Enjoy the silence

Sedel na prečnievajúcom betóne okna a pozoroval malé blikajúce svetielka na oblohe za ním. Dovoľovali mu zabudnúť na tmavé a depresívne steny všade naokolo. Dokázal zabudnúť na to desivé miesto, v ktorom sa nachádzal. Kdesi za jednými z mnohých dvier sa ozval takmer šialený výkrik, prenikajúci až do morku kosti. Jeho telo pokryla husia koža, chĺpky sa zježili a on skľúčene privrel viečka. Stisol v dlaniach mreže, ukrývajúce cestu na slobodu. Malá opustená slza si našla cestu po jeho tvári a stratila sa kdesi v kútiku jeho úst.

Stromy za oknom sa ohýbali pod silou vetra a on tak veľmi zatúžil cítiť chladný vánok na svojej tvári. Chcel sa zhlboka nadýchnuť. Chcel cítiť ten chlad. Chcel vedieť, že ešte stále skutočne žije. Alebo sa len chcel konečne zobudiť z tejto nočnej mory?

Zdvihol pohľad k oblohe, keď jeho tvár ožiarilo mesačne svetlo. Veril tomu, že sa dávno zabudol usmievať, no zopár strieborných lúčov ho presvedčilo o opaku.

„Nezáleží na tom, ako ďaleko od seba budeme. Mesiac bude vždy rovnaký. Vždy keď ti bude najhoršie, pozri sa naň a ja, nech budem kdekoľvek, budem sledovať to isté.“ Šepkal mu do ucha tesne pred tým, ako ho niečie ruky odrhli od jeho tela.

Zdalo sa to ako včera. Nevedel. Čas tu plynul inak. Z minút sa stávali hodiny a z dní roky. Nevedel, ako dlho tu bol a nezáležalo mu na tom. Čas pre neho nebol dôležitý. Prečo aj? Vedel, že živý odtiaľto neodíde. Prečo by sa mal zapodievať niečím tak nedôležitým. Nepočítal západy slnka ani jeho východy. Nepočítal dni ani hodiny, ktoré tu strávil. Miestnosť ožiarilo chladné svetlo blesku a desivé ticho preťal úder hromu. Natiahol ruku no na okno nedosiahol.

Chcel sa ho dotknúť! Tak veľmi chcel! Chcel cítiť jeho pokožku. Chcel vidieť jeho čokoládové oči. Chcel cítiť jeho sladké pery. Chcel cítiť teplo jeho tela. Chcel ho držať v náručí a ochraňovať ho tak, ako mu to kedysi sľúbil.

Chcel toho tak veľa, ale sám vedel, ako veľmi nemožné to je. Oblohu preťal ďalší blesk a on zakričal. Kričal tak hlasno a tak zúfalo, že ani buchnutie hromu ho nedokázalo prebiť. Bolo mu jedno, aké následky to bude mať. Nedokázal prestať. Volal ho. Kričal jeho meno tak zúfalo, že samotná obloha ronila prúdy dažďových sĺz.

Dvere izby sa rozleteli a dnu vtrhli dvaja muži v uniformách. Ignoroval ich. Nezaujímali ho. Zaujímal ho len on. Videl ho. Stačilo zavrieť oči a uvidel čierne vlasy splývajúce po bledých útlych ramenách. Krehké telíčko a najkrajšie oči na svete.

„Zavri hubu, ty pes!“ Kríkol jeden zo strážnikov.

„Ser na neho. Aj tak ho to skôr či neskôr čaká, úchyla špinavého. Zabi ho, nech sa môžeme vyspať!“ sykol otrávene druhý z nich.

Nevnímal rozhovor medzi strážnikmi a v momente, keď guľka opustila zbraň prvého z nich, jeho ruka strhla z krku malý zlatý medailónik, ktorý sa po dopade na zem zakotúľal pod jednu z postelí.

**o 40 rokov neskôr**

Skupinka študentov pomaly prechádzala opustenými a desivo vypadajúcim chodbami starej psychiatrickej liečebne.

„Liečili sa tu najrôznejšie psychické choroby. Vo väčšine prípadov však išlo o zdravých, prekážajúcich ľudí, ako boli nevhodne sa správajúci členovia rodiny, politicky nepohodlné osoby alebo v tom období najviac odsudzovaný homosexuáli. Všetci títo ľudia si prešli krutým procesom takzvanej liečby od elektrošokov cez stredoveké mučenie až po lobotómiu. Niektorý umierali na operačných stoloch, iným bolo dovolené umrieť guľkou. Smrť pre nich nebola trestom, ale vykúpením.“ Vysvetľovala mladá učiteľka vedúca skupinu. „Ničoho sa prosím nedotýkajte!“ okríkla jedného zo študentov a zahla za roh, vysvetľujúc ďalšie historické fakty desivej budovy. Nie všetci ju však nasledovali.

