autor: Sisa
Tak som tu zasa s jednodielkou 🙂 Na začiatok sa vám chcem ospravedlniť za pauzu v Love me like you do, ale mám toho teraz veľa, a tak nestíham. O pár dní budem mať ale skúšky a potom sa do toho znova pustím 🙂 Zatiaľ tu mám pre vás túto FF-ku. Určite poznáte ten pocit, keď si pustíte pesničku, ktorá vás proste donúti písať. Ja som narazila na túto a proste som musela. Musím sa priznať, že pri písaní poviedky a hlavne na jej konci som si poplakala, ale viac prezrádzať nebudem. Príjemné čítanie! 🙂 Sisa
Reflektory sa rozsvietili a on skľúčene stisol viečka. Bol to záblesk svetla, ktorý mu až príliš bolestne pripomínal minulosť. Pomaly si uvedomoval šum a hlasy okolo. Zadíval sa na mladú ženu, ktorá mu už nejakú dobu niečo rozprávala. Neprítomne prikývol.
„Výborne. Môžeme začať!“ kríkol muž v tme a hlasy okolo stíchli.
„Takže, pán Trumper. Tom, musím vám poďakovať, že ste prijal naše dnešné pozvanie. Prosím, porozprávajte nám všetko, na čo si pamätáte. Mali ste strach?“
Oslovený muž obrátil zrak do tmy, za ktorou sa nachádzalo nedočkavé publikom. Privrel viečka a rozhodol sa ho ignorovať rovnako ako kamery a reflektory všade naokolo.
„Mal som 20 rokov, keď som uzavrel zmluvu…“
He said, „Son,
Have you seen the world?
Well, what would you say
If I said that you could?
Just carry this gun and you’ll even get paid.“
I said, „That sounds pretty good.“
Videl si svet?
Dobre, čo keby som ti povedal,
Ak by som ti povedal, že môžeš?
Len vezmi túto zbraň a oni ti ešte zaplatia“
Povedal som si, „To znie naozaj dobre“)
Dupot ťažkých mužských topánok sa ozýval celým okolím. Boli ich desiatky, možno stovky. Muži oblečení v ťažkých uniformách, ovešaní zbraňami. Prechádzali zruinovanou dedinou. Pomedzi rozpadajúce sa domy. Steny budov boli zjazvené početnými guľkami. Boli v pozore a mierili na ľudí, krčiacich sa pri rozpadajúcich sa ruinách, ženy, deti, muži… bolo to jedno. Ktokoľvek mohol zaútočiť.
Spozorneli, keď sa neďaleko ozvali výstrely a krik. Malá skupinka nezaváhala a rozbehla sa smerom k zvuku.
„Tom… choď vpravo. Ja s Fredom to vezmeme zľava a Christian nám bude kryť chrbát odtiaľto!“ Kríkol jeden z nich a oslovení poslúchli. Pomaly našľapoval smerom, odkiaľ predpokladal útok. Prikrčil sa, keď sa ozval ďalší výstrel a výkrik, pochádzajúci z niektorého z domov. Potichu vošiel vykopnutými dverami. Svoj cieľ zbadal okamžite.
„Hey!“ skríkol. „Polož to!“ Pozorne sledoval muža pred sebou. V jednej ruke držal odistený granát a druhou pevne zvieral osobu slúžiacu ako štít. Zreteľne videl krv na jej oblečení. Bola zranená. Na zemi pred ním ležala zbraň a okolo niekoľko mŕtvych tiel.
„Inak čo?“ sykol muž späť. „Zabiješ ma? Tak vystrel, len to skús a hádaj, čo sa stane?“ uškrnul sa a zamával mu granátom pred očami. „Povedz zbohom, môj americký priateľ!“
Tom sledoval jeho prsty uvoľňujúce tú zasranú vec. Nezaváhal ani na okamih. Nesmel. Vedel, že v stávke nie je len jeho život a potrebuje každú sekundu. Vystrelil a trafil muža presne, ako ho učili. Hrobové ticho prerušil zvuk granátu, dopadajúceho na kamennú dlážku. „Kurva!“ Kopol ho dverami do vedľajšej izby a pohotovo skočil na rukojemníka stojaceho pred ním, aby ho strhol na podlahu. Dopadli na zem práve v momente, keď sa z vedľajšej izby ozval výbuch a ruiny domu sa zachveli, aby následne s hlasným rachotom dopadli okolo nich.
