Stretli sme sa na Vianoce 10.

„Ahoj! Som doma!“ zakričal Bill rozverne hneď od dverí a rýchlo zo seba zvliekal zvršky. Bol premrznutý až na kosť a posedenie v Tomovom ľadovom aute mu moc nepomohlo. Jeho nový priateľ síce zapol kúrenie až na maximum, ale za tú chvíľu sa auto nestihlo dostatočne zohriať. Ale jemu to nevadilo. Keď bol s Tomom… sám pre seba sa pri tej myšlienke zasmial, pretože normálne zimu nemal rád ani trochu. Nebol práve športovec a zimné športy neuznával už vôbec.

„Billi! Už si doma?“ zjavila sa v chodbe jeho mama a prekvapene pozerala na vysmiateho syna.

„Vravel som ti, že som hneď tu. Mám čaj? Je mi strašná zima. Vonku mrzne,“ informoval chlapec svoju matku o niečom, čo bolo zjavné a tváril sa pri tom tak šťastne, akoby práve vyhral športku. Bill bol vo svojej podstate veselé dieťa, bol šťastný, spokojný, bláznivý a rozjarený a bolo normálne, že sa usmieval. No dnes… dnes mala pocit, že je na ňom niečo iné. Očká mu žiarili viac než obvykle a úsmev na jeho perách ostával aj potom, čo si takmer popálil jazyk na horúcom čaji. A kam to tak zasnene pozerá?

„Billi?“ prihovorila sa mu a on sa až trhol, ako ho vyrušila z myšlienok.

„Áno?“ usmial sa na ňu a jej sa zdalo, že tak trochu aj zrumenel. Alebo to bol ešte pozostatok mrazu, čo mu sfarboval líčka do ružova?

„Nechceš mi niečo povedať?“

„Povedať? O čom?“ nechápal Bill.

„Ja neviem. Kde si bol? S kým? Bol si dlho preč a prišiel si rýchlo. Bol si s chalanmi?“

„Nie, oni išli na Vianoce domov.“

„Tak?“ nedala sa odbiť mama.

„Bol som v parku. Hovoril som ti to.“

„Pri rieke?“

„Áno.“

„A s kým si bol?“

„No… hm… mami! Ty ma vypočúvaš?“

„Nie! Samozrejme že nie. Ale bol si celý deň preč a mal si zo sebou ešte aj tú tašku, neverím, že si sa celý deň len prechádzal v parku.“

„Nebol som celý deň v parku, mami. Ja…“

„Čo toho chlapca tak vypočúvaš,“ zamiešal sa im do rozhovoru jeho nevlastný otec a Bill mu bol za to nesmierne vďačný. Zvykol svojej mame hovoriť všetko, ale v tomto prípade si to chcel nechať ešte prejsť hlavou. Bolo to nové a bolo to príliš intenzívne.

„Ja ho predsa nevypočúvam! Ja som len zvedavá a…“

„A preto ho vypočúvaš. Nechaj ho. Je už dospelý a potrebuje si nejaké veci nechať pre seba,“ objal svoju manželku a Bill to využil, aby z kuchyne ušiel.

„Ale…“

„Žiadne ale. Keď bude pripravený ti to povedať, tak to urobí. Možno sa skutočne nič nestalo. Ale ak aj áno, určite to nebolo nič zlé. Tak ho nechaj trochu dýchať,“ pokračovali v rozhovore Billovi rodičia ešte aj potom, čo sa už chlapec dávno rozprával so svojimi súrodencami. Jeho mama nakoniec musela uznať, že jej manžel má pravdu, ale bola rozhodnutá sa k tomu neskôr vrátiť.

Tom zaparkoval na príjazdovej ceste asi o dvadsať minút neskôr. Nestavoval sa doma pre darčeky, pretože žiadne nemal. Vyriešil to po svojom – dohodol sa s ostatnými dvoma staršími súrodencami, zložili sa a kúpili rodičom pobyt vo welness centre. Jedinou chybou v tomto pláne bolo to, že kým budú rodičia na dovolenke, on bude musieť strážiť drobcov. Darčeky pre mladších súrodencov dostala na starosť jeho staršia sestra. No a tá spolu s bratom dostali peniaze dopredu, aby si svoje darčeky kúpili sami.

