
Pouličné lampy sa jedna po druhej začali zažínať v predzvesti blížiacej sa noci a vzduch sa ochladil o ďalších pár stupňov. Pre Toma to bolo znamenie, že je najvyšší čas pobrať sa domov. Keď už nič, aspoň tam bude teplo. Aj tak mu však trvalo takmer pol hodiny, než tam došiel. Šiel pomaly, prešľapoval z nohy na nohu a nikam sa neponáhľal. Vlastne robil presne to isté, čo na svojej ceste domov presne pred rokom – pozeral sa do vyzdobených výkladov a vysvietených okien a snažil sa nesnívať. Darilo sa. Prišiel domov, z chladničky vytiahol téglik so zemiakovým šalátom tak, ako to s otcom robievali celé roky a snažil sa jeho chuť neporovnávať s tým Katrininým. Veď nebol zlý, za tie roky si už našli svoj obľúbený. Miesto pečenej kačky si radšej z mrazničky vytiahol obalené rybie prsty a vypražil si tie. Všetko si to nabral na tanier a chvíľu zvažoval, kam sa s tým má usadiť. Normálne by si s tým sadol k telke, ale dnes boli predsa Vianoce! A záležalo na tom snáď? Asi nie… Napriek tomu si ale sadol slušne k stolu a pustil sa do jedla. Bolo zvláštne takto jesť. Zväčša pri stole jedával iba raňajky a aj pri tom zvykol pozerať na správy v televízore. Teraz bola telka vypnutá a jediné, čo bolo počuť, bol zvuk cinkajúceho príboru. Bolo to príšerné, a tak si zapol rádio.
Miestnosťou sa začali ozývať vianočné koledy. Ako pred rokom u Katrin… Bolo to ešte horšie, ale nedokázal to vypnúť. Stiahlo mu hrdlo a zrazu mal problém prehĺtať, no silou vôle svoje emócie ovládol a nakoniec sa mu podarilo zjesť všetko, čo mal na tanieri. Riad po sebe hneď aj poumýval, hoci to nikdy pred tým nerobieval. Bolo to lepšie, ako sa ľutovať. Dal si sprchu a vytiahol gitaru, že bude cvičiť. Potreboval sa naučiť nové skladby a nebol dôvod otáľať. Hral asi dve hodiny a potom si šiel ľahnúť. Nebolo však ani deväť hodín a on nebol naučený zvyknutý chodiť spať tak skoro. Keď sa v posteli prehadzoval už viac ako hodinu, vstal a prehľadal lekárničku. Vedel, že jeho otec občas užíval tabletky na spanie. A aj ich našiel. Boli už asi tri mesiace po záruke, ale to neriešil. Vzal si dve a čas, kým zaberú, sa rozhodol stráviť ručnou prácou. Dúfal, že príjemná masturbácia mu pomôže sa uvoľniť, ale bolo to ťažšie, ako si myslel. Skoro sa sám nad sebou zasmial. Vo svojom veku bol často nadržaný aj vtedy, keď to vôbec nebolo vhodné, a teraz nič. Nakoniec to vzdal, no vtedy už začínali tabletky účinkovať, a tak sa pohodlne uložil na bok a o pár minút zaspal.
Keď sa ráno zobudil, príšerne ho bolela hlava. Vzal si dva ibalginy a vrátil sa do postele. Zobudil sa na obed, dojedol šalát a rybie prsty a ako dezert si vzal pár koláčikov, ktoré mu Katrin priniesla, keď ho bola pozvať na vianočnú večeru. Mal v pláne zvyšok dňa stráviť cvičením, no len čo sa usadil a chytil do rúk gitaru, začul odomykanie vchodových dverí. Sám pre seba sa uškrnul, no odložil gitaru a šiel sa pozrieť, či prišiel jeho otec sám, alebo si priviedol aj posilu. A naozaj. Katrin stála v chodbičke, usmievala sa od ucha k uchu, v ruke niesla napratanú tašku a len čo ho zbadala, nadšene mu popriala šťastné a veselé. Poprial teda aj on jej a ešte sa nechal aj objať. Ponad jej rameno si ale s otcom vymenili pobavené, vševediace pohľady. Hoci sa za ten rok veľa nevídali, predsa len ju už stihol ako tak spoznať a zistiť, že je to véééľmi priateľská a dobrosrdečná ženská. A naozaj. Len čo ho vyobjímala, už začala z tašky vyberať plné dózy a klásť mu ich na stôl. Ako inak – doniesla mu šalát, pečenú hus, puding a kopu ďalších dobrôt. Vraj aby sa aspoň na Vianoce poriadne najedol. Keď jej vysvetlil, že jedol len pred chvíľou a že vôbec nie je hladný, na chvíľu ostala zarazená, ale potom len pokrútila hlavou a pohŕdavo poznamenala niečo o nechutných polotovaroch z obchodu. A potom pokračovala v monológu ospevovaním zdravej domácej stravy a tým, že mu to dá do chladničky, aby sa slušne aspoň navečeral. Stále si mrmlala niečo popod nos a Tom sa pri tom pobavene usmieval. No áno, Katrin bola mama, ako sa patrí. Škoda len, že nie jeho.
