Stretli sme sa na Vianoce 12.

Vo chvíli, keď Tom zbadal Billovu rozžiarenú tváričku, na okamih sa mu zastavilo srdce. Bol taký nádherný! Čierne vlasy lemovali alabastrovú pleť, orieškové oči žiarili ako hviezdičky, a pery… tie pery by najradšej okamžite pobozkal. Ale to sa neodvážil. Videli sa predsa len druhý krát v živote! A hoci kedysi by mu to nevadilo, teraz to bolo iné. Teraz záležalo na všetkom. Teraz túžil len po tom urobiť na Billa dobrý dojem, ten najlepší, aký sa dá, aby sa s ním chcel stretnúť aj tretí krát, aj štvrtý, aj desiaty, aj stý aj…

„Ahoj,“ špitol Bill a keď k nemu Tom natiahol ruky, prijal ich a nechal sa k nemu za ne pritiahnuť. Čakal, či ho Tom pobozká, no ten sa mu len zahľadel do očí a naďalej sa usmieval.

„Ahoj,“ šepol Tom po chvíli a konečne sa pohol smerom k autu, Billa stále držiac aspoň za jednu ruku. Otvoril mu dvere a nechal ho nastúpiť, než sa sám usadil za volant. Hneď sa však opäť obrátil k nemu. Nedokázal sa nabažiť pohľadu naňho. Ten jeho úsmev… ešte nikto sa naňho tak neusmieval. Ani si neuvedomil, že on sa naňho díval s presne rovnakým úsmevom.

„Takže… kam ideme?“ spýtal sa Bill, keď začínal mať pocit, že ticho trvá príliš dlho.

„Ja… neviem. Kam by si chcel ísť?“

„Ja.. .no… neviem. Myslel som… myslel som, že by sme sa šli prejsť… do parku. Ja… dnes bude asi všetko zavreté, takže…“ pripomenul chlapec a Tom len prikývol. Vôbec si túto skutočnosť neuvedomil. Ale ísť teraz do parku sa mu moc nechcelo. Bola už tma a bolo veľmi chladno a pri vode bude isto ešte chladnejšie.

„Čo keby sme sa šli prejsť len tak do mesta? Všetko bude teraz krásne vysvietené, mohlo by to byť fajn,“ navrhol preto a sám nechápal, kde sa v ňom berie toľká romantika. Billovi sa však jeho nápad páčil, a tak konečne naštartoval, aby ich dopravil bližšie k centru.

V aute mlčali. Tom zapol rádio a naladil na ňom stanicu, na ktorej hrali nejaké slaďáky a vianočné melódie. Cesta však trvala len pár minút, než zaparkovali a vystúpili do mrazivého večera. Hneď, ako Billa striaslo zimou, uvítal Tomovo rozhodnutie vyhnúť sa vode. Niekoľko krát poskočil, aby sa trochu zahrial, čo na mladíkovej tvári vyvolalo pobavený úsmev.

„Je ti chladno? Chceš sa vrátiť do auta?“

„Nie. Chcem sa prechádzať. Zvyknem si. Poď!“ vyzval ho, chytiac ho za ruku. Akoby spolu chodili. Toma toto bezprostredné gesto príjemne zahrialo na srdci, a tak sa bez rečí nechal viesť.

Bill ešte niekoľko krát poskočil, držiac sa Tomovej ruky, než sa dostatočne zahrial. Aj potom však jeho chôdza miestami pripomínala skôr tanec či pobehovanie malého dieťaťa. Bodaj by ale nie! Cítil sa neskutočne šťastný. A v bezpečí – Tom ho chránil pred pádom a on mal pri ňom pocit, že by ho dokázal ochrániť aj pred čímkoľvek iným. A sebaistý. Normálne zimu nemal rád, pretože naobliekaný do zimnej bundy a s červeným omrznutým nosom sa necítil práve sexi. Ale Tomov obdivný pohľad v ňom vyvolával práve opačné pocity. Cítil sa pri ňom nádherne.

„Máš ľadové ruky. Kde máš rukavice?“ chytil mladík obe jeho ruky do svojich a snažil sa ich zohriať. Dýchal mu na ne a trel ich, dokonca k nim niekoľko krát pritisol aj svoje pery a on si zrazu uvedomil, že mu zima až tak nevadí, že ju snáď začne mať i rád.

