Robbery II – Life isn’t fairytale 7.

„Ja som… musel som,“ zašepkal. „Pre teba.“

„Bill, keby si mi to povedal, všetko by dopadlo inak,“ snažil sa ho vyviesť z omylu. „Nemuseli by sme sa toľko hádať, nemusel by si toľko trpieť, nemusel by som…“ a odmlčal sa. Nechcel mu povedať, že má žiť s pocitom viny.

„Musel som… Musel som to robiť, Tom,“ Bill ticho zavrel očká.

„Ale prečo? Bill, chápem, že… Chcel si ma ochrániť, ale to ja mám chrániť teba! Pozri sa na seba! Ten chlap ťa zničil! Takmer ťa dobil k smrti a navyše si sa skoro zbláznil! Čo bolo také hrozné, že si sa musel tak hrozne obetovať?“ zašepkal Tom poslednú vetu a pomaličky si k chlapcovi prisadol.

„Chcel… Chcel… Povedal… Povedal, že… Že ak to nespravím… Zabijú ťa,“ zašepkal Bill tichučko.

„Billy…“ vzdychol si Tom a pohladkal čiernovláska po vlasoch. „Nikdy nedovolím, aby ti niekto ubližoval. Aj keby ma mali zabiť. Je mi jedno, čo sa stane so mnou, ale ty… Musíš byť v bezpečí.“

„Nie,“ odpovedal ticho čiernovlások.

„Ja sa o seba postarám. Dokážem sa ochrániť, ale ty? Bill, si slabý, krehký… Ja sám sa ťa bojím niekedy dotknúť, pretože mám pocit, že stačí silnejšie stisnúť a nejako ti ublížim. JA ochranu nepotrebujem. To TY. Ak sa ti bude vyhrážať, polož mu to a nereaguj. Vykašli sa naňho.“ Čiernovlások sa k nemu tichučko pritúlil.

„Budem v poriadku, len ma, prosím, neopúšťaj,“ zašepkal.

„Nechcem ťa opustiť,“ zašepkal Tom a strnulo chlapca objal. Naozaj ho nechcel opustiť, ale potreboval čas. Potreboval si ujasniť to, čo videl. Musel si nejako vyjasniť, že to, čo sa stalo, nie je Billova vina. Čiernovlasý chlapec len ticho prikývol a zavrel očká. Unavene zaspával. Mladý lekár ho opatrne uložil do postele a pozakrýval, aby mu nebola zima. Potom sa s povzdychom posadil na posteľ a vybral si svoj notebook. Chlapec sa k nemu opäť pritúli a zaspával.

Keď Bill zaspal, Tom sa jemne vymanil z jeho zovretia a rozhodol sa zavolať Gordonovi, Billovmu otcovi. Prešiel do kuchyne, zavrel za sebou dvere a vytočil jeho číslo. Chvíľu čakal a potom sa ozval: „Prepáčte, je pri telefóne Gordon Trümper?“

„Thomas?“ ozvalo sa bezvýrazne z telefónu.

„Vedeli ste, že Billa vydieral nejaký Frederik?“ spýtal sa Tom podráždene.

„Čože?“

„Billa vydieral nejaký muž. Vyhrážal sa mu, že ma zabije. Vedeli ste o tom?“

„Chcem, aby si ho priviezol. Okamžite!“

„Ja nemám právo rozhodovať zaňho. Ak chce, príde za vami sám. Nebudem ho nikam voziť. Chcem si len vyjasniť, prečo ste mu neponúkli ochranu.“

„Ako chceš,“ zavrčal prezident výhražne a zložil. Tom nahnevane tresol mobilom po stole a sadol si naň. Cítil sa, akoby mal deja vu. Pred niekoľkými rokmi rovnako bezradne sedel v Hamburgu a díval sa na Nicole. Dnes je situácia síce predsa len iná, ale v podstate tá istá. Jeho vzťah sa pomaly rúcal a on to nedokázal zastaviť.

