Robbery II – Life isn’t fairytale 10.

„Bill, musíš zapiť lieky,“ skúsil lekár, ale keď chlapec nereagoval na jeho slová, vytiahol z vrecka vopred pripravenú injekčnú striekačku. Pichol ju do infúzie a sledoval smutnú, prázdnu tvár. Muž sa zahľadel k zrkadlu a premýšľal, či ho Gordon videl. Potom sa trocha nahol k chlapcovmu uchu a pošepkal mu: „Videl som ho.“ Čiernovláskove oči sa zaleskli, no napriek tomu sa ani nepohol. Naďalej sa na seba díval do zrkadla. Bolo to akoby sedel v kine a díval sa na plátno. Bol tam s Tomom a boli šťastní. Zas a znova. Bola s nimi aj Violet. Smiali sa, a potom… Bozkávali… Milovali. Po tvári mu nehlučne stiekla osamelá slza. „Bill, bol tu. Pýtal sa na teba,“ šepol lekár naliehavejšie, snažiac sa prerušiť chlapcove fantázie a pomaličky chlapcovi nanovo obväzoval zápästia. Čiernovlások pod vplyvom silných liekov pomaly nechal klesať viečka. Pred sebou uvidel Tomovu tvár, a to mu na pár sekúnd vykúzlilo na tvári takmer neviditeľný, jemný úsmev. Lekár to vzdal, dokončil obväzy a pomohol chlapcovi do postele. Potom sa vrátil ku Gordonovi a zahľadel sa na spiaceho chlapca.

„Pane, bude skutočne najlepšie, ak necháte doktora Kaulitza… Musí ho vidieť. Aspoň niekoľko krát, aby dostal znova chuť skutočne žiť. Potom už existujú metódy…“ odmlčal sa a pokračoval tichšie: „…aby zabudol.“

„Tak tie metódy použite teraz!“ zavrčal vzdorovito prezident a ticho chlapca sledoval. Odmietal si priznať, že tento jeho stav zapríčinil on. Bola to Tomova vina.

„Pán prezident, poznám doktora Kaulitza osobne z prednášok na univerzite a viem…“ lekár sa radšej odmlčal a chvíľu premýšľal. „Poviem to inak. Váš syn už tri dni nezjedol absolútne nič. Pri jeho prirodzenej podváhe je schopný takýmto spôsobom prežiť maximálne týždeň. Okamžite potrebuje začať jesť, inak ho do týždňa čaká exitus. A… Poviem vám, že potrebuje motiváciu. Musí mať dôvod. Viem, že doktor Kaulitz, či sa vám to páči alebo nie, je dostatočnou motiváciou pre vaše dieťa.“ Gordon sa pár krát sprudka nadýchol, ale nič nepovedal. Nakoniec pozrel vzdorovito na lekára.

„Dám mu inú motiváciu,“ otočil sa na päte a odišiel. Tento krát sa už muž v bielom plášti začínal skutočne hnevať a rýchlo Gordona dobehol.

„Ak je vám vaša hrdosť prednejšia ako život vášho syna, tak sa mu pokúste dať hocijakú inú motiváciu. Ale stopercentne vám zaručujem, že to sotva pomôže. Váš syn je na doktora Kaulitza priveľmi naviazaný. V súčasnosti akoby patril k jednej z jeho základných životných potrieb. Som psychiater už dlhé roky a viem, že jeho prítomnosť mu určite pomôže. To ale nemusí znamenať, že potom budú opäť spolu. Ak presvedčíte doktora, aby ho nechal… Nechá ho. Len je potrebný určitý čas na to, aby sa chlapec dal do kopy po fyzickej aj psychickej stránke.

„Ten hajzel sa nechce nechať presvedčiť!“ zavrčal muž vzdorovito.

„Pane, len mi dovoľte ho k Billovi priviesť na skúšku,“ požiadal Gordona lekár. „Spravte to pre svojho syna.“

„Ak s tým neprestanete, vyhodím vás,“ skríkol prezident nahnevane.

„Pane, nebuďte taký zanovitý! Prečo nechcete pochopiť, že váš syn zomrie?! Mojou úlohou je ľudí liečiť, nie ich pochovávať za živa. Máte dve možnosti: buď bude po mojom a váš syn bude s pravdepodobnosťou opäť zdravý, alebo…“ odmlčal sa a nahnevane hľadel na muža pred sebou. Nijako nedokázal pochopiť, že tento sebecký a hlúpy chlap riadil celú krajinu.

