Stretli sme sa na Vianoce 17.

O pár minút neskôr sedel Andreas vedľa Samiho v kuchyni a pchal do seba raňajky, zatiaľ čo Tom s Billom sa usadili na miniatúrnej rohovej sedačke v jeho spálni, slúžiacej zároveň ako obývačka. Bill sedel kúsok od Toma a opatrne sa ho dotýkal, akoby sa bál, že mu ublíži. Mladíka to pobavilo, no zároveň zvláštne dojalo.

„Vážne som v poriadku,“ snažil sa ho upokojiť s úsmevom, no na Billa to nijak zvlášť nezapôsobilo.

„Hovoril si, že takmer. Čo to znamená takmer? A čo sa ti vlastne stalo? Preto o sebe nechceš hovoriť?“ zahŕňal ho otázkami takou rýchlosťou, že ak chcel Tom skutočne odpovedať, musel mu najskôr zapchať ústa. Najlepšie bozkom. Obom sa to však tak zapáčilo, že z jednej pusy sa stalo regulérne, niekoľko minútové bozkávanie. Až keď im došiel vzduch a oni sa potrebovali nadýchnuť, konečne sa od seba odtrhli a Tom tak dostal príležitosť odpovedať na všetky jeho všetečné otázky.

„Mal som nehodu pred dvoma rokmi. Presne na Štedrý večer,“ začal svoje rozprávanie, držiac Billa za ruky a hľadiac mu do očí. „Mal som dosť blbé obdobie a Vianoce… no, nemal som ich veľmi rád. A tak som sa rozhodol, že ich strávim na chate s pár priateľmi. Bol som tam s Andym a bol tam aj Sami, tam sa vlastne tí dvaja zoznámili. Pilo sa a tak… Ja si z toho veľa nepamätám, len to, čo mi potom povedali chalani. Vraj som nebol opitý, keď som sa rozhodol ísť domov. Všetci sa opili krátko po príchode, ale ja som nemal náladu. Tí dvaja sa rozhodli oddávať jeden druhému,“ taktne naznačil, že sa plánovali venovať spoločnému sexu, na čo sa obaja zasmiali, „ale musel som im sľúbiť, že hneď, ako prídem domov, sa im ozvem. Lenže keď som sa im ani celý druhý deň neozval, vybrali sa ma hľadať. Našli ma v priekope aj s autom. Polícii sa nepodarilo zistiť, či do mňa niekto vrazil, alebo som dostal šmyk, alebo som bol opitý… Strávil som v nemocnici niekoľko mesiacov. Celkom deväť a pár dní,“ upresnil, keď si všimol, že chlapec otvára ústa, aby sa ho spýtal. „Nanovo som sa učil všetko. Rozprávať, písať, chodiť, všetko. Už je to skoro dobré. Doktori boli až prekvapení, ako rýchlo som sa to všetko naučil.“

„Ale ak si už v poriadku… Tak potom prečo o tom nechceš hovoriť? Prečo s tým robíš toľké tajnosti? A prečo si hovoril, že si takmer v poriadku?“ nenechal sa obalamutiť jeho priateľ, a tak len s úsmevom pokrútil hlavou.

„No, áno. Ja… občas ešte mám problém sa správne vyjadriť. Nájsť správne slová. A tiež… Kedysi som jazdil na skateboarde, hrabal som sa v autách a hral na gitare. To teraz nezvládam. Neviem tak dobre udržať rovnováhu, nemám ešte takú dobrú koordináciu pohybov. A podľa lekárov by som sa takým športom ani nemal venovať. No a gitara a autá… Moja jemná motorika je na tom ešte horšie. Niekedy mám problém sa aj najesť. Alebo niečo nakrájať, písať… moje písmo nikdy nebolo nijak krásne, ale teraz píšem ako školák v prvej triede,“ priznal. „Je to des.“

„To preto si o tom nechcel hovoriť?“

„Áno. Lebo všetko, čo ma kedy bavilo, teraz robiť nemôžem. Takže vlastne nemám o čom hovoriť.“

