Magic moment

autor: Pinkhero

Na začiatok… V tejto poviedke Bill a Tom nie sú bratia. Tom je tu o niekoľko rokov starší. Inak toto je moja prvá poviedka! 😀 Tak dúfam, že sa vám aj napriek môjmu amaterizmu bude páčiť. Prosím si veľaaa kritiky, nech viem, čo zlepšovať. Ja viem, že nestojí táto poviedka za veľa, ale hádam vás aspoň často tohto môjho výmyslu zaujme.

BTW: dúfam, že nevadí, že je písaná po slovensky. Pardon, ale po česky- spisovne naozaj neviem… dala som túto poviedku čítať na prehodnotenie kamarátke češke, a nechápala pár slovám, tak keby dačo… paplón je přikrývka a vankúš je polštář. S ničím iným by nemal byť problém, tak prajem príjemné čítanie! >D

„Hviezdička, budeš mi chýbať,“ objíma ma matka pri odchode na dovolenku.

„No poď už, za 2 týždne sme späť,“ vraví otec a nakladá posledné veci do kufra.

„Ahoj, Billi, a poslúchaj brata,“ mrkne na môjho o 5 rokov staršieho súrodenca, dá nám pusu na čelo a nasadne si do auta.

Zavrie dvere, naposledy zakýva a my sledujeme, ako auto mizne z dohľadu.

„Tak a párty môže začať,“ prehlási môj brat Andreas a vojde do vnútra.

„Super, párty môže začať akurát tak pre neho,“ frflem si popod nos a smerujem do izby.

Je okolo 7 hodín večer, zapnem si telku a zahrabem sa do perín. Nemám na jeho párty a napitých kamarátov vôbec náladu. Zavriem sa v izbe, ľahnem do postele a po chvíli zaspím.

Po pár hodinách sa zobudím na hlasitý smiech v kuchyni a hudbu, ktorá otriasa celým domom. Pozriem na hodiny, ktoré ukazujú 11 hodín večer. Zídem dolu po schodoch a vydám sa k záchodu. Po tichu kráčam, keď v tom pred sebou uvidím nejakú osobu, ktorá akurát vstupuje dnu.

„A-ahoj,“ ticho ho pozdravím z hlavou sklonenou k zemi.

Keď neodpovedá mierne pozdvihnem oči k nemu a vidím, ako si ma s miernym úsmevom prezerá. Očami rýchlo preblesknem jeho jemne vypracované telo, čierne dredy zviazané v obrovskom cope, prepichnuté ústa a obočie. A nádherné hnedé oči. Znovu sklopím pohľad k zemi.

Cítim, ako sa usmeje a so smiechom mi po chvíli odpovie: „Čau,“ a vydá sa smerom do kuchyne.

Chvíľu potom nechápavo pozerám na prázdne miesto predo mnou. Otrasiem hlavou.

Keď som sa uvidel v zrkadle, pochopil som podivné správanie toho chlapíka. Moje čierne vlasy stáli do všetkých strán, čiastočne mi spadali do tváre, rozťahané tričko, škrabance po celom tele, roztrasené nohy a ospalý výraz zo mňa robili… no vyzeral som, ako keby som si to práve rozdal so sektou anarchistických homosexuálov. Zobral som si hrebeň a neúspešným spôsobom sa snažil svoju čiernu hrivu skrotiť k poslušnosti. „Neznášam vás! “ Vyčítavo som zamravčal a vydal som sa radšej naspäť do izby. Ani som si nestihol sadnúť, keď na mňa zavolal podnapitý brat zdola.

„Biiiiill?“

„Noo?“ Neochotne som odpovedal.

„Idem ešte do mesta, prosím ťa, sprac to tu trochu,“ povedal Andreas a po pár minútach sa po celom dome rozlialo totálne ticho.

Zliezol som dolu do kuchyne a z toho alkoholického oparu som skoro odpadol.

Biill, sprac to tu trochu… pohŕdavo som si premietal v hlave bratove slová. „Rozkaz, šéfe!“ sarkasticky som odsekol do prázdna a naďalej znechutene odpratával fľašky a poháre zo stola.

