Robbery II – Life isn’t fairytale 9.

Tom bol na záchodoch v presne určený čas, ale Billa nikde nevidel. Čakal ho ešte štvrť hodiny po termíne a zrazu ho premkol pocit, že niečo nie je v poriadku. Niečo sa mu stalo. Vedel, že by neprišiel neskoro. Bolo to preňho dôležité, rovnako ako pre neho. Nenechal by ho čakať, dokonca by tu bol ešte pred ním. Poznal ho. V zápätí na to mu napadlo, že v tom určite musel mať prsty jeho otec. Jeho gorily museli niečo vyňuchať, prichytiť ich, a teraz preto Bill trpel. Možno mu zakázal ísť na jeho prednášku a bodyguardi ho odvliekli domov, ale nikde ho nevidel. Určite sa mu niečo stalo a on musel prísť na to, čo sa s ním stalo.

Preglgol a náhlivo vypálil z miestnosti. Okamžite si to nasmeroval k svojmu autu, nedbajúc na to, že mal mať ešte stretnutie s dekanom fakulty. Vytiahol z vrecka kľúče, odomkol auto a rýchlo nastúpil. Osoby, ktoré pozorne sledovali každý jeho krok, v rýchlosti ani nestihli postrehnúť, čo sa deje. Silný motor športového Audi len zahučal, pneumatiky zapískali a Tom prudko vytočil volant. Smer bol jasný – prezidentova rezidencia. Šliapol na plyn, ignorujúc ručičku ukazujúcu rýchlosť, ktorá niekoľkonásobne prekročila limit, a o niekoľko mučivých minút šmykom zastavil pred luxusnou vilou. Vypol motor, zaradil neutrál, zatiahol ručnú brzdu a vyšiel z auta. Po chodníku prešiel niekoľkými dlhými krokmi k bráne.

Zadíval sa na prepychový dom. Vedel, že Bill je niekde tam. Možno zatvorený a znova sa trápi. Tom nepoznal nikoho, kto by mu mohol pomôcť a to ho nahnevalo ešte viac. Dal by čokoľvek za to, aby mohol mať svoje slniečko pri sebe, aby ho mohol pohladkať a povedať mu: „Je to v poriadku, som pri tebe.“ Zrazu mu čosi prebehlo mysľou, vzpriamil sa, utrel si slzy a so zdvihnutou hlavou vyšiel z auta. Znova sa postavil pred chlapov a sledoval ich slizké úškrny. Zúžil oči a obom im poriadnu vrazil. Bodyguardi v šoku z tvrdej rany spadli na zem. Tom bol menší ako oni, ale chodil do posilňovne a bol silnejší, ako sa zdal. Muži sa chytali za zlomené nosy a fňukali ako malé dievčatká. Chirurg sa prešmykol na dvor a spoza brány okamžite vybehli ďalší dvaja a zrazili ho k zemi. Tom ostal tvárou prirazenou k zemi a zúrivo sa metal.

„Kde je Bill?!“ skríkol a snažil sa brániť, keď ho chlapi schmatli a ťahali do vnútra vily. Bodyguardi ho ťahali cez priestrannú chodbu na poschodie. „Pustite ma!“ kričal Tom a o chvíľu už dopadol na kolená. Muži ho pevne držali, aby sa nedokázal pohnúť. Keď zdvihol pohľad od zeme, uvidel Gordona.

„Uhádli ste. Nedám vám pokoj dovtedy, kým budem nažive,“ odpovedal chirurg vzdorovito a na ramene pocítil bolestné zovretie.

„Ste obyčajný pokrytec! Váš syn vás musí nenávidieť!“ kričal Tom a jeho hlas pomaly mizol v diaľke. O pár minút neskôr skutočne zostal zamknutý. Aj keď sa snažil ako vedel, dvere vykopnúť nedokázal. Musel veriť tomu, že ho budú hľadať ale… Kto ho nájde práve tu? Jediné, čo mu ostávalo, bolo sadnúť si k dverám. Potom si začal detailne prezerať zapratanú miestnosť. Na vrchu bolo malé okno, ale Tom si vedel veľmi dobre predstaviť, že bolo strážené. Tak veľmi chcel ísť za Billom. Vedel, že jeho anjelik tu niekde je. Ale kde?

Gordon požiadal mužov pred dverami izby svojho syna, aby mu ustúpili a odomkli. Keď vošiel dovnútra, pohľadom vyhľadal čiernu hrivu, ktorá unavene ležala na posteli a zľahka sa triasla. Ten pohľad ho zabolel, ale neodvážil sa priblížiť.

