Love (Touch) me like you do 9.

Bill pomaly prechádzal parkom. Biele snehové vločky poletovali všade naokolo a on ich zasnene pozoroval. Dopadali na zem a pomaly ju pokrývali bielou perinou. Bola tu zima. Jeho najobľúbenejšie ročné obdobie. Jemne sa dotklo jednej z nich a sledoval, ako sa zmenila na kvapôčku vody. Donútilo ho to k úsmevu. Vydýchol, stisol viečka a zaklonil hlavu. Posledné týždne sa cítil zmätený. Jeho mozog kričal, naliehal, ale jeho srdce si robilo čo chcelo. Bolo tu niečo silné. Niečo, čo mu nedovoľovalo logicky myslieť. Mal pocit, že keby ho ten prekliaty chlap požiadal o pomoc s útekom, spravil by to bez najmenšieho zaváhania.

Posadil sa na jednu z lavičiek a bruškami prstov sa dotkol svojich pier. Usmial sa. Cítil na nich jeho bozky. Tak dominantné a tak… sladké. Zadíval sa na tmavú oblohu.

*flashback*

Sedel v kancelárii. Dnes tu bolo obzvlášť ticho. Šéf bol na služobnej ceste a Mike mal službu na inom oddelení, a tak tu zostal len on. Budova bola naplnená šušťavým zvukom dažďa udierajúceho o plechovú strechu. Pohľad z okna dopĺňal skľučujúcu atmosféru. Vstal od počítača a prešiel bližšie. Pozerať sa na svet cez mreže bol veľmi deprimujúci pocit. Nebol si istý, či by on sám tak dokázal žiť. Prezeral si budovy areálu. Mali starý, komunistický nádych a vypadali zanedbane. Hrdzavé mreže na každom okne nevylepšovali dojem. Aké asi je, žiť v klietke? Počul toho veľa o tom, čo sa odohráva vo väzení, no nemal šancu vidieť to na vlastné oči. Tu v tlačiarni to bolo iné. Väzni tu len pracovali a netrávili tu toľko času, no aj tak ho to zaujímalo. Veľa krát sa prichytil pri tom, ako premýšľa o ich živote. O tom, čo spravili, že skončili tu. Boli to vrahovia? Zlodeji? Alebo boli nevinný a skončili tu pre chybu v systéme? Bolo to vôbec možné?

A čo on? Čo Tom? Bol skutočne taký zlý, ako hovoril Mike? Čo ak bol nevinný. Mohli mu tie drogy podstrčiť. Alebo ich mohol mať len pre seba. Čo ak bol závislý? Čo ak vôbec nebol zlý človek a stalo sa mu niečo hrozné tak ako jemu samému? Čo ak tu boli okolnosti, ktoré ho donútili spraviť to, čo spravil? Možno len potrebuje pomoc. Možno potrebuje človeka, ktorý ho vypočuje a podá mu pomocnú ruku. Možno túži po inom živote ako žije. Možno… Ale čo ak je to celé naopak? Čo ak….? Je ochotný to riskovať? Je ochotný dôverovať človeku, o ktorom nič nevie? Má znovu odvahu riskovať alebo je už jeho srdce natoľko polámané, že nedokáže pomôcť ani sám sebe. Otočil sa ku dverám, keď sa ozvalo tiché zaklopanie.

„Ďalej.“ Mladý väzeň vošiel do miestnosti a placho sa na neho usmial.

„Prepáčte, ja len… posielajú ma z knihárne, vraj či už ste spravili sulfit^* na tie ministerské knihy.“ Zakoktal a ucukol pohľadom.

Bill pobavene zdvihol obočie a zaujato si chlapca prezeral. Mohol byť tak starý ako on. Vlastne mu bol dosť podobný. Nie len postavou, výzorom, ale dokonca aj plachosťou, ktorá z neho priam sršala. Nemohol tu byť dlho.