Keď som skončil, bolo asi pol druhej. Unavený a mierne v alkoholickom opojení zo zvyškov, ktoré som do seba nalial, som si šiel konečne ľahnúť. Asi hodinu som sa prehadzoval v posteli. Už som konečne zaspával, no v tom sa brat vrátil domov. Zdola som počul rôzne hlasy, zdalo sa mi, že sa hádali. Zvedavosť mi nedala, tak som sa šiel pozrieť, čo sa deje. Stál tam Andreas, nejaké dievča a mierne dosť podnapitý chlapík, ktorého môj brat podopieral.

„Bill… nespíš?“ pýtal sa ma Andreas neisto.

„Hmmm-… ako vidíš, tak nie.“

„Tak fajn,“ pozrel sa na mňa s podnapitým úškrnom a dodal: „Bill, ughm, toto je Tom. Dnes bude spať v tvojej izbe,“ povedal ako samozrejmosť.

„Č-čo? Prečo?“ udivene a nechápavo som sa pýtal.

„Pretože nemôže ísť teraz domov…“

Tom uprel na mňa svoje nevinné, alkoholom omámené čokoládovo hnedé oči. Uvedomil som si, že je to ten chlapík, ktorého som pred tým stretol dolu.

„A-a p-prečo nemôže spať v tvojej izbe?“ rozkoktal som sa pri pohľade na onú osobu.

Brat len prevrátil očami a nenápadné hodil pohľadom po dievčati stojacom pri nich.

Nadržané prasa! pomyslel som si a vytrhol sa z omámenia Tomovho sladkého pohľadu.

„Fajn!“ vyštekol som mu do tváre a urazene odpochodoval naspäť do izby.

Ľahol som si a nechal zažaté svetlo.

„Ahoj Bill,“ prebudil som sa z polospánku, keď ma Tom pozdravil.

„A-ahoj,“ zaryl som hlavu do vankúša.

„Môžem zhasnúť?“

„Samozrejme!“ odpovedal som až s priveľkým nadšením.

Svetlo zhaslo a ja som sa konečne po niekoľkých neúspešných pokusoch v dnešnom dni vydal k spánku.

„Chce sa ti spať?“ ticho prerušil Tomov hlas.

„Eeem…“ zamravčal som z polospánku.

„Mne tiež nie, nechceš sa so mnou rozprávať?“

To tomu debilovi nedošlo, že spím? Po pár minútach som zo seba dostal rozospaté: „Mne je to jedno.“

. . .

„Ha, ha, ha to vážne hráš na gitaru? Ja som tiež vždy chcel!“ Po pol hodine bola naša debata už v plnom prúde a ja som si bol plne istý, že dnes už nezaspím.

„Môžem ťa dačo naučiť, ak chceš.“

Chvíľkové ticho prerušila Tomova otázka.

„Nevadí ti, že ťa balím?“

„B-balíš? Ja že skôr bavíš.“ Zarazene som sa snažil nájsť nejakú vtipnú odpoveď.

„Nie, balím.“ Povedal odmerane.

Debilná alkoholická úprimnosť, pomyslel som si. Môj mozog nebol schopný pár sekúnd fungovať, zahnal ma do slepej uličky. Čo sa mu očividne, páčilo.

„Tak?“ cítil som samoľúbi úškrn na jeho perách.

„Sorry, nie som na chalanov.“ Odsekol som ľahostajne.

„Fajn.“ Usmial sa. Asi to bral skôr ako výzvu než výstrahu. Totiž, klamať som nikdy nevedel. „Vieš, ešte nikdy sa mi nestalo, že by som bol v noci s niekým tak strašne sympatickým v jednej miestnosti a spali by sme v dvoch rozdielnych posteliach.“

„Smutné,“ v mojom hlase bolo počuť čoraz menšiu sebaistotu. Nepozdávalo sa mi, kam tento rozhovor smeruje.

„Nemôžem si k tebe ľahnúť?“ Spýtal sa priamo.

„NIE!“

„Prečo?“ nahodil smutný tón kňučiaceho malého šteňaťa.

„Lebo…“

„Keď sľúbim, že na teba nebudem nič skúšať?“

„Nie, neverím ti.“

„Ľahnem si na paplón.“

„N-nie.“ Odpovedal som neisto.

„Mne je samému smutno.“

„Chceš plyšáka? Vieš…“ Nestihol som dopovedať. Náhle ma prerušil.

„Nechcem plyšáka, chcem teba.“

Tak a teraz som definitívne mŕtvy, pomyslel som si. Všetka krv sa mi nahrnula do tváre, môj mozog prestal úplne pracovať. Zahryzol som si do jazyka. Improvizácia nebola nikdy moja silná stránka a ja som netušil, čo mu mám na to povedať. Odpovedal si sám. Cítil som, ako si niekto ku mne líha. Nedokázal som nič povedať.

