Stretli sme sa na Vianoce 14.

Chvíľu sa ešte rozprávali, než sa rozhodli pozrieť si niečo v telke. Tom by si najradšej pozrel niečo akčnejšie, Bill bol pre romantiku, a tak sa nakoniec zhodli na rozprávke. Práve dnes ich bolo na programe kopu, no nakoniec vybrali Dobu ľadovú. Smiali sa na rovnakých veciach, hoci zatiaľ čo Tomovi sa páčilo, aká je Shira chladná potvora, Bill po celý čas básnil o tom, že si Diego konečne našiel priateľku. No, romantik. Tomovi sa to však na ňom páčilo. Keď film skončil, Bill ho nechal pozerať niečo akčné. Vraj si to zaslúži za to, ako sa obetoval. On sám ale zaspal už krátko po začatí filmu. Keď si to starší z chlapcov všimol, len sa nežne usmial, pobozkal ho niekam na vrch hlavy, viac si ho k sebe pritúlil a poriadne ho poprikrýval dekou, ktorú cez seba prehodili už skôr, lebo Billovi bolo chladno. Tom sa ani nečudoval, vzhľadom na jeho chudučkú postavičku. Veď ho nemalo čo hriať! A tak sa o jeho pohodlie musel postarať on. Ale robil to rád. Bolo to príjemné. Viac než príjemné. Keď si uvedomil, že už je dosť neskoro a mal by ho zobudiť, bolo mu to až ľúto, hoci ho od toho, ako sa celý čas nehýbal, už bolelo rameno a bol stuhnutý. Ale zároveň sa cítil úplný, konečne po dlhých rokoch mal pocit, že je kompletný a sám sebou. Že sa nemusí na nič hrať. Film skončil, on vypol televízor, no nezobudil ho. Ešte nie. Len tam tak tíško sedel, držal ho v náručí a pozoroval ho. Bol to ten najúžasnejší pocit na svete. Napĺňalo ho to takou záplavou lásky a nehy, až ho z toho bolelo srdce, no on sa toho, napriek tomu, nedokázal nabažiť. Bolo to také úžasné, až mal pocit, že by takto dokázal ostať večne. Lenže potom zatúžil uvidieť jeho oči. Nádherné žiarivé oči…

„Billí, vstávaj. Už je neskoro, musíš ísť domov,“ šepkal Tom, hladiac ho nežne po tvári. Možno tak trochu aj dúfal, že ho to nezobudí a on ho bude môcť v náručí držať až do rána, lenže keď sa mu jemne zachveli viečka a on pomaly otvoril oči, vedel, že je to tak správne. Nežný úsmev na jeho perách ho prinútil skloniť hlavu a venovať im jemný bozk.

„Ahoj.“

„Ahoj,“ usmial sa naňho a venoval mu ešte jeden bozk, stále ho hladkajúc po líci. Bill chytil jeho dlaň do svojej a oprel sa do nej, aby mu tak dal najavo, aké je mu to príjemné.

„Zaspal som.“

„To nevadí. Ale už je neskoro, mal by si ísť domov.“

„Nechce sa mi,“ priznal Bill ospalo a on sa usmial. Celkom mu rozumel. Ani jemu sa nechcelo do tej zimy. A ani jemu sa nechcelo opustiť ho, hoci si nebol istý, či to aj Bill myslí takto. Keď sa mu však mladíkove ruky omotali okolo tela ako také chápadlá a tvár si položil na jeho hruď, musel sa sám pre seba šťastne usmiať. Bože! Bolo to celé také zvláštne! Ešte pred dvoma dňami si myslel, že všetky tie rozprávky o láske sú len prehnané fantasmagórie a teraz sa tu rozplýva nad tým, aké je úžasné len tak s niekým sedieť, držať ho v náručí a ostať tak hoci aj naveky.

Sedeli takto ešte chvíľu, no keď začal Bill opäť zaspávať, prinútili sa predsa len vstať a Tom ho za boky odviedol do predsiene. Musel mu dokonca obuť čižmy, lebo keď sa o to pokúsil sám, takmer spadol. Nakoniec mu ešte aj obkrútil šál okolo krku, obliekol bundu a poriadne ju zapol. Bill ho za to odmenil sladkou pusou. Keď sa potom o chvíľu neskôr viezli autom smer Billov domov, Tom ho chvíľami budil, aby opäť nezaspal, a snažil sa ho rozrozprávať, no šlo to ťažko. Až keď sa pokúsil zaspievať spolu s rádiom nejakú pesničku, ktorá sa ťahala vysoko nad jeho hlasovým rozsahom, Bill sa konečne naplno rozosmial a pustil sa do spevu spolu s ním. Tom po chvíli prestal, pretože si hneď všimol, že mu to ide omnoho lepšie a nechcel mu to kaziť. Bill to však nenechal len tak, a keď začal refrén, šťuchol do Toma, aby spieval spolu s ním.