Vošiel do domu, a tak trochu dúfal, že drobci budú spať. Bohužiaľ nespali a len čo ho zbadali, s krikom sa naňho vrhli.

„Tomííííí!“ kričal Tobias a bežal k svojmu veľkému bratovi najrýchlejšie, ako mu jeho krátke nožičky dovolili. Jeho malá sestrička za ním nijako nezaostávala. Tom s nimi nebýval a to z neho robilo najobľúbenejšieho brata.

„Čau, decká, ako sa máte? Poslúchali ste?“ spustil Tom, zatiaľ čo si kľakol na zem, aby sa dostal na ich úroveň. Oboch ich poriadne vyobjímal a potom vzal Annu do náručia, zatiaľ čo ho Tobias za ruku odtiahol k stromčeku.

„Ahoj, Tomi,“ pozdravila sa s ním Katrin a na privítanie ho pobozkala na líce. Mladík sa k nej musel zohnúť, aby to mohla urobiť, pretože bola od neho minimálne o hlavu a pol nižšia.

„Ahoj, Katrin. Ako?“

„Všetko mám hotové. Dáme si zatiaľ polievku, než prídu decká. Mali mať síce rodinný obed, ale Gordon vraj prišiel neskoro, tak to už nestihli. Mal to vystúpenie…“

„Áno, viem, hovoril mi o ňom,“ prerušil ju Tom a pohľadom hľadal svojho otca.

„Je v kuchyni, podujal sa, že prestrie stôl,“ priznala mu spikleneckým hlasom a obaja sa pri tom zasmiali. Nevedel si svojho otca predstaviť, ako sa stará o to, na ktorom mieste má byť vidlička, kde nôž a kde poháre.

„Ideme skontrolovať ocka?“ prihovoril sa preto dievčatku vo svojom náručí a keď tá na súhlas dôrazne pokývala hlavičkou, vybral sa smer kuchyňa.

„No téda, sa nezdáš!“ uznanlivo zvolal mladík, keď zbadal výtvor svojho otca. Stôl bol prestretý priam parádne. Všetko sa lesklo, každý predmet bol na svojom mieste a stôl bol dokonca aj moderne vyzdobený.

Jörg sa zahanbene usmial, no pokračoval v práci.

„To je Katrinina práca. Ja už len doťahujem detaily,“ priznal, poukážuc na príbory, ktoré práve leštil. Jeho manželka mu dala za úlohu vyleštiť všetok riad do vysokého lesku a nič pri tom nerozbiť. Tomovi bolo všetko jasné, keď videl, s akou opatrnosťou muž kladie práve vyleštenú vidličku na správne miesto. No áno, zamilovaný chlap. Aj po takom dlhom čase. Chlap, ktorý kedysi striedal ženské častejšie ako ponožky a teraz bol úplne pod papučou a ešte s tým bol aj spokojný. Tom nad ním len pokrútil hlavou a s úsmevom opustil kuchyňu. Dúfal, že jemu sa niečo také nikdy nestane… Ale keď si spomenul na Billov plachý úsmev…

„Som rada, že si prišiel. Bála som sa…“

„To už máme hádam za sebou. Už som predsa dospelý. A strávil som v tomto dome viac ako rok. Bolo by hlúpe sa vám teraz začať znovu vyhýbať.“

„Ja viem, ale aj tak… Som rada, že si prišiel, Tom. Toto bude vždy aj tvoj domov. Vieš to, však?“ uisťovala sa Katrin, až mal mladík chuť prevrátiť očami. Nechápal tú jej neustálu snahu ho presvedčiť, že k nim patrí do rodiny, ale… akosi začínal mať pocit, že jej to pomaly, ale isto začína veriť.

Bill si spolu s rodinou doprial poriadny kus vianočnej štóly, rozdali si darčeky a potom sa už obaja jeho súrodenci pobrali domov. Zatiaľ čo ich bol ich otec odviesť domov, on pomáhal mame prestrieť stôl a celý čas sa snažil nemyslieť na Toma. Miesto toho sa modlil, aby mama nezačala s výsluchom. Jeho modlitby však vypočuté neboli.

„Billi, prečo mi nechceš povedať, s kým si dnes bol?“ spustila hneď, ako sa naplno pustili do práce, aby jej náhodou neušiel. Bill prevrátil oči a zúfalo vydýchol.

