Stretli sme sa na Vianoce 51.

Predposledná časť a predposledné venovanie. Dnešnú časť chcem venovať vám, moje drahé čitateľky. Všetkým, ale hlavne tým, ktoré ste komentovali, pretože len vďaka vám som vedela, že to skutočne aj niekto číta. Dnes to ešte nie je nič moc, len taká preklenovačka. Ale verte, ešte sa máte na čo tešiť, :-p

Bill strávil najbližších pár dní v nekonečných mukách. Mal sa venovať štúdiu a nákupom vianočných darčekov, ale miesto toho si stále dookola čítal články od doktorky a prehľadával internet, aby našiel ďalšie. Skúšal to vo všetkých možných jazykoch – vďaka google translate – no nájsť nejaké informácie bolo takmer nemožné. Všade to bolo tabu. Napriek tomu sa mu podarilo nájsť zopár článkov, v ktorých sa ľudia zverovali so svojimi skúsenosťami. Preventívne však nečítal reakcie ostatných ľudí, lebo si bol vedomý toho, že nebudú veľmi pozitívne. Mal s tým už svoje skúsenosti. Bolo len málo ľudí, ktorí sa podobných párov zastali. Ľudia ako Sami. Ale na druhej strane, doktorka mu hovorila, že často sa ľudia niekoho nezastanú zo strachu pred nenávisťou, ktorá by bola následne nasmerovaná aj na nich. Vedel, že nenávisť bola zlá a keby čítal tie komentáre, asi by sa zbláznil. Rozhodne by nezvažoval vrátiť sa k Tomovi ako jeho milenec. Ale ak veril, že by ich ich najbližší dokázali prijať… Skutočne by to bolo také ľahké?

„Prídeš k nám na Vianoce?“ Katrin vyvaľkala cesto a chystala sa z neho povykrajovať linecké koláčiky. Do Vianoc ostával necelý týždeň. Celý jej dom bol vianočne vyzdobený a vysvietený, v rohu veľkej obývačky sa skvel nádherný živý vianočný stromček v kvetináči a z prehrávača sa ozývali koledy. Tom mal pocit, akoby prežíval déjà-vu. Nejako takto to u Katrin vyzeralo na všetky Vianoce, a teda aj na tie posledné. Na tie, kedy sa zoznámil so svojou láskou, so svojím bratom Billom.

„Ja neviem. Necítim sa na to.“

„Nemôžeš ostať sám doma. To bude ešte horšie.“

„Ja viem, ale nechcem vám všetkým pokaziť náladu.“

„Ak tu s nami nebudeš, tak nám ju aj tak pokazíš. Budeme na teba myslieť a trápiť sa, čo je s tebou. Ak tu budeš s nami, budeme mať šancu ťa trochu rozptýliť. Okej? Popremýšľaj o tom. Darčeky nosiť nemusíš.“

„Nie? No fajn, tak ich pôjdem vrátiť do obchodu…“ chytil sa toho hneď Tom, za čo si od Katrin vyslúžil pohlavok.

„O tom ani neuvažuj. Som zvedavá, čo si vymyslel.“

„Len aby si nebola sklamaná.“

„Tak čo. Prídeš?“

„Ja… porozmýšľam o tom. Sľubujem.“

„Dobre. A ja ti zabalím zopár koláčikov, aby som ťa nalákala. Aby ti pripomínali, že ti nikde nenavaria lepšie ako doma.“

„Ale to je vydieranie!“ rozhorčil sa naoko Tom, no aj napriek svojej depresívnej nálade sa zasmial a potešil. Miloval Katrinine koláčiky. A vlastne všetko jej jedlo.