„Dáš si aspoň koláč? Mám šľahačkový, je úžasný. Alebo čo máš rád? Môžem ti upiecť… Mala som sa ťa spýtať už skôr, vôbec ma to nenapadlo…“ rozhovorila sa zrazu Katrin a neustále pri tom prerovnávala prinesené dózy. Tom si až vtedy uvedomil, že je akási nervózna. Uprel pohľad na otca , no ten po chvíli jeho pohľad nevydržal a uhol očami. Mladík si uvedomil, že aj on je nervózny. Otázkou je, čo sa deje.
„Niečo na želanie? Nejakú vianočnú koledu?“ podpichol ju a ona sa naňho naoko nahnevane zamračila. Tom sa len zasmial a pohodlne sa usadil aj s gitarou na svoje miesto. Chvíľu premýšľal, čo také by mohol zahrať, pri čom by si skutočne vystačil s gitarou, a nakoniec sa rozhodol pre skladbu od Metallicy – Nothing Else Matters. V najhoršom k nej vedel aj niečo zaspievať, ale nerobieval to často. V speve si nebol istý a ani to nebola jeho parketa. Omnoho radšej mal svoju gitaru. Ako vždy, keď začínal hrať, zhlboka sa nadýchol a pomaly vydýchol, aby sa upokojil a mohol sa sústrediť na to jediné, čo bolo v tejto chvíli dôležité – na hru. Začal zľahka a postupne pridával na intenzite, dokonale sa sústrediac na každý jeden tón. Jeho otec aj Katrin ho počúvali so zatajeným dychom. Ani jeden sa v hudbe veľmi nevyznal a zrejme by si len ťažko všimli, ak by sa niekde pomýlil, no aj tak boli jeho hrou nadšení. Katrin, samozrejme, mala už čo to odpočúvané vzhľadom na profesiu svojho bývalého manžela, a tak si bola istá, že keď ten Toma vychválil až do nebies, tak to myslel skutočne vážne. Preto si bola istá, že to bolo bezchybné a úžasné. Jörg sa v tom síce nevyznal vôbec, ale ako šofér kamióna mal toho napočúvané veľa a aj jemu sa zdalo, že je to dokonalé. A nielen tónmi, ale aj celkovým precítením. Kedysi ako mladý chalan bol na niekoľkých rokových koncertoch a teraz mal pocit, že sa opäť ocitol na jednom z nich. Stačilo len zavrieť oči a bolo. Preto, keď Tom skončil, chvíľu obom trvalo, než si to uvedomili a začali nejako reagovať. Tom tie sekundy napätím ani nedýchal. Až keď začul Katrinino tiché „Wow,“ konečne si mohol trochu vydýchnuť. Ale to ešte nebolo všetko. Ešte čakal na reakciu svojho otca. A ten bol ticho.
Keď to už Tom nemohol vydržať, konečne zdvihol zrak a pozrel svojmu otcovi rovno do očí. Jörg mal v očiach uznanie a na tvári síce jemný, ale súhlasný úsmev. Keď zachytil pohľad svojho syna, pokýval hlavou a usmial sa ešte viac.
Mladík na chvíľu onemel od úžasu a takmer zabudol aj zatvoriť ústa. Čakal čokoľvek, len toto nie. Jeho otec… no… rozhodne si ho nevedel predstaviť ako ženáča. Vedel veľmi dobre, že nebol svätec a mal milenky, ale so žiadnou ženou mu to dlho nevydržalo. Ale možno mu to mohlo napadnúť. S Katrin spolu boli už viac ako rok, žili spolu a bolo očividné, že sa majú radi. Skôr než sa však spamätal natoľko, aby niečo povedal, Katrin sa ozvala opäť.
„Chceš tým naznačiť, že sa so mnou chystá oženiť len pre domácu stravu?“
autor: Jasalia
Doufám že jej Katrin změní a najde cestu k Tomovi.
Já doufám že už brzo přijde Bill. 😀
Už je rok pryč a Bill pořád nikde? Čekala jsem, že ho potká po cestě domů a zase nic. Bude tam ještě letos? Protože jestli ne, tak budeme čekat zase rok, když se mají potkat právě na Vánoce. 🙂
A nevidím jediný rozumný důvod, proč by měl Tom vypadnout z domu. Jestli je byt větší, než ten Katrinin, ať ho vymění. Doteď si tam u ní žili všichni (bez Toma) docela dobře, svatba nic nemění. Je to jen papír a ten vlastní pokoj nepotřebuje.
Jsem zvědavá na pokračování.
[3]: Jo! Pěkný banner. 😀
Mně je tady Toma pořád tak strašně líto… 🙁 On sám si to nepřipouští, ale přitom je uvnitř tak moc nešťastný… Už aby se objevil ten Bill!
Nechtěla bych být na Tomově místě, on sice celkově působí, že je s tím smířený, ale uvnitř musí být skutečně nešťastný, když si jeho otec našel novou rodinu.
Je mi ľúto, že si Tom myslí, že nemá miesto v novej otcovej rodine. Veď otec ho neignoruje, správa sa celkom prijateľne a Karin je super… Dúfam, že prestane s tým blbým nápadom o sťahovaní:(