„Dáko si sa zasekol, tvoja mienka o tvojej orientácii asi bola mylná.“ Vychutnával si ma s úškrnom na tvári.

„B-buď rád, že tu môžeš ležať,“ vykoktal som zo seba. „Alebo vieš čo? Padaj!“ roztraseným hlasom som na neho vyštekol.

„Prinúť ma,“ povýšene sa usmial.

„Tpf, radšej tu kľudne ostaň ležať, ja idem inde!“ posadil som sa, a keď som sa chystal postaviť, chytil ma za ruku.

„Nejdeš,“ povedal sebaisto a stiahol ma naspäť.

Chrbtom som sa oprel o stenu, nohami som sa mu zaprel o brucho a začal som ho odtláčať, až po kým nespadol z postele.

„Tam si kľudne lež.“ Hrdo som prehlásil.

„Fajn,“ zobral mi paplón a zakryl sa ním. Ako urazené malé dieťa.

„Vráť mi ho!“

„Vybojuj si ho.“ Víťazne prehlásil. Vôbec som nemal chuť sa s ním hádať. Postavil som sa, prekročil som ho a šiel som preč.

„Kam ideš?“

„Na wc.“ Odfrkol som.

Po ceste naspäť som rozmýšľal, čo s ním. Prečo, do riti, dovolím, aby si robil so mnou, čo chce? Veď je to chlap, preboha! hneval som sa sám na seba a bál sa o svoju orientáciu. Nie že by som mal niečo proti gayom, ale predsa len… Moje myšlienky prerušil Tom, ktorý na mňa vyskočil spoza dverí.

„Baf!“ Rýchlo mi ovinul ruky okolo pása a zozadu sa pritisol ku mne. „Zľakol si sa?“

„Nie,“ odsekol som. „Pusť ma.“ Roztržito som dodal.

„Nie.“ Odpovedal a pomaly ma viedol až k posteli.

Ľahol som si a on ku mne. Prikryl sa mojím paplónom, zozadu ma pevne objal a pritisol k sebe. Nemal som proste silu mu odporovať, bol som neskutočne unavený.

„Si tak nádherný.“ Chytil ma za boky a silno pritisol môj zadok k svojmu rozkroku. Aj cez gate som cítil jeho mužnosť. Môj rozkrok tiež samozrejme neostal bez reakcie.

„H-heej…“ vydal som tichý hlások.

„Ano?“ Potichu mi zašepkal do ucha, keď si všimol, že moje telo na jeho činnosti neprimerane reaguje.

Zalial ma pot. Kurva, kurva, kurva. Začal som byť nervózny, moje pohyby boli rozpačité. Nevedel som, čo sa so mnou deje. Bill, veď je to kurva chlap! opakoval som si v hlave, no môj rozkrok na to nereagoval. Tom si všimol, že som znervóznel. Nahrávalo mu to do kariet.

„Bill?“ zašepkal mi do ucha a rukou mi stále prechádzal od ramien až k bokom. Rajcoval ma. Na chvíľu zastavil a prešiel rukou priamo k môjmu rozkroku. Stuhol som, ostal som ako zmrazený. Ani som sa nepohol. Z úst mi iba vyšiel tichučký, slastný pazvuk. To mu stačilo. Prevalil ma na chrbát, obe ruky mi zdvihol za hlavu a chytil ich jednou svojou. Ľahol si na mňa. V jemnom svetle z pouličných lámp, ktoré prenikalo cez okno, som zazrel jeho úškrn a nádherné hnedé oči, ktoré mi venovali všetku pozornosť. Užíval si to. Užíval si môj bezmocný pohľad. Snažil som sa nehľadieť do tých krásnych hnedých očí, ktoré na mňa nástojčivo neustále upieral. V tej chvíli mi prebleskla hlavou jediná myšlienka, nevyslovená túžba toho, aby sa ma jeho plné pery, krásna tvár a telo zmocnili. Nevnímal som fakt, že ten človek je odo mňa o niekoľko rokov starší, a ani fakt, že ho vidím prvý krát v živote. Vnímal som len jeho hnedé oči. Oči, do ktorých som sa práve zamiloval.

autor: Pinkhero