„No a? V láske a vo vojne je dovolené všetko.“

„Prídeš sem aspoň na Vianoce?“ spýtal sa Gordon svojho nevlastného syna pár dní pred Vianocami. Ešte stále bývala celá rodina v Loitsche u Simoniných rodičov, pretože sa o nich trebalo postarať. Padli aj návrhy o tom, že by mohli ísť do domova dôchodcov, ale on o tom nechcel ani počuť. Nešlo tak ani o to, že by sa o nich tak moc chcel starať. Skôr potreboval mať niečo, čo by Simone držalo pri zemi. Po tom všetkom, čo sa stalo, bol ich vzťah stále na bode mrazu a on si nevedel predstaviť, že by sa mali vrátiť do mesta a predstierať, že sa nič nestalo. On sám však často prespával v ich byte a bol za to rád. So Simone sa o tom všetkom veľa rozprávali a zo začiatku sa zdalo, že ona vo svojom správaní problém nevidí. Nevedel pochopiť, že to mohla byť len ochranná reakcia. Jej rodičia ho presviedčali, aby to nechal tak, že ju len rozrušuje a že to môže dopadnúť všelijako, no to on odmietal. A Bill odmietal svoju matku a ona odmietala Toma. Nakoniec jej dal na výber – buď spolu pôjdu k psychológovi, alebo ju opustí. Najskôr sa zdalo, že to nebude mať žiaden vplyv, že sa úplne uzavrela a všetko odmieta, no potom akoby sa stal zázrak. Po tom, čo strávil v meste celý mesiac a do Loitsche prišiel len pár krát cez víkend za svojimi deťmi, Simone povolila. Bolo to práve po tom, čo sa Bill opäť ocitol v nemocnici s podozrením na pokus o samovraždu a zdalo sa, že možno práve to ju presvedčilo.

Zo začiatku všetku vinu odmietala a zvaľovala to na svoju chorobu. Gordon s tým súhlasil – to, čo sa stalo pred rokmi skutočne súviselo s jej chorobou. Ale to, čo sa stalo teraz… To, že Billovi celé roky klamala o jeho dvojčati, že sa s ním nechcela stretávať a brala Toma ako príťaž, že sa celý ten čas hrala na obeť miesto toho, aby sa to celé pokúsila vyriešiť… To už s jej chorobou nesúviselo.

Trvalo celé mesiace, kým sa konečne zlomila a priznala svoj podiel viny. No až keď priznala, že jej jej stratený syn chýba, konečne sa mu uľavilo. Simone po tomto priznaní nebolo lepšie, ba skôr naopak, no on mal pocit, že až vtedy sa konečne začalo dávať všetko do poriadku. Až vtedy začal skutočne veriť, že by sa ich rodina možno dala zachrániť.

A teraz prišli Vianoce, no v ich malom domčeku na konci dediny bola dosť pochmúrna atmosféra. Starý umelý vianočný stromček bol ozdobený ešte staršími ozdobami a jediné, čo sa ho snažilo ako-tak osviežiť bola hromada lesklých reťazí. Dvojčatá boli ešte príliš malé, aby si uvedomovali, čo sa skutočne deje, a starkí už Vianoce dávno neprežívali tak ako za mlada. Pre nich to už dávno neboli tie krásne sviatky pokoja ako pred rokmi. A Simone chýbal Bill. Ešte nikdy neslávila Vianoce bez neho, vždy boli spolu. A teraz – vlastne práve predchádzajúci večer – po prvý krát spomínala aj na veľmi dávne spoločné Vianoce. Na tie, keď boli ešte všetci spolu. Gordonovi nevadilo počúvať o Jörgovi. Simone o ňom hovorila dosť málo a aj keby nie, uvedomoval si, že bol súčasťou života jeho rodiny teraz a aj pred rokmi. A okrem toho si ho za tie mesiace starostlivosti o Toma a Billa dosť obľúbil, ba dokonca by ho nazval aj priateľom. Ale počúvať, ako s láskou spomína na Billa a hlavne malého Toma, to bolo dojímavé aj preňho. Tom bol ako jeho ďalší syn a počuť od jeho matky, aký bol úžasný ako dieťa, bolo nádherné. Chcel by, aby tu mohol byť s nimi, a hlavne, aby tu boli spolu aj s Billom tak, ako ich vídaval tých pár mesiacov, keď boli spolu. Bolo to preňho zvláštne, pretože aj keď vtedy tvorili pár, on si ich inak nevedel predstaviť ani ako bratov.