„To mi je ľúto. A neber to tak, že ťa ľutujem, pretože to tak nie je!“ upozornil ho rázne, keď si všimol, že chce mladík namietať. „Neľutujem ťa, pretože verím, že ty to zvládneš. Určite chodíš na rehabilitácie a robíš všetko preto, aby sa ti do rúk vrátil všetok cit,“ tvrdil tak zanietene, až to na Tomovej tvári vyvolalo červeň. Pretože pravda bola, že sa až tak veľmi nesnažil. Zo začiatku áno, ale nebolo to ono, nepomáhalo to. Pre doktorov bolo postačujúce, že zvládal už to, čo zvládal. Vedel sa o seba postarať, mohol pracovať a ešte k tomu za taký krátky čas…

„Tomi!“ napomenul ho Bill, keď si všimol jeho reakciu. „Nechceš mi povedať, že si sa na to vykašľal, že nie?!“ zvýšil hlas a Tom sa zahanbil ešte viac.

„No ja… no… chodím ešte občas na rehabilitácie, ale moc to nepomáha. Chalani s rodinou mi dokonca minulý rok na Vianoce kúpili PlayStation. Vraj, aby som trénoval ruky,“ zasmial sa trochu, zatiaľ čo Bill mu hladil dlane a prsty, akoby mu do nich chcel poslať pozitívnu energiu. A môj učiteľ hry na gitaru mi pred nedávnom spomínal niekoho. Vraj sa venuje takýmto prípadom a mohol by mi pomôcť, ale je to v Berlíne. A isto to bude drahé,“ priznal ešte.

„To ma mrzí,“ šepol Bill a stúlil sa svojmu priateľovi do náručia. „Ale ak ti to pomôže, bude to stáť za to. A ja ti pomôžem. Myslím… Ak ti ukáže, ako máš cvičiť, budem cvičiť s tebou. Alebo masáže. Alebo čokoľvek. A keď mi zahráš na gitaru, ja ti zaspievam. Môžeš ma sprevádzať,“ sľuboval, alebo možno vydieral, až sa Tom zasmial a vlepil mu bozk na spánok.

„Tak ako, už je to v poriadku?“ objavila sa vo dverách strapatá ryšavá hlava a tvár, ktorá sa snažila tváriť skrúšene. Bill sa usmial najskôr na Toma a potom na Samiho.

„Hej, už je to okej. Som rád, že to viem. A Tom je tiež rád. Aspoň to predo mnou nemusí tajiť a pretvarovať sa,“ informoval oboch, na čo Tom súhlasne pokýval hlavou. Nebol tým práve nadšený, ale Bill mal pravdu, bolo to takto lepšie. Nechcel mať pred ním tajnosti.

Po uistení, že je všetko v poriadku sa k nim pridal aj Andy – obaja mládenci sa k nim vtesnali na pohovku tak, že sa Sami doslova nalepil na svojho priateľa. Zatiaľ čo sa s Tomom bavili o tom, ako prežili Vianoce, on jemne hladil jeho ruky. Spomínal na všetky ich spoločné chvíle v snahe spomenúť si, či sa niekedy prezradil. Mohol si to všimnúť? Tom pôsobil úplne vyrovnane, ale dnes ráno, keď natieral pečivo… áno, skutočne ten nôž držal dosť kŕčovito. Ale keby to Andy nevybalil, zrejme by si to ešte nejaký čas nevšimol.

„Si okej?“ šepol mu Tom do ucha, keď si uvedomil, že ich vôbec nepočúva.

„Áno, som. Len som sa trochu zamyslel. Tvoji priatelia sú fajn.“

„Som rád, že sa ti páčia. Lebo sa obávam, že sa ich len tak nezbavíme.“

„To je dobre. Vážne tu nemáš nič na jedenie?“

„No, nie. Tak trochu som nepočítal, že tu budem mať toľko hladných krkov. Alebo som možno zabudol. Mal som myslieť na to, že chalani prídu. Bude to des, toľko chlapov bez jedla. Sami toho zje toľko, ako ja s Andym dohromady,“ tváril sa tak vážne, až sa Bill musel rozosmiať.

„Čo keby som prehľadal tvoju špajzu? A mraziak, chladničku a všetky miesta, kde schovávaš nejaké jedlo? Možno by som zvládol niečo uvariť,“ navrhol mladík, na čo Tomovi vyletelo obočie až niekam po ofinu.

