Robbery II – Life isn’t fairytale 8.

Gordon pobehoval po pracovni a premýšľal. Tomova „hrozba“ ho takmer vyľakala. Nemohol predsa dovoliť, aby sa stretli. To by celý jeho plán stroskotal. Ale ako Tomovu existenciu pred svojím synom udrží v tajnosti? Z vlastnej skúsenosti politika vedel, že sa nič dlho v tajnosti neostane. Skôr alebo neskôr sa všetko prevalí. V tom niekto zaklopal na dvere a on sa strhol.

„Ďalej,“ povedal po chvíli ticha rýchlo a dovnútra vstúpil pekný, čiernovlasý chlapec.

„Otec?“ zašepkal. „Potrebujem s tebou hovoriť.“ Otec sa otočil a snažil sa zakryť rozrušenie a hnev.

„Čo sa deje, Bill?“ opýtal sa vážne a posadil sa za stôl.

„Kto je Tom Kaulitz?“ spýtal sa na rovinu Bill.

„Kto?“ zatváril sa Gordon nechápavo a zahľadel sa synovi do očí.

„Tom Kaulitz, ten chirurg.“

„Aký chirurg?“ hrane sa začudoval. „Bill, zbláznil si sa?“ znervóznel Gordon trocha, ale snažil sa tváriť nezaujato.

„Ten, ktorý ma operoval,“ naliehal chlapec.

„Bill, muž, ktorý ťa operoval, sa volal Andreas Kerner a nie nejaký Kaulitz. Muselo sa ti to v hlave pomotať. Neviem, že nejaký taký, akého si spomenul, existuje,“ odpovedal mu otec tónom, ktorému sa len ťažko dalo oponovať.

„Chcem s ním hovoriť!“ nástojil Bill zrazu, keď videl, že inak sa nič nedozvie.

„Hovorím ti, že takého muža ne – poz – nám,“ povedal Gordon dôrazne a oči presunul k papierom na stole. Začal si ich rovnať, aby zakryl stúpajúcu nervozitu.

„Potrebuješ ešte niečo?“ dodal a zahľadel sa na svojho syna.

„Chcem hovoriť s tým… Andreasom!“

„A načo s ním chceš hovoriť?“ znova sa naňho pozrel.

„Zachránil mi život. Preto.“

„Och, Bill. Je to jeho povinnosť zachraňovať životy. Pochybujem, že by mal čas na také hlúposti, ako je tvoja návšteva. Nezaťažuj ho s takými vecami. Už si ťa ani nebude pamätať.“

„Na syna prezidenta si čas nájde, však? Chcem za ním!“ zvýšil chlapec hlas, za čo si následne vyslúžil facku. Pritisol si dlaň na líce a šokovane otca sledoval.

„Bill, tým, čo som povedal, som myslel, že sa s ním nestretneš a hotovo. Nebudeš ho otravovať s takými hlúposťami. Choď sa radšej učiť a nerozčuľuj ma,“ uzavrel debatu Gordon a vrátil sa na svoje miesto. Čiernovlások ublížene popotiahol a poriadne za sebou tresol dverami. Nezabudol do nich ešte poriadne kopnúť.

***

Bill sedel v prednáškovej miestnosti, asi v strede. Okolo neho bol ruch a všetci študenti sa na niečom bavili. Zrazu sa dvere otvorili a dopredu pred premietačku prišiel mladý muž s čiernymi cornrows, oblečený v elegantnom obleku s taškou od notebooku. Všetci okamžite stíchli a mladý muž sa postavil k stolu, aby si rozložil a zapol notebook.

„Môžete pokračovať v konverzácii. Len si tu rýchlo nastavím správnu prezentáciu a ideme na vec,“ zaznel miestnosťou hlboký mužský hlas. Chlapcovi sa okamžite postavili chĺpky na krku.