Zvedavosť mladého čiernovlasého chlapca bola silnejšia ako strach. Nedokázal pokračovať v ceste. Niečo tu ho fascinovalo. Mal pocit, ako by tu už niekedy bol. Bol si takmer istý, že pocit. ktorý cítil, nemohlo byť obyčajné dejavú. Počkal, kým hlasy utíchnu a krátko na to sa vydal na vlastnú exkurziu. Pomaly prechádzal tmavými chodbami. Trvalo len pár sekúnd, kým jeho telo ovládol strach. Prudko sa otočil, keď na krku zacítil jemný vánok. Prisahal by, že za ním niekto stál, no chodba bola prázdna. Krv v žilách mu stuhla, keď sa dvere oproti prudko zabuchli. Vykríkol a rozbehol sa smerom, kde naposledy videl svoju skupinu, no aj napriek tomu, že bežal snáď desať minút, nikoho nenašiel. Aj keď vždy zmenil smer, mal pocit, že beží stále dookola. Úľavne vydýchol, keď narazil na vstupné dvere, ktorými do ústavu vošiel. Prudko ich rozrazil a jeho srdce zastalo, keď sa namiesto na čerstvom vzduchu, ocitol na začiatku dlhej, tmavej chodby.

„Nie, nie… nie!!!!!“ Jeho šepot sa menil na krik. „Pomôžte mi, prosím!“ Kričal a slzy strachu stekali po jeho jemnej tvári. Prudko otočil hlavu, keď sa za jeho chrbtom ozvalo vŕzganie koliesok a kdesi v diaľke uvidel postavu oblečenú v dlhom bielom plášti. Tlačila pred sebou starý vŕzgajúci invalidný vozík prekrytý dlhou, deravou, zažltnutou plachou, ktorá ale nedokázala ukryť ruku voľne visiacu z vozíka. Mladý čiernovlások poplašene cúvol a o pár sekúnd sa rozbehol po dlhej chodbe. Bežal najrýchlejšie, ako vedel, no kroky za jeho chrbtom sa približovali. Keď mal pocit, že mu je niekto v pätách, zahol do jednej z izieb a dvere za sebou zabuchol. Osoba prebehla bez povšimnutia okolo. Sprudka dýchal, a až keď kroky ustali, dokázal logicky uvažovať. Pomaly otvoril oči a obzeral sa po miestnosti. Pohľadom sa zasekol na okne a jeho srdce opäť zastalo. Za oknami bola noc a dnu prenikal len jemný mesačný svit. Zopár krát prudko zamrkal, ale nič sa nestalo. Slnko nevyšlo. Nemohol uveriť tomu, čo vidí. Do budovy vstupoval presne o dvanástej hodine! Na pravé poludnie. Nemohla byť predsa noc! Prudko vytiahol z vrecka mobil a zamrkal. Hodiny ukazovali pol jednej. Neisto ho otočil do miestnosti, aby aspoň trochu z nej videl. Staré ošúchané steny boli pokryté škrabancami a krvou. Po celom obvode miestnosti sa opakovalo jedno meno. Akoby niekto zúfalo túžil po osobe toho mena. Po osobe s rovnakým menom, aké vlastnil on sám. Chvel sa. Mal strach. Obrovský strach. Cukol sa, keď mu niečo bleslo do očí a jeho pohľad sa zastavil na malej zlatej veci ležiacej pod starou hrdzavou posteľou. Nasucho prehltol a opatrne ju vzal do rúk.

Bol to malý zlatý medajlon. Zdal sa mu povedomý, no nevedel si spomenúť. Jemne ho stisol v dlani a pomaly otvoril. Neveriaco zamrkal, keď uvidel fotku osoby, ukrývajúcej sa vo vnútri. Bolo to, ako by sa pozeral do zrkadla.

„Vedel som, že sa ku mne vrátiš.“ Ozvalo sa šeptom kúsok od neho. Prudko sa otočil a vystrašene hľadel do očí mladíka sediaceho na okne. „Vedel som, že prídeš. Neopustil by si ma. Čakal som na teba. Čakal som! Celé tie roky. Nikdy som neodišiel!“
„Kto ste? Čo sa to deje? Chcem domov! Prosím.“

„Ale ty si doma. Si so mnou. V bezpečí. Už navždy.“ Mladík vstal a pomaly prešiel bližšie.

„Preboha!“ zašepkal čiernovlások a pritisol si dlaň na ústa. Pár krát vyplašene zamrkal a ucukol pohľadom od diery po guľke v strede mladíkovej hlavy. Cítil sa ako v mrákotách, keď sa mu pred očami začali objavovať tak vzdialené momenty z jeho života. Krásny úsmev onoho chlapca. Sladké bozky a horúce dotyky. Cítil pevné telo kĺzajúce po tom jeho krehkom. Počul slastné vzdychy a vyznania lásky.

„Vrátil si sa a ja už ťa nenechám odísť. Milujem ťa, Billi.“ Zašepkal mladý muž tesne pred tým ako stisol kohútik

***

„Neviem, ako sa to mohlo stať.“ Zašepkala mladá žena a utrela si slzy do vreckovky. „Celý čas som ich mala na očiach a zrazu sa ozval ten výstrel a ja… našla som… našla som…“ nedokázala dohovoriť a naplno sa rozplakala. Policajt prikývol a rozhodol sa ju viacej netrápiť. Namiesto toho sa otočil k mŕtvemu telu čiernovlasého chlapca na zemi. Pomaly sa zohol a vzal mu z ruky malú čiernobielu fotografiu. Videl na nej jeho usmiatu tvár a vedľa neho rovnako usmiateho dredatého mladíka. Na okamih si pomyslel, aký boli zamilovaný pár, no po otočení fotografie frustrovane vydýchol a prípad mladého chlapca predom založil do zložky nikdy neobjasnených Creedmoordských samovrážd.

Stálo na zadnej strane fotografie.

autor: Sisa