„Mám.“ Odpovedal a prešiel k jednej z tlačiarní, odkiaľ vzal papier a podal mu ho. „Vezmi to prosím vedúcemu a povedz, že podklady na ESMO^** sú hotové, aby to prišiel skontrolovať.“ Chlapec horlivo prikývol a bez ďalšieho komentovania opustil Billovu kanceláriu.

Netrvalo dlho a dvere sa otvorili znova. Postarší vedúci v tmavo modrom plášti z 80-tych rokov, riedkymi šedivými vlasmi a hrubými dioptriami sa s klopaním neobťažoval. Vošiel rovno.

„Vraj to máš hotové.“ Zamrmlal si pod nos a bez čakania vzal do ruky kôpku vytlačených papierov. Prehŕňal sa nimi a bez záujmu ich odhadzoval na stôl spolu s uštipačnými poznámkami o niečej nešikovnosti. Blondiak ticho zatínal zuby a snažil sa zostať pokojný.

„Poď sem,“ rozkázal pán vedúci a počkal si, kým chlapec prejde bližšie. Dôležito štuchal prstom do papiera a rozprával niečo o zarovnávaní textu. Bill to ignoroval. Vedel, že ho ten chlap nemá rád a vyžíva sa v jeho kritizovaní, a tak jeho slová proste nevnímal a neprítomne prikyvoval. Stuhol, keď zacítil jeho dlaň na svojom boku a nasucho prehltol. Bol pripravený ho od seba odstrčiť, keď sa zrazu otvorili dvere a dedko sám odskočil. Zahundral niečo o drzosti a vyparil sa z miestnosti. Ticho v miestnosti pretínal len Billov dych.

„Ste v poriadku?“ spýtal sa Tom neisto a s nakrčeným obočím myslel na ruku toho bastarda položenú na JEHO boku. Ako si vôbec dovolil…? Viac sa zamračil a prešiel bližšie k chlapcovi opretému o stôl. „Bill?“ skúsil a pousmial sa, keď sa oslovený zadíval do jeho očí. „V poriadku?“

Chlapec prikývol. „On…“ koktol, ale potom len zavrtel hlavou. Tom bol ten posledný, s kým by sa mal o tom rozprávať.

„Už to nespraví.“ Prekvapil ho väzeň svojou reakciou.

„Čože?“ Odpoveďou mu ale bolo len tiché zavrtenie hlavou. Sledoval ho, ako prešiel bližšie a jemne stisol jeho zápästie. Ticho pozeral do jeho očí a nechal sebou manipulovať. Jemne sa chvel, keď ucítil jeho veľké dlane na svojom páse. „Prestaň prosím.“ Zašepkal. Bol si istý, že nie je pripravený na dotyky, no vlhké bozky na jeho krku ho pomaly presviedčali o opaku. Nedokázal uvažovať. Zaklonil hlavu a stisol viečka. Hrýzol si peru a nechty zatínal do dlaní. Zaboril prsty do Tomových dlhých vlasov a viac si jeho hlavu pritisol ku krku. Bolo to tak dobré. Nedokázal tomu odolávať. Prudko rozlepil oči, keď zacítil, ako rukou blúdi pod jeho tričkom. „Nie!“ šepol, ale jeho telo jednalo inak. Cítil, ako tvrdne a samé sa napína proti jeho dotykom a Tom to cítil tiež. Neváhal dlho, kým ho donútil položiť sa na stôl a ústami sa prilepil k plochému brušku. Odolával ta dlho. Nikdy nikomu nedoprial toľko času ako práve Billovi. Vždy si vzal to, čo chcel a nikdy sa nepýtal. Jemne do úst vsal jeho bradavku a pousmial sa nad tichým vzdychom z blondiakových úst. Je na čase splniť sľub, ktorý mu pred rokom dal.

*Sulfit – šablóna obálky knihy, ktorá sa tlačí na polopriesvitný voskový papier.

**ESMO – Elektronický systém monitorovania osôb – robil reklamné letáky a brožúry 🙂

autor: Sisa