Tma okolo sa začala pomaly rozplývať. Ticho prerušili tiché vzlyky a on zacítil jemné pohyby. Matne si spomínal čo sa stalo. Hlava ho bolela a na spánkoch cítil krv. Zakašlal a pomaly pozrel na osobu pod sebou. Jej tvár bola skrytá pod dlhými čiernymi vlasmi. Zaprel sa o zem a pokúsil sa vstať, ale chrbtom narazil do betónu nad sebou. Poobzeral sa okolo. Boli tu uväznený. Tmu naokolo pretínal jediný lúč svetla, pochádzajúci z malej diery medzi kameňmi. Zatlačil do jedného z nich, ale bez úspechu. Osoba vedľa neho zastenala, a tak sa rozhodol všetku svoju pozornosť venovať jej. Jeho vlastné zranenia neboli natoľko dôležité. Podrobne kontroloval všetky jeho zranenia. Nevypadalo to dobre. Otrhaná zašednutá košeľa bola napitá špinou a krvou. Nezaváhal ani na okamih a prudko ju roztrhol, aby sa mohol zadívať na guľku uprostred brucha. Nebol to priestrel. Stále tam bola. Obviazal mu okolo tela zvyšky košele a pokúsil sa tak zastaviť krvácanie, kým sa sklonil k jeho tvári a odhrnul mu z nej špinavé vlasy.
„Bude to v poriadku. Budeš v poriadku. Dostanem ťa odtiaľto.“ Zašepkal a naplno ignoroval, že mu chlapec možno vôbec nerozumie. Pátral po zranení na jeho hlave, ktoré potrebovalo ošetriť. Nebolo však našťastie ani z ďaleka tak vážne ako jeho brucho. Vyzliekol si ťažkú maskáčovu vetrovku a zložil mu ju pod hlavu.
„Som Thomas… pomôžem ti. A ty? Ako sa voláš?“ Dodal si odvahu a konečne sa zadíval do prenikavých hnedých oči. Nasucho prehltol a sledoval krásnu osobu pred sebou. Bledá, špinavá tvár, hlboké hnedé oči a plné ružové pery.
„Bill… volám… volám sa Bill.“ Zašepkal chlapec ticho.
„Výborne, Bill. Som vojak… Americký vojak. Sme tu, aby sme vám pomohli. Nájdu nás a ošetria ťa, áno? Hlavne nezaspávaj a hovor so mnou.“ Naliehal a znova sa zadíval na ranu na jeho bruchu. Stále krvácala. Vyzliekol si biele tričko a roztrhol ho na dve polovice, aby mu ho mohol pritisnúť pevnejšie na ranu. Bill vykríkol.
„Ja viem, bolí to ale musím to spraviť. Musíme… zastaviť krvácanie. Zhlboka dýchaj, áno?“ Pevne okolo neho utiahol zvyšky trička a dúfal, že to bude stačiť.
„Dobre, dobre tak… povedz. Povedz mi o sebe niečo Bill.“
„Krvácate.“ Zašepkal ticho a Tom si pohotovo pritisol prsty na spánky. Usykol.
„To nič. Nič to nie je. Len škrabanec.“ Čiernovlások ticho prikývol, aj keď mu vôbec neveril.
„Koľko máš rokov, Bill?“ spýtal sa. Nutne potreboval zmeniť tému.
„17.“ Zaznela tichá odpoveď a Tom skľúčene vydýchol. Tak mladý.