„Chcete sa mi vyhrážať?! To nemyslíte vážne! Zabúdate kto som?!“

„Pane, viem veľmi dobre kto ste, ale najprv ste sa vyhrážali vy mne. Poviem vám, po pravde, že mám veľa pracovných ponúk. Navyše som najlepší psychiater v strednej Európe. Radím vám, aby ste svoju odpoveď okamžite prekonzultovali. Nemôžete si dovoliť konať unáhlene. Predstavte si, že Bill zomrie len kvôli tomu, že ste mu nepovolili jednu návštevu. Ako sa potom pozriete do očí verejnosti a hlavne… Svojej manželke? Čo jej poviete?“

„Tak dobre! Jednu jedinú! A budem pri tom!“

„Uvidíme, čo sa stane. Najlepšie by bolo návštevu uskutočniť už zajtra. Máte čas?“ nadchol sa lekár nenápadne.

„Nájdem si ho, ale varujem vás!“ dodal naposledy, kým opustil miestnosť. Lekár tentoraz už nemusel skrývať svoje nadšenie a utekal za čiernovlasým chlapcom.

***

„Hlavne neodvrávaj a so všetkým súhlas, rozumieš?“ viedol Toma dlhými chodbami lekár. Chirurg len prikývol a psychicky sa pripravoval nie len na stretnutie s Gordonom, ale aj Billom. Čo mu povie, ak sa ho spýta, čo celý čas robil? Má mu povedať, že odcestoval do L. A. a prišiel sem len na pár dní, a potom ho už v živote neuvidí? Čo ak on sám nebude schopný ho znova opustiť? Bolo to zničujúce a nie len preňho. Lekár potichu prešiel okolo goríl a vošiel do miestnosti so sklom. Zadíval sa na čiernovláska. Sedel v kúte a tisol si kolená k brade. Ticho sa pohojdával zo strany na stranu a uprene sa díval do zrkadla.

Oči Gordona, ktorý už čakal, sa stretli s očami pekného, vysokého muža za psychiatrovým chrbtom. Tom zastal tesne za dverami a odmietal sa pozrieť do vedľajšej miestnosti. Postupne sa však jeho oči obracali smerom k čiernovlasému klbku, akoby bol pre ne magnetom. Zbadal vychudnutého chlapca, ktorý sedel na posteli a tenkými rúčkami sa objímal okolo kolien. Díval sa priamo naňho, len jeho pohľad bol mŕtvy. Prudko sa otriasol a podišiel niekoľko krokov bližšie k dverám, ktorými sa vstupovalo k chlapcovi.

„Smiem?“ spýtal sa a pohľadom preskakoval z lekára na Gordona, ktorý sa tváril nanajvýš hrozivo.

„Ale musíte naňho pomaly. Možno vás zo začiatku ani nebude vnímať.“ Prikývol lekár jemne. Tom mu kývnutie hlavou opätoval, zhlboka sa nadýchol, otvoril dvere a vstúpil. Vo vzduchu bolo cítiť Billovu jemnú vôňu. Do očí mu vystúpili slzy, ale v okamihu ich potlačil. Zahľadel sa na pekného chlapca a podišiel niekoľko krokov bližšie. Natiahol ruku, ale nedotkol sa ho. Pozrel sa smerom k zrkadlu. Chlapcove oči sa upierali na jeho odraz. Usmial sa najkrajšie ako vedel a zašepkal: „Ahoj, Billy.“ Chlapcove zreničky sa na okamih rozšírili, ale nepohol sa. Po tvári mu stiekla slzička. „To som ja, tvoj Tomi,“ ozval sal muž rozochveným hlasom znova po chvíli ticha a prstami prešiel po chlapcovej jemnej tváričke. „Neplač, už som tu s tebou,“ dodal a bezmocne sa díval na zničeného človiečika. Čiernovlások sa okamžite rozochvel a rozklepal. Vražedne pomaly dvíhal očká k človeku, ktorý sa ho dotkol. Jeho oči zbadali presne tie, ktoré úž tak dlho túžil vidieť. Bol to on! Tom! Bol tu, pri ňom a dotýkal sa ho presne tak ako v predstavách! Teraz však mohol cítiť teplo, šíriace sa z jeho dotyku. Videl jeho tvár, ktorá sa nad ním ustarostene skláňala, vdychoval jeho vôňu. „Billy, miláčik, povedz niečo,“ zašepkal Tom.