„Ty chceš variť? Ty vieš variť?“ uisťoval sa, že počul dobre, na čo Bill s úsmevom prikývol.

„Netvrdím, že som nejako špeciálne nadaný, ale čo to zvládnem. Ešte než sa k nám nasťahoval môj nevlastný otec, boli sme s mamou sami. Ona sa snažila, ale bola často dlho v práci, aby nás uživila a niekedy nemala čas vyvárať. No a ak som nechcel ostať len o chlebe a vode, musel som sa niečo naučiť. Obzvlášť v puberte som toho spotreboval hromady,“ priznal trochu neochotne, na čo ho Tom pohladil po štíhlom trupe. Ak sa mladík aj niekedy prejedal, na jeho superštíhlom tele to nebolo poznať.

„Hej, o čom si to vy dvaja švitoríte? Nechcete ostať sami? Nepotrebujete trochu súkromia?“ doberal si ich Sami, veľavýznamne pritom kývajúc obočím. Bill sa rozosmial a dokonca začervenal, zatiaľ čo Tom naňho vrhal vražedné pohľady.

„Nie. Bavili sme sa o tom, že ty a ja ideme niečo uvariť a Tom s Andreasom si zatiaľ zahrajú niečo na PlayStatione. Tom potrebuje trénovať ruky,“ informoval ho úplne vážne a už aj vstával, aby svojim slovám dodal vážnosť. Keď naňho ostal Sami hľadieť, akoby sa zbláznil, Bill sa len krivo uškrnul. „Čo tak pozeráš? Za chvíľu bude obed!“

A ako povedal, tak sa aj stalo. Mladší prehľadali všetky skrýše a z toho, čo objavili, sa rozhodli uvariť nejakú omáčku k cestovinám. A nazbieralo sa aj na nejakú tú polievku, aby im tak skoro nevyhladlo. Ostatní dvaja si zas dali automobilové preteky.

„Ja… Ty a Bill… nevedel som…“ začal koktať Andreas o niečo neskôr, keď sa mu už dva krát podarilo Toma poraziť. Bavilo ho to, pretože kedysi by to nedokázal, no v skutočnosti ho to až tak nezaujalo, pretože ho trápilo niečo iné.

„Ani ja som to nevedel,“ priznal Tom, keď mu došlo, na čo jeho najlepší priateľ naráža. „Nikdy som si neplánoval nájsť priateľa. Lenže Bill… on je jednoducho… neviem. Stačil jediný pohľad a bol som z neho úplne mimo. A som doteraz,“ priznal nakoniec a rozpačito sa zasmial. Nebol z tých, ktorí by rozoberali svoje srdcové záležitosti, ale Andy bol jeho najlepší priateľ, vedel o ňom úplne všetko a zaslúžil si poznať pravdu.

„To je vidno. Ale nie si s ním len preto, lebo ja som so Samim, však nie?“ vyzvedal neisto blondiak a Tom sa na chvíľu zamračil, pretože nechápal celkom presne, ako to myslí. Potom nad tým však len mávol rukou.

„Neviem, ako to myslíš, ale nie. Bill je úžasný. Nezaslúži si, aby bol náhradník, v akomkoľvek zmysle. Ja… myslím, že ho milujem. Nie, nemyslím! Ja ho skutočne milujem. A viem, že je to šialené a príliš rýchle, ale nedokážem si pomôcť. A ani nechcem. Keď som s ním, je to, akoby som našiel svoju druhú polovicu. A už ju nechcem stratiť, chápeš?“ vážne sa zahľadel na svojho priateľa a ten mu jeho pohľad rovnako vážne opätoval. A potom sa usmial a pokýval hlavou.

„Jasné. Chápem. A som šťastný aj za teba. Vyzeráte ako zamilované hrdličky!“ zasmial sa Andy a keď mu Tom úsmev opätoval, na chvíľu opäť zvážnel. „A nikdy neurob takú chybu ako ja. Ja ju budem ľutovať do konca života. Pouč sa z mojej chyby. Dobre?“

„Dobre.“

„Fajn. A teraz poďme hrať. Nakopem ti zadok!“

autor: Jasalia