„Budeš v poriadku. Sľubujem.“ Pokúsil sa uistiť sám seba, aj keď vedel, že jeho zranenia boli príliš vážne, umieral a oni mali málo času. Potreboval pomoc, ale ako? Jeho vysielačka ležala rozbitá len malý kúsok od neho. Bol si istý, že ho hľadajú, ale… ak spadlo viacero domov, môže to trvať hodiny.
„Je mi zima.“ Zašepkal chlapec ticho a mladý vojak zúfalo hľadal niečo, čím by ho dokázal zahriať. Nakoniec si jeho krehké telo pritisol k svojej nahej hrudi.
„Zahrejem ťa,“ šepol a pevne okolo neho obmotal dlane. „Povedz… chodíš do školy? Angličtinu ovládaš skvelo.“
„Niekedy som študoval, ale keď začala vojna a našu školu vyhodili do vzduchu, musel som prestať.“ Zašepkal Bill ticho. „Rád som študoval. Chcel by som byť lekárom, aby som mohol pomáhať ľuďom.“
Tom pevne stisol viečka. „To je… skvelé.“ Šepol a s vypätím síl zadržiaval slzy. „Určite sa do školy čoskoro vrátiš. Uvidíš. Vojna nepotrvá dlho a z teba bude skvelý lekár.“ Klamal. Vedel to.
„Aká je Amerika? Veľa som o nej čítal. Raz by som sa tam chcel pozrieť.“ Vojak zúfalo otočil hlavu a pritisol ho viac k sebe.
„Amerika? Je úplne obyčajná.“
„Nie.“ Šepol chlapec na protest. „Amerika je sen, vieš? Žiadna vojna… Ani nebezpečenstvo. Je to zem, kde sa ľuďom plnia sny. Je tam veľa práce, jedla a ľudia tam skutočne žijú. Raz sme v škole pozerali dokument. Je to… zasľúbená zem.“ Zašepkal a Tom nemal to srdce oponovať mu. Potlačil tichý vzlyk.
„Áno, máš pravdu. Amerika… Amerika je skutočný raj a… a príde čas, keď sa tam pozrieš. Uvidíš. Budeš pracovať ako lekár. V New Yorku.“
„Je tam tvoja rodina?“
„Áno. Sú tam moji rodičia a moja priateľka.“
„Prečo si opustil svoju rodinu? Určite im veľmi chýbaš a majú o teba strach.
Mladý vojak stisol viečka a otočil hlavu.
A hero of war
Yeah that’s what I’ll be
And when I come home
They’ll be damn proud of me
I’ll carry this flag
To the grave if I must
Because it’s flag that I love
And a flag that I trust
Yeah, presne tým sa stanem
A keď prídem domov,
Budú na mňa hrdý
Túto vlajku ponesiem
Až do hrobu, ak budem musieť.
Pretože túto vlajku milujem
A len v ňu verím.)
„Pretože som veril hlúpemu snu.“
„Sny nie sú hlúpe. Sny sú niečo, čo ťa núti vstať na nohy, aj keď už nemôžeš.“ Zašepkal. „Je krásne mať sen. Prosím. Neprestávaj snívať.“
„Tak ako ty?“ Chlapec ticho prikývol a venoval mu tichý úsmev.
„Nikdy neprestanem snívať. O svete bez vojny. A svete za našimi hranicami.“ Privrel viečka.
„Kde je tvoja rodina, Bill?“
„Zomreli. Už pred niekoľkými rokmi. Na začiatku všetkého.“ Zašepkal. „Náš dom… vybuchol.“ Zadíval sa do vojakových uslzených oči. „Ale oni. Teraz sú na lepšom mieste a čakajú na mňa.“ Spod zavretých viečok sa vkotúľala slza, ale jeho pery sa stále usmievali. „Čakajú, až si splním svoj sen.“
Tom zavzlykal a prstami sa dotkol jeho jemnej tváre.
„Keď sa odtiaľto dostaneme, vezmem ťa do Ameriky.“ Zašepkal. Jeho biele tričko nabralo červený nádych. Chlapcova pokožka zbledla ešte viac.