Chlapec sa silno triasol a nemo druhého chlapca sledoval. Po tvári mu stekali potôčiky sĺz. Rýchlo dýchal. „Billy, neboj sa ma. Ty si na mňa už nespomínaš?“ Billova ruka pomaly skĺzla z jeho kolena a opatrne ju k Tomovi natiahol. Chirurg sa nepohol, aby chlapca nevyľakal a nechal sa chytiť. Bol to úžasný, neopísateľný pocit znova cítiť jeho krehkú dlaň vo svojej. Bill jemne zovrel jeho ruku a pritiahol si ho pomaly k sebe. Nechal sa a opatrne si k nemu prisadol. Usmieval sa a druhou rukou nežne prehrabol dlhé vlasy. „Poznáš ma,“ zašepkal a zadíval sa do krásnych očí. Bill ho tichučko sledoval. Opatrne mu oprel čelo o hruď a zavrel očká. Tom sa k nemu sklonil a vtisol mu do vlasov bozk. Pevne, ale krehko ho objal, aby mu neublížil. Pritisol si ho viac k sebe a jemne sa spolu s ním hojdal. Chlapec mu do trička ticho vzlykal a pevne ho zvieral v prstoch. „Billy, neplač. Neplač. Ja nikam nejdem,“ šepol mu do ucha Tom a v duchu si dodal: zatiaľ. Po pár minútach vošiel do izby ticho lekár.

„Tom,“ zašepkal. Mladý muž dvihol oči od čiernovláska a uprel ich na kolegu. „Už… Budeš musieť ísť.“ Bill sa nespokojne pomrvil a niečo zamumlal. Tom ho jemne chytil za ruky a odmotal si ich zo seba. Potom čiernovláska chytil za tváričku a díval sa mu do očí.

„Billy, keď teraz odídem a sľúbim ti, že sa zajtra vrátim, zješ niečo?“ Bill ho minútu ticho sledoval, kým mu opäť zaboril hlavu do krku. Tom sa otočil na lekára a vyžiadal si ešte chvíľu osamote. Lekár sa stratil za dverami a Tom sa od chlapca odtiahol. „Billy, musíš mi odpovedať. Aspoň kývni. Ostanem tu dlhšie, ale musíš sa najesť. Inak odídem a už sa nevrátim.“ Po porcelánovej tváričke znova stieklo zopár sĺz, ale chlapec na oplátku poslušne prikývol. Tom sa usmial a postavil. Pohladkal chlapca po tvári a zmizol za dverami. „Doneste mu nejaké jedlo. Naje sa,“ povedal šťastne muž s cornrows. Chlapec si k telíčku pritiahol kolená a sledoval dvere, ktorými chlapec odišiel.

Po chvíli sa Tom vrátil s tanierom teplého kuracieho vývaru a opatrne ho položil pred svojho malého, krehkého miláčika. Sadol si, podal mu lyžicu a zaželal mu dobrú chuť. Bill k nemu dvihol uplakane očká a opäť sa k nemu pritúlil. Tom si ho k sebe pritúlil a začal chlapca s láskou kŕmiť. Chlapec najprv nechcel, ale nakoniec do seba dostal polovicu plného taniera. „Ľúbim ťa,“ zašepkal mu potom do ucha Tom a pobozkal ho naň. Hladkal ho po ruke a túlil si ho k sebe. „Billy, musíš začať jesť, lebo budem smutný.“ Čiernovlások ticho prikývol a natiahol sa k jeho tvári.

„Prosím. Vezmi ma so sebou,“ zašepkal ticho. Hlas mu preskakoval. Tak dlho nerozprával. Tomov úsmev zmizol a okamžite sklopil pohľad. Stisol viečka a prudko vydýchol.

„Nechajme to teraz tak, dobre?“

„Prosím,“ zašepkal opäť. „Nechcem tu byť… Chcem byť s tebou.“

„Teraz je hlavné, aby si sa vyliečil,“ povedal Tom, pritiahol si chlapca k sebe a lícom sa oprel o jeho hlavu. Zatvoril oči. „Len, aby si bol živý a zdravý,“ zašepkal si pre seba a potom sa pozrel do zrkadla. Bill vyzeral veľmi choro.

„Neprežijem bez teba,“ zašepkal čiernovlások opäť ticho.

„Viem, Billy, ale to sa musí zmeniť,“ povedal s ťažkým srdcom.

„Prosím, Tomi. Veľmi ťa prosím… Na kolenách,“ šepkal chlapec s plačom. Tom ostal ticho sedieť a díval sa pred seba do zrkadla. Čo mu mal povedať? Miloval ho, ale nemohol s ním ostať kvôli jeho otcovi.

„Bill, ja už teraz… Nebývam v Nemecku,“ povedal. Chlapec okamžite stuhol. Kým však stihol zareagovať, vošiel dnu lekár a zavolal si Toma von. Ten poslúchol a vyšiel na chodbu.