„Tomi,“ zašepkal, keď uvidel mladého muža pred sebou. Bol to ON! Určite! Celý čas sedel ako na ihlách a modlil sa, aby to už skončili. Hneď ako muž opustil prednáškovú sieň, vybehol za ním. „Tom!“ zakričal, keď zistil, že ho asi tak ľahko nedobehne a čoskoro sa Tomov chrbát stratí za rohom. „Prosím!“ dodal ešte ale to už sa mladíkova postava stratila. Čiernovlások sa zviezol po stene na zem a ticho vzlykol. Kde ho teraz nájde? V tom sa spoza roha vynorila postava dievčaťa, ktoré hovorilo: „Pán doktor, prepáčte, že vyrušujem, ale mám trocha s niečím problém a chcela by som vedieť…“

„Slečna, prosím vás, ak máte nejaký problém…“ odmlčal sa chvíľu bolo ticho. „Tu máte moju vizitku. Nehnevajte sa, ale nemám čas. Musím sa porozprávať s rektorom univerzity.“

„Aha,“ povedalo dievča sklamane. „A… Hm, nechcem znieť neslušne, ale… Nezašli by ste niekedy na kávu alebo…“

„No…“ Tomov hlas sa odmlčal. „Viete…“ snažil sa vykrútiť. „Niekedy inokedy. Teraz musím…“ ukázal palcom za seba a dievča urazene odišlo. Bill sa vtedy chopil príležitosti a rozbehol sa. Zachytil lekára za rukáv vo chvíli, keď sa otočil na odchod a zdvihol k nemu uslzenú tváričku.

Tomove zrenice sa okamžite rozšírili a horúčkovito sa okolo seba poobzeral. Naokolo bolo priveľa ľudí. Chytil chlapca za lakeť a odtiahol ho do pánskych záchodov, kde čiernovláska okamžite pevne objal. Billovi sa okamžite podlomili kolená a pevne zovrel Tomovu košeľu. Nahlas mu zavzlykal do hrudníka.

„Pokoj… Pokojne, miláčik. Neplač,“ zašepkal mu nežne do ucha a vdychoval vôňu jeho vlasov. Aj jemu sa chcelo plakať. Neveril, že by ho ešte niekedy uvidel a zrazu bol tu. Tak blízko, a predsa tak ďaleko.

„Vezmi ma preč, prosím. Vezmi ma odtiaľto. K sebe,“ usedavo plakal a v prstoch stále drvil látku košele.

„Bill…“ vzdychol si chirurg. „To… To by bol únos,“ šepol, nadvihol chlapcovu uplakanú tváričku jemne jedným prstom a žiarivo sa usmial. „Ty môj malý blázonko…“ hľadel chlapcovi do očí.

„Ja… Utečiem… V noci… Prosím.“

„Bill… Nemôžeme nič uponáhľať. Je to riskantné. Prosím, pre tvoju bezpečnosť… Daj si povedať. Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Zajtra budem mať znova prednášku. Stretneme sa a niekam spolu pôjdeme a naplánujeme to, ale teraz nemôžeš ísť so mnou. Ľudia tvojho otca ma sledujú.“

„Ja s ním už nechcem byť. Nemôžem! Prosím!“

„Musíš to ešte nejako vydržať, Billy. Kvôli mne, prosím,“ povedal Tom a chytil čiernovláska za útle ramená. „Neboj sa, ja si po teba prídem,“ dodal a usmial sa naňho.

„Oni… Povedali mi, že neexistuješ… Že som bol v kóme a… Bol si iba sen.“

„Tak preto si sa mi neozval,“ povedal si lekár sám pre seba. „Oni… Vieš, vzal mi ťa preto, lebo som ti dosť ubližoval. A ja viem, že si ťa ani nezaslúžim, lenže… Neviem si bez teba prestaviť život. Nehovor otcovi, že sme sa stretli. Správaj sa, akoby sa nič nestalo. Zajtra sa ešte uvidí. Počkám ťa tu po prednáške, dobre? Teraz… Už musím odísť.“

„Ešte nie, prosím!“

„Musím. Vieš, že nechcem, ale nemôžeme sa prezradiť,“ pustil chlapca, objal ho a na pery mu vtisol horúci bozk. „Milujem ťa,“ zašepkal a otočil sa. Čiernovlások sa opäť zviezol na zem a usedavo plakal. Pekný chirurg zastal v strede pohybu a pribehol k čiernovláskovi. Zdvihol ho, oprel o kabínku a stieral mu z tváre slzičky.