„Ozaj spievaš celkom dobre,“ pochválil ho naoko nezaujato Tom a on len povznesene pokrčil ramenami. Síce čakal, že ho Tom pochváli omnoho viac, ale na druhej strane mal po spánku dosť zachrípnutý hlas, a tak jeho výkon nebol úplne stopercentný.

„Ani ty nespievaš najhoršie. Ale chcelo by to ešte trénovať,“ pochválil preto aj on Toma celkom lakonicky a to už zastavovali pred jeho domom. Mladík už siahal po kľučke, pripravený svojho krásneho spoločníka odprevadiť až ku dverám, no ten ho hneď zarazil a pokrútil hlavou.

„Je tam zima. A je to len kúsok. Ostaň tu.“

„Ale ja…“ chcel namietnuť Tom, no Bill ho umlčal tým najsladším spôsobom – svojimi perami pritisnutými na tie jeho. Chvíľu sa s nimi maznal, rukami si priťahujúc jeho hlavu bližšie k sebe, až kým to Tom nevzdal a nepritiahol si ho za pás celého k sebe. Bol by sa s ním bozkával hoci aj do rána, keby ich nevyrušil nejaký psíčkar.

„Stretneme sa zajtra?“ spýtal sa Tom s perami len pár milimetrov od tých jeho. Bolo to prvý krát v jeho živote, čo dobrovoľne volal niekoho na rande, ale túžil po tom tak, že mu to bolo vlastne jedno. Billov žiarivý široký úsmev mu bol jasnou odpoveďou, no Bill sa s ňou neuspokojil. Pokýval hlavou a povedal aj áno, než svoj súhlas spečatil aj bozkom. Potom sa však už konečne pobral domov, v duchu sa pripravujúc na poriadny výsluch.

Tom počkal, než Bill bezpečne vojde do domu a následne čakal ešte chvíľu, len tak pre istotu. S prstami pritisnutými na pery si pripomínal jeho sladké bozky a potom sa smial sám na sebe. Prišiel domov, upratal použitý riad, spáchal večernú hygienu a uložil sa do postele, stále sa prihlúplo usmievajúc. Ale bolo mu to jedno. A pritom… Nie že by na lásku vôbec neveril, len… Vždy si myslel, že láska príde časom. Že sa jednoducho s niekým zoznámiš, stráviš s ním nejaký čas, máte spoločné zážitky, rozprávate sa, smejete, možno sa aj hádate a potom zrazu zistíte, že je to láska. Bol presvedčený, že minimálne uňho to tak bude, pretože nikdy pred tým nezažil, že by sa do niekoho zamiloval len tak. Lenže teraz… ani teraz nič z toho nezažili. S Billom sa poznal len pár hodín, prežili spolu tak málo, a pritom sa zdalo, že stačí jediný jeho úsmev, aby ho miloval. A stačil jediný bozk, aby ho miloval ešte viac. A jediný pohľad jeho nádherných očí, aby sa jeho láska ešte zväčšila. Asi sa celkom zbláznil.

Bill vystúpil z výťahu a pred dverami ho už čakala jeho matka. Tak trochu to očakával. Simone zrejme sledovala, akým autom odišiel, a teraz si ho doslova vyhliadla. Úsmev na jeho tvári trochu pohasol, ale nedokázal sa ho vzdať úplne. Bol príliš šťastný.

„Kde si bol?“ vyhŕkla žena hneď, ako ho zbadala, a on len prevrátil oči.

„Mal som rande,“ pripomenul jej a vošiel do bytu. Nechcel robiť rozruch pred susedmi. Bez slova sa vyzul a vyzliekol si bundu. Kým si dával dole šál, spomínal na to, ako mu s ním Tom pomáhal. Sám pre seba sa pri tom usmieval a svoju matku úplne ignoroval. Ona nad ním zatiaľ stála a čakala, kedy sa jej bude venovať. Vydal sa do kuchyne napiť sa vody a ona šla za ním. Keď chcel vyjsť von, postavila sa do dverí, aby mu v tom zabránila. Prekrížil si ruky na prsiach, rovnako ako ich mala ona a len sa na ňu bez slova pozeral. Úsmev sa mu z tváre vytratil.