„Prepáč, ale nie. Nechcem ju vidieť,“ narážal na svoju matku a Gordon si povzdychol.

„Ona sa snaží, Billi. Chodí k psychológovi a konečne začala priznávať svoje chybné rozhodnutia. Dokonca mi rozprávala o Tomovi a o vašom detstve.“

„Prepáč, Gordon. Chápem, že je to pre teba ťažké, ale ja sa nemôžem tváriť, že sa nič nestalo.“

„To od teba nikto nechce. Ja len…“

„Ja sám ešte neviem… Neviem, čo mám robiť. Možno keď si vyriešim svoj vzťah s Tomom, budem rozmýšľať aj nad ňou. Ale teraz to nemienim riešiť. A rozhodne sa s ňou nechcem stretnúť na Vianoce. Nie v deň, kedy som sa s ním zoznámil.“

„Jasné, chápem. Ale dúfam, že nebudeš sám.“

„Nie, to iste nie. V najhoršom sa usadím s Georgom a Gustavom.“ Bill už nedodal, že obaja idú na vianočnú večeru ku Georgovi, zatiaľ čo Gustavovi rodičia ani nebudú doma. Samozrejme pozvali aj jeho, ale on sa ešte nerozhodol. Najradšej by však ostal sám. S Tomom.

„Dobre, Billi. Mám v týždni ešte pár koncertov, plánujem spať v byte. Budem rád, ak za mnou prídeš.“

„Chceš ma skontrolovať?“ chcel vedieť Bill, ale neznel pri tom naštvane. Chápal to – po tom všetkom.

„Tak trochu. Chcem sa uistiť, že poriadne ješ, ak už nič iné. Nechcem ťa zas navštevovať v nemocnici alebo nebodaj na cintoríne.“

„Neboj sa, Gordy. Jem pravidelne. Ale prídem. Dám ti aspoň darčeky pre dvojčatá.“

„Fajn, vidíme sa. Dobrú noc a dávaj na seba pozor.“

„Dobrú noc.“

Dni utekali ako voda a Bill mal pocit, že nič nestíha. Hlavne nestíhal rozmýšľať nad Tomom. To by vlastne malo byť dobre, ale on nemal ten pocit. Tom mu chýbal. Chýbalo mu dokonca aj myslenie naňho. Chcel ho mať pri sebe. Chcel byť s ním a tráviť s ním čas, ale stále ho zmietali pochybnosti o tom, akým spôsobom by s ním mal byť.

A potom prišiel Štedrý deň. Géčka sa hneď po raňajkách zbalili a odišli ku Georgovej rodine. Volali aj Billa, no on odmietol. Musel premýšľať a prázdny dom bol na to tým najlepším miestom.

Bill sa usadil v obývačke a pohľad uprel na obrovský živý vianočný strom postavený vedľa francúzskeho okna vedúceho do záhrady. Vyzeral úžasné a on si bol istý, že ho zdobil nejaký dizajnér. Boli Vianoce. O pár minút to bude presne rok od chvíle, čo sa zoznámil s Tomom.

Bill vstal a vybral sa do izby, v ktorej trávil noci s Tomom. Odkedy sa rozišli, ešte tam nebol.

Zastavil pred dverami a chvíľu tam len tak stál a naberal odvahu vojsť. A práve keď otvoril dvere a zastal na prahu, pípla mu správa od Toma.

„Stále ťa milujem. Chcel by som, aby si tu bol so mnou. Chýbaš mi. Presne pred rokom sme sa zoznámili, pamätáš? Bol si taký krásny…“ A Bill sa rozhodol.

autor: Jasalia