„Mami! Prosím ťa! Ja…“

„Áno, ty. Si môj syn a ja ťa poznám. Vidím na tebe, že sa niečo stalo. Oči ti žiaria ako také hviezdičky. A každú chvíľu sa zamyslíš a červenáš sa. Ešte aj teraz sa červenáš! Ešte dnes ráno si sa takto nesprával. Vlastne ešte nikdy pred tým si sa takto nesprával. A ja chcem vedieť…“ zrazu zmiernila svoj doteraz takmer drsný tón… „chcem vedieť, kto spôsobil, že môj syn vyzerá, akoby bol zamilovaný,“ posledné slová už hovorila s láskavým úsmevom a hladkala pri tom svoje dieťa jemne po líci. Bill zahanbene sklopil pohľad niekam na podlahu, no na perách mu vyrástol nežný úsmev. Ani on sám netušil, čo bolo v Tomovi iné, že naňho tak rýchlo zapôsobil. No nech to bolo čokoľvek, dúfal, že to tam ostane.

Tomov večer prebiehal asi tak, ako prebieha vo väčšine rodín. Gordon priviezol svoje decká, zo všetkými sa privítal a poprial im krásne Vianoce. Nasledovala chutná spoločná večera a rozbaľovanie darčekov. Andrea mala perfektný vkus a cit, a tak nie len že pre všetkých kúpila perfektné darčeky, ale ešte ich aj krásne zabalila. Tobias a Anna dostali hromadu hračiek, starší nejakú kozmetiku a oblečenie a potom bol čas uložiť krpcov do postieľok. Starší si zatiaľ pochutnali na ovocnom šaláte s punčom. Sedeli v priestrannej obývačke, v krbe horel oheň, v televízore hrala nejaká rozprávka a miestnosťou sa niesol tichý rozhovor. Tom sa veľmi nezapájal. Väčšinu času len pozoroval oheň a jemne sa usmieval. Jeho myšlienky neustále utekali za jedným nádherným čiernovlasým stvorením, s ktorým strávil dnešné popoludnie. Snažil sa sústrediť na dianie v obývačke, ale po pár minútach sa vždy opäť pristihol pri tom, ako sa usmieva niekam do blba.

„Neviem, kde sa túlaš, ale musí tam byť krásne,“ ozval sa pri ňom zrazu hlas jeho náhradnej matky a on sa pri ňom prekvapene strhol. Chvíľu na ňu nechápavo pozeral, než mu došlo, čo vlastne povedala, a zrazu zacítil, že sa mu do tváre hrnie červeň. Rýchlo pozrel bokom a dúfal, že si to Katrin nevšimne, tá však mala zrak dokonale zdravý. Hoci… Svetlo z krbu mohlo klamať, a tak sa rozhodla ho ešte trochu potrápiť.

„Alebo si myslel na niečo iné? Na… niekoho?“ vyzvedala ďalej a pozorne pri tom sledovala mladíkovu tvár. Ten na chvíľu stuhol, zadrhol sa mu dych a v jeho očiach sa objavila neistota. „Musí byť skutočne krásna,“ pokračovala žena, aby ho primäla hovoriť, no v ňom vyvolala iné pocity. Chvíľu na ňu neisto pozeral a potom svoj pohľad sklonil niekam na svoje kolená. Nikdy sa v podobnej situácii neocitol. Nikdy ho nikto neupútal tak silno, ako práve Bill. A Bill bol k tomu všetkému ešte chalan. Ale možno ho zaujal práve preto, že bol chlapec? Bol z toho všetkého zmätený a cítil sa neistý a vystrašený, no zároveň spokojný a šťastný. Nikdy nič také necítil. Musel v tom byť fakt až po uši, keď si to Katrin všimla. Po prvý krát vo svojom živote sa túžil o svojich pocitoch s niekým porozprávať, lenže doteraz nemal s kým. Avšak teraz tu bola Katrin a dívala sa naňho tak starostlivo…

„Tom?“ ozvala sa ticho, keď si uvedomila, že sa mračí. Povedala snáď niečo, čo nemala? Tom zdvihol hlavu a neisto sa na ňu zahľadel.

„Čo ak to nie je ona? Čo ak je to… on?“

autor: Jasalia