Bill sa mu zadíval do očí. Natiahol ruku a zotrel osamelú slzu z jeho tváre. „Hrdinovia neplačú.“ Zašepkal a naposledy privrel viečka.
She walked through bullets and haze
I asked her to stop
I begged her to stay
But she pressed on
So I lifted my gun
And I fired away
And the shells jumped through the smoke
And into the sand and the blood now have soaped
She collapsed with a flag in her hand
A flag white as snow
(Vyšla z oblaku guliek a dymu,
Povedal som jej, nech stojí,
Prosil som ju, aby zastavila,
Neposlúchla
Tak som zdvihol zbraň,
A vystrelil
A nábojnice lietali dymom.
Jej krv sa vsakuje do piesku
Spadla s vlajkou na zem
S vlajkou bielou ako sneh.)
Začul, ako niekto volá jeho meno. Nedokázal odpovedať. Pritisol si jeho telo pevnejšie k svojmu a plakal. „Prosím.“ Zašepkal. „Otvor oči.“ Vzlykol. Vedel, jak veľmi neskoro je. Zatúžil kričať. Vykričať svoje pocity do celého sveta. Kamene okolo sa pohli a on zaboril svoju tvár do chlapcovho krku. Zacítil dotyk na pleci ale ignoroval ho. Zavrčal, keď sa ho niekto pokúsil od mŕtveho chlapca odtrhnúť. Nedovolil im to. „Vezmem ťa do Ameriky.“ Zašepkal.
„Ten chlapec. Vzali ste jeho telo so sebou?“ spýtala sa moderátorka ticho a vytrhla ho tak zo spomienok.
„Nie. To by armáda nikdy nedovolila.“ Zadíval sa jej do očí a ona pod tlakom sklopila uslzený zrak. Zdvihol ruku a stisol v nej medajlónik visiaci na jeho krku. „Ale vzal som si aspoň kúsok,“ zašepkal. „Nemám vám čo viac povedať.“ Vstal a s mokrými cestičkami na tvári opustil štúdio.
A hero of war
Is that what they see
Just medals and scars
So damn proud of me
And I brought home that flag
Now it gathers dust
But it’s a flag that I love
It’s the only flag I trust
He said, „Son, have you seen the world? Well what would you say,
if I said that you could?“
To je to, čo oni vidia
Len medaile a jazvy
Sú na mňa hrdí
Tú vlajku som priniesol domov
Teraz na ňu sadá prach.
Ale tú vlajku milujem
A len v ňu verím.
Povedal, „Synak, Videl si svet? Dobre, čo keby som ti povedal,
Ak by som ti povedal, že môžeš?“)
Počet zobrazení (od 15.6.2021): 11
nieee kurva plačem…. prečo mi to robíte, bolo to naozaj moc krásne ale už nie nepíšte takéto smutné veci a este mi k tomu pustíte takú pesničku? you must be kidding ;(
Zase se ti jednou povedla povídka..
Krásné napsané, a pravdivé…
Krásna povídka ale moc smutná.
Proč mi to děláš? 🙁 Nesnáším, když brečím…
Vážne silná pesnička a spolu s poviedkou.. no nemám slov. Krásne, ale strašne smutné a pravdivé.
Sisa! Tohle je klenot!!! Nadherne napsane, procitene, strasne silne! I kdyz je to smutne, tak je to svym zpusobem krasne a troufnu si rict i nadejne – alespon privesek si vzal s sebou, kdyz uz nic jineho. Neskutecne, jak muze par minut s cizim clovekem zmenit druheho zivot. Jako by se ti dva nasli. Verim, ze se Bill dostal za rodinou a ted uz je stastny v jinem svete a je rad, ze na jeho sen Tom nezapomnel.
Sisa, tvoje psani je uzasne! Jelikoz si to necham v telefonu predcitat, tak se mi to libi jeste vic, kdyz to cte slovenska robotka s tim prizvukem:) Diky moc a urcite zase neco napis!;)