„Čo sa deje?“ opýtal sa chirurg svojho kolegu v bielom plášti.

„Chce s tebou hovoriť Gordon.“ Tom nasucho preglgol a šiel do miestnosti, kde bol Billov otec.

„Chceli ste so mnou hovoriť?“ opýtal sa Tom slušne.

„Vmiešal si sa do našich životov a obrátil je naruby!“ Prezident mu daroval naozaj škaredý pohľad.

„Tak mi to prepáčte, že sa do mňa váš syn zamiloval. To by ste chceli počuť? Aký máte so mnou stále problém? Snažím sa robiť Billa šťastným, ale nedokážem to, pretože nám stojíte v ceste,“ odpovedal Tom rovnakým tónom.

„Neskáč do mňa!“ zavrčal muž. „Rozhodol som sa, že vám dovolím byť spolu, ale mám podmienku.“ Tom sa najprv potešil, ale zrazu sa tej podmienky začal obávať.

„Čo je to za podmienku,“ opýtal sa opatrne a so zatajeným dychom. Nevedel, prečo Gordon len tak zrazu zmenil názor.

„Bill z tohto domu neodíde!“

„Z… Z akého domu? Odtiaľto? Nechápem,“ čudoval sa Tom.

„Áno!“

„Ale… Prečo ho tu chcete držať? Mohol by som ho vziať k sebe, alebo by som sa presťahoval sem a kúpil si dom. Mohli by ste ho navštevovať. Toto… Nie je to dobré prostredie,“ snažil sa Gordona prehovoriť.

„Nie! Vráti sa do svojej starej izby a zostane tu!“

„Tak… Tak dobre,“ vzdal sa pekný chirurg.

„Ale varujem ťa! Ak sa do týždňa nespamätá… Nedá sa do poriadku, opäť odídeš!“ vyhrážal sa Gordon. Tom pokýval hlavou a bez slova sa vrátil späť k Billovi. Sadol si k nemu a objal ho, akoby bol plyšový medvedík.

„Billy, tvoj otec mi dovolil tu ostať,“ povedal šťastne.

„Poďme preč,“ skúsil chlapec znova.

„Nemôžeš odísť, ale budem za tebou chodiť a budem ťa hladkať tak dlho, ako budeš chcieť,“ usmial sa naňho chirurg a pohladkal chlapca po tváričke.

„Dobre,“ odpovedal mu chlapec ticho.

***

Týždeň ubehol ako voda a Bill už dva dni býval vo svojej starej izbe. S otcom sa však stále odmietal rozprávať. Inak sa však začal správať úplne normálne. Teraz čakal na Toma, ale ten akosi neprichádzal. Nervózne prechádzal okolo postele a čakal. V tom do izby vošiel zamračený lekár a opatrne za sebou zatvoril dvere. Prešiel k chlapcovi, a hneď ako sa naňho pozrel, sa usmial. Objal ho a poriadne vystískal.

„Kde si bol tak dlho, Tomi?“ chirurg sa začal nervózne ošívať.

„Mal som telefonát,“ odpovedal a poškrabal sa vzadu na krku.

„Aký?“ spýtal sa chlapec vystrašene.

„Musím… Musím na pár dní odísť do L. A.,“ prezradil mu Tom.

„Nie!“ vykríkol chlapec okamžite.

„Bill… Billy,“ vzdychol si muž s cornrows. „Bude to len na niekoľko dní. Tri, najviac štyri. Potrebujem si tam niečo súrne vybaviť.“

„Chceš ma opustiť?“

„Iba na tri alebo štyri dni, hlupáčik,“ zasmial sa Tom a chytil chlapca za ruku. „Idem s Violet do Disneylandu. Má narodeniny a sľúbil som jej to.“

„Violet,“ šepol chlapec smutne. „Chcem ju vidieť.“

„Potom ju sem vezmem a uvidíte sa,“ sľúbil chlapcovi a nežne ho objal. Hladkal ho po chrbte a perami sa otieral o chlapcov krk. „Prišiel som sa rozlúčiť. Zajtra odlietam.“ Bill tichučko fňukol ale prikývol: „Dobre, Tomi.“

„Mm, neboj sa, ja sa ti vrátim. A neplač, vieš, že to nemám rád,“ pousmial sa lekár a pobozkal chlapca pod ucho. Ten sa trhane nadýchol, a potom k Tomovi dvihol očká.

„Vezmi si ma,“ zašepkal.

autor: Nathy_TwC & Sisa