„Bill?“ zaznel tichou miestnosťou prezidentov rázny, o pozornosť volajúci hlas. Chlapec sa viac skrčil do klbka, ale očká neotváral.

„Bill, nechcel by som mu ublížiť, ale jeho správanie… Nedá ti pokoj. Len ti otravuje život, ťahá ťa ku dnu,“ ujasňoval prezident svojmu synovi. „Nechcem, aby si skončil zle.“

„Na tvojom mieste by som sekal dobrotu,“ zasipel a zúženými očami sledoval Billovu tvár. „Sám môžeš za to, že si už dlho nepožije,“ dodal a jemne od seba chlapca odstrčil. Bill ticho vzlykol, keď dopadol na zadok.

Tom sedel na svojom mieste. Kolená mal skrčené. O ne si opieral čelo a snažil sa vyriešiť svoju zlú situáciu, keď sa zrazu otvorili dvere a dovnútra vrazil prezident v zástupe s dvoma gorilami a prenikavým svetlom. Tom si na chvíľku zakryl oči, ale potom sa na prezidenta vzdorovito zadíval.

„Ste obyčajný egoista a ubližujete všetkým naokolo!“ skríkol nenávistne. Gordon sa len uškrnul a hlavou naznačil mužom, aby ho schmatli a postavili. Tí poslúchli a držali brániaceho sa lekára.

„Thomas, hlúpym krikom nič nevyriešime. Rozprával som sa s Billom. Povedal, že ťa nechá na pokoji, ale… Musíš okamžite odcestovať, nájsť si novú prácu, opatrovateľku pre decko a tak… Nezabijem ťa len preto, že ťa môj syn priveľmi miluje. Musíš však odísť a už nikdy ho nekontaktovať. Ak by ste sa náhodou stretli, radšej sa tvár, že ho nepoznáš,“ dodal a kývol hlavou. Tvrdá päsť dopadla na Tomovo brucho a lekár bolesťou skrivil tvár. „Postarajte sa oňho, ale nezabite ho. Nech si zapamätá, že sa so mnou nikto nebude zahrávať,“ dodal a pokojnou, víťaznou chôdzou vypochodoval z pivnice za zvukov bolestného stenania a tupých nárazov.

„Pán prezident?“ Muž v bielom plášti potichu vošiel do kancelárie. „Poďte, prosím, so mnou,“ poprosil ho potichu a spolu pomaly kráčali sivými tmavými chodbami, kým zastavili pred tmavohnedými dverami, ktoré poctivo chránili tri gorily. Odkašľal si a otočil sa na Gordona. „Viete… Okrem toho, že ste prezident… Ste stále otec, no obávam sa, že… Ak to takto pôjde ďalej… Dlho ním už nebudete,“ povedal muž ticho, kým sa odhodlal otvoriť dvere. Potichu vošli do malej chodbičky, v ktorej sa nachádzali len dve za sebou idúce izby. Vošli do tej prvej a spolu sa postavili pred obrovské sklo, ukazujúce druhú izbu. Sedel tam čiernovlasý chlapec oblečený len v dlhom snehobielom tričku. Celá izba bola biela. Jediná odlišná farba bola čierna, ktorá patrila havraním vlasom. Dokonca aj jeho pokožka bola bielej podobná. Sedel a čokoládovými očami neprestajne hypnotizoval svoj odraz v zrkadle. Nehýbal sa, nežmurkal. Prezident by povedal, že ani nedýchal. Akoby sa díval na obraz zavesený na stene a nie živú bytosť – svojho syna. Zatúžil znova začuť jeho smiech alebo aspoň hlas. Je to tak dávno, čo nič nepočul. Už dávno oľutoval, čo spravil. Chcel svojho syna späť, ale nevedel, ako mu pomôcť. Lepšie povedané, ako inak mu pomôcť okrem toho, aby mu musel priviesť Toma, ktorého tak veľmi nenávidel.

Lekár medzitým vyšiel z izby a potichu vošiel k Billovi. Zohol sa k nemu a odmotával obväzy zo zápästí. Bola to len sekunda. Doteraz nechápal, ako sa to chlapcovi podarilo.

–

Doteraz nechápal, kde a kedy ju vzal. Len zavrtel hlavou a obväzy vhodil do sáčka. Prezrel si rany. Boli už takmer zahojené. Úľavne si vydýchol a zo skrinky vytiahol infúziu. Zavesil ju na stojan a opatrne pichol do žily. Skutočne to bola malá náhrada, ale aspoň čiastočne to nahrádzalo jedlo, ktoré chlapec odmietal.

autor: Nathy_TwC & Sisa