„O čo ti ide,“ spýtal sa jej, keď mu došla trpezlivosť.

„Chcem vedieť kde si bol a s kým! Je jedenásť!“

„No a čo? Mám dvadsať dva! Aj keby som ostal von celú noc…“

„Nikdy si toto nerobil!“ skočila mu do reči a on sa narovnal v celej svojej výške.

„Presne tak. Nikdy som nič také nerobil. A ani teraz som nič zlé neurobil. Len sme pozerali telku. A keby aj nie, mami, som dospelý! Čo odo mňa chceš?“

„Chcem o tom chalanovi vedieť viac. Chcem, aby si nás zoznámil,“ informovala ho Simone a Bill na ňu chvíľu neveriacky pozeral.

„To myslíš vážne? Mami!“

„Samozrejme, že to myslím vážne. Si môj syn a ja ťa musím chrániť. A nič mi nehovor! Ešte nikdy si sa takto nesprával. Možno si chodil s priateľmi na diskotéky a tak, ale nikdy si ešte s nikým nestrávil noc. Billí, vôbec toho chalana nepoznáš! Čo ak ti ublíži?“

„Neublíži mi. On nie je taký.“

„Ako to vieš? Vôbec ho nepoznáš!“

„Poznám ho!“

„Dva dni!“

„No a čo, tak dva dni! Je to môj život, mami! A ja už som dospelý! Mám právo sa rozhodovať, čo s ním urobím. Je mi s ním dobre, chcem s ním tráviť čas a budem s ním tráviť čas! A ak budem chcieť, tak uňho strávim noc. Vôbec ho nepoznáš, prečo si taká? Prečo rovno predpokladáš, že je zlý? Nemôžeš mi trochu dôverovať?“ pýtal sa Bill rezignovane. Keď prichádzal domov, tešil sa, že jej porozpráva, akého úžasného chalana stretol, a miesto toho sa musí brániť, akoby urobil niečo zlé. Ale neurobil či áno? Áno, Tom bol jeho prvý chlapec, prvý človek, o ktorom mohol úprimne povedať, že ho miluje, ale to z neho automaticky nerobilo zlého!

„Nemôžem. Prepáč, Billi. Ale… Si zamilovaný!“ povzdychla si nakoniec Simone a smutne pri tom krútila hlavou. Nechcela naňho takto vyletieť. Myslela si, že sa v pokoji porozprávajú, že ho možno požiada, aby ho priviedol a zoznámil ich. Lenže ako sa čas posúval dopredu a blížil sa koniec dňa, jej dobrá nálada ju pomaly opúšťala a ona začínala ľutovať, že mu pomohla sa tak skoro vytratiť zo stretnutia u babky. Začínala sa oňho báť a tento strach jej zrejme zatemnil úsudok. Uvedomovala si to. Ale nemohla si pomôcť. Bill bol jej život a ona nechcela, aby mu niekto ublížil.

„Áno, mami. Máš pravdu. Som zamilovaný. A som s ním šťastný. A je mi s ním krásne. A budem s ním tráviť všetok čas, ktorý bude chcieť aj on stráviť so mnou. A ty sa s tým budeš musieť zmieriť. Ja mu verím. Neverím, že by mi chcel ublížiť. Ale keby aj, bude to môj problém a ja sa s ním budem musieť vyrovnať. Ale nemôžem sa zo strachu skrývať celý život. Chcem byť len šťastný. Mám na to právo. Nepokaz mi to. A teraz, ak dovolíš, rád by som si šiel ľahnúť. Som unavený.“

Simone ešte chvíľu nehybne stála vo dverách, no nakoniec predsa len ustúpila a nechala ho odísť. Sama si sadla ku kuchynskému stolu a hlavu si zložila do dlaní. Toto pokašľala. A poriadne. Bill zatiaľ spáchal večernú hygienu, pričom sa snažil nemyslieť na matkine slová, ale radšej na čas, ktorý strávil s Tomom. Bolo mu ľúto, že má jeho mama naňho taký názor. Ale ona ho nepozná. Ľahol si do postele, keď mu zapípala smska.

„Bolo mi s tebou moc krásne. Teším sa na zajtra. Dobrú noc, Billí,“ prečítal si správu od Toma a pery sa mu roztiahli do širokého úsmevu. Jeho matka sa mýlila, vedel to. A s týmto vedomím sa mohol uložiť k spokojnému spánku.

autor: Jasalia