„Neplač, Billy. Usmej sa na mňa.“ Bill ale odmietal prestať. Miestami sa až zakuckával prívalom sĺz. „Billy, prosím, nerob mi to,“ šepkal Tom a mal nutkanie ho okamžite odtiaľto zobrať k sebe.

„Prosím,“ znova ticho zavzlykal.

„Bill… Billy… Pozri sa na mňa a prestaň plakať,“ zaprosil Tom.

„Vezmi ma so sebou… Prosím… Veľmi ťa prosím!“

„Bill, viem, že by si veľmi chcel, aj ja by som chcel, ale pochop, že… Musíš ešte chvíľu ostať doma. Zajtra ma znova uvidíš a pozajtra už budeš zase len so mnou. Len to musíš vydržať,“ hovoril a hladkal pekného chlapca palcom po tváričke.

„Prisaháš?“ zavzlykal chlapec tichučko.

„Sľubujem. Neprišiel by som si po teba len vtedy, keby sa mi niečo vážne stalo,“ prisľúbil muž s cornrows.

„Tak… Tak dobre,“ šepol chlapec ticho.

„Choď na hodinu, alebo domov. A nikomu o tom nehovor, že si ma videl. Zajtra o takomto čase ťa tu budem čakať a pôjdeme preč. Idem,“ smutne sa usmial, vtisol mu pusu na čelo a rýchlo sa stratil. Čiernovlások si ticho opláchol tvár studenou vodou a vyšiel zo školy, kde ho už čakali dvaja bodyguardi. Škaredo na nich pozrel a nastúpil do pripraveného auta. Len čo auto zastavilo pred vilou, chlapec bol rozhodnutý zamknúť sa v izbe, no otec mu to prekazil. Nechal si ho doviesť do kancelárie.

„Celý pol rok sa pokúšam, aby si na neho zabudol, a nakoniec zistím, že je to zbytočné! Už ho viac neuvidíš! Nikdy! Pôjdeš na školu do Ameriky a Toma už nikdy neuvidíš,“ oznámil mu otec s ľadovým pokojom.

„Nie! To nesmieš! Som dospelý a milujem ho! Ak ma za ním nepustíš, tak utečiem!“ skríkol chlapec a oči sa mu naplnili slzami. Srdce sa mu znova roztrhlo na kusy.

„Nie neutečieš! Pokiaľ nedostaneš rozum, budeš pod zámkom,“ oboznámil ho otec zvýšeným hlasom a kývol na gorily, ktoré chlapca skutočne odvliekli do jeho izby, kde ho okamžite zamkli. Bill začal okamžite mlátiť do dverí a kričať, aby ho pustili. Nemohol predsa niečo také dovoliť. Nie teraz, keď sa mal stretnúť s Tomom. Keď mal odísť a byť znovu šťastný! To mu nemohol otec urobiť! Kde bola jeho mamka, aby mu pomohla?!

Po necelých dvoch hodinách sa s plačom vysilene zviezol na zem. Chcel ísť domov za Tomim a malou Violet. Tam kam patril. Tam, kde bol skutočne šťastný. Ešte pár krát ticho vzlykol a päsťou buchol do dverí. Tvár mu stále zalievali slzy.

„Povedzte otcovi, že ak ma nepustí, zabijem sa,“ skríkol hystericky, ale nikto mu neodpovedal. Tak sa len ticho skrčil do klbka v kúte izby a zavrel očká. Určite do zajtra niečo vymyslí! Musí! Nech je to čokoľvek!

autor: Nathy_TwC & Sisa