Šli ulicami a kochali sa vianočnou výzdobou. Teda – Bill sa kochal výzdobou a Tom sa kochal Billom. Bavil sa na tom, ako chlapec obdivoval všetky tie svetielka a výklady a stále o niečom štebotal. Tom bol rád, že hovorí on, pretože sa mu nechcelo hovoriť o sebe. Ale pri ňom sa stále len smial alebo aspoň usmieval a cítil sa skvelo a uvoľnene. Bolo mu s ním krásne. Keď sa neskôr zastavili na námestí pri vianočnom stromčeku, objal ho zozadu okolo pása a Bill sa pohodlne oprel do jeho náručia. Bolo to také prirodzené ako dýchanie. A pritom by odprisahal, že on romantik nie je ani omylom. Lenže s týmto nádherným stvorení to šlo úplne samo.

Prechádzali sa asi hodinu, než im začala byť skutočná zima. Vtedy sa vrátili späť k autu a Tom ich odviezol k sebe domov. Tento krát to už Billovi nevadilo a úplne bez strachu sa nechal odviesť k nemu do bytu. Uvedomoval si, že jeho dôvera tak skoro po zoznámení je asi naivná, ale nešlo to inak. Neveril, že by sa za tými Tomovými nádhernými očami ukrýval zlý človek. A tak, keď mladík odomkol dvere, bez obáv vošiel za ním a vyzliekol si bundu, zatiaľ čo jeho spoločník dvere zamkol. On sa len usmial a zamieril do kuchyne.

„Spravím čaj alebo kávu?“

„Kávu.“

„A večeru,“ doplnil ešte Tom a on nenamietal. Mladík preto vytiahol jedlo od Katrin a poctivo ho naložil na dva taniere. Keď sa o chvíľu neskôr pustili do už zohriateho jedla, najskôr počkal, aby sa uistil, že mu chutí a nič nepotrebuje, a až potom sa aj on sám pustil do jedla.

„Mňam, Katrin je geniálna kuchárka,“ zalizoval sa Bill až za ušami a na Tomovej tvári sa roztiahol spokojný úsmev. Asi bude musieť navštíviť svoju nevlastnú matku a požiadať ju o ďalšie hodiny varenia.

Neskôr sa usadili na gauč, popíjali kávu, potom čaj, vyjedali vianočné koláčiky a rozprávali sa. Tom pobádal Billa, aby hovoril o sebe, pretože sa mu páčilo len tak počúvať jeho hlas a pozorovať ho pri tom. Nemusel na nič myslieť… a možno ani tak úplne nevnímal to, čo mu chlapec hovoril, stačilo mu len byť pri ňom. Bolo to zvláštne, lebo pri dievčatách mu veľa rozprávania strašne vadilo, ale pri ňom nie.

„Héj, ty ma nepočúvaš!“ obvinil ho zrazu Bill a jeho to konečne prebralo.

„Ja… prepáč. Zamyslel som sa.“

„Nie, ja sa ospravedlňujem. Moc rozprávam. Viem to o sebe. Ale stačí ma len upozorniť a ja zmĺknem. Aspoň na chvíľu, sľubujem. Budem sa snažiť mlčať čo najdlhšie. Naozaj. Len mi to treba pripomenúť. Ja…“ ospravedlňoval sa prekotne Bill, až kým sa Tom nerozosmial a nepoložil mu prsty pery.

„Nie, ja… prepáč. To ja sa musím ospravedlniť,“ snažil sa svoj smiech upokojiť Tom. „Prestal som ťa počúvať, ale nevadí mi, že stále rozprávaš. Naozaj nie. Páči sa mi to. Ty sa mi páčiš,“ priznal už vážne, len nežný úsmev mu stále ostával na tvári. Billovi sa na chvíľu zastavilo srdce, aby sa vzápätí rozbúchalo ešte rýchlejšie. Hľadel mu do očí a snažil sa z nich vyčítať, ako to myslí. Či sa mu páči len ako človek, alebo sa mu páči ako muž. Lebo on sa mu páčil. Páčil sa mu strašne. Páčili sa mu jeho oči, vlasy, tvár, jeho hlas, smiech, to, ako ho ochraňoval a staral sa oňho… Bill si zrazu uvedomil, že sa doňho zaľúbil. Bolo to bláznivé, rýchle a také silné, až ho to celého pohltilo. Nútilo ho to smiať sa a plakať a dúfať, že Tom to cíti rovnako. Nevedel si predstaviť, čo by sa stalo, ak by to Tom necítil rovnako. Ak by ho bral len ako kamaráta… Ďalej sa však vo svojich myšlienkach nedostal, pretože práve vtedy ho Tom pobozkal.

autor: Jasalia