O pár hodín neskôr sa domom rozoznelo hlasné zvonenie domového zvončeka. Lekár sa strhol zo sna. Pristihol sa pri tom, že ležal na doske kuchynského stola. Musel zaspať. Chvíľu sa snažil zorientovať, čo sa deje, keď v tom zvonček znova netrpezlivo zazvonil. Tom sa lenivo dvihol a odšuchtal sa k dverám. Unavene otvoril a uvidel Billovho otca s výrazom rozzúreného býka.

„Dobrý večer,“ pozdravil mladý muž s cornrows a zamračil sa. Prezident kývol na bodyguarda, ktorý Toma neľútostne odstrčil od dverí, a vletel dnu. Po ňom prezident a zvyšok ochranky.

„Kde je Bill?!“ spýtal sa okamžite. Tom sa na chlapa, ktorý ho zdrapol, šokovane zadíval.

„Bill spí,“ zasyčal chirurg a bodyguarda od seba odstrčil. „Čo tu chcete? Čo si to dovoľujete?“ Gordon ho šikovne odignoroval a rozrazil dvere do spálne. Ticho sa zadíval na bledého chlapca. Okamžite ho vzal na ruky a otočil sa na odchod. Tom narazil do skriniek na chodbe a to spôsobilo buchot. Vyrazilo mu to dych. Chytil sa za boľavý bok a pomaly vstal, pričom Billovmu otcovi zatarasil cestu.“Nemáte na to právo!“ skríkol pekný lekár. „Nedovolím vám to!“

„Ty mi nemáš čo zakazovať!“ zavrčal mu na oplátku prezident a nechal bodyguardov, aby lekára prirazili k stene.

„Už nikdy sa k môjmu synovi nepriblíž. Inak ťa dám zavrieť! Odkedy ťa pozná, trpí! Maj kúska citu, preboha!“

„To… To nie je pravda!“ snažil sa Tom vymaniť zo silného zovretia. „Bill! Bill! Zobuď sa, prosím!“ zakričal na čiernovlasého chlapca, a potom sa znova obrátil ku Gordonovi. „Boli sme šťastní a boli by sme šťastní aj naďalej, keby ste mu pomohli a nenechali ho napospas tomu príšernému človeku, ktorý ho celé mesiace zneužíval!“

„Postarám sa o to, aby na teba zabudol a prestal sa trápiť!“

„To predsa nemôžete! Nemôžete mi ho len tak vziať a…“ hlas sa mu úplne zlomil a do očí mu vystúpili slzy. „Billy…“ zašepkal a pohľadom ho pohladkal po tvári. „Keby ste neboli taký zbabelec a sám sa ho spýtali, či to chce,“ dodal Tom a nenávistne sa pritom zahľadel na muža, ktorý pekného čiernovláska niesol.

„Viem, čo by povedal, ale má smolu! Ja viem, čo je pre neho najlepšie!“

„Toto nie je spravodlivosť! Nedovolím vám, aby ste mi ho znova zobrali!“ kričal Tom a začal od seba chlapov odstrkávať: „Dajte mi pokoj!“

„Tomi,“ zašepkal čiernovlások ticho, keď ho zo spania vyrušil známy hlas. Pevnejšie sa pritisol k človeku, ktorý ho držal na rukách v domnení, že je to Tom. „Tomi,“ zašepkal znova.

„Poďme,“ zavelil Gordon.

„Bill! Bill, to nie som ja! Bill!“ vrieskal lekár a bodyguardi ho pevne chytili, aby sa nerozbehol za prezidentom. „BILL!“ Jeden z bodyguardov mu zapchal ústa a počkal, kým sa prezident nestratil v aute. Až potom sám odišiel a nechal lekára samého.

***

Keď Bill otvoril oči, zbadal, že nie je doma – u Toma. Bol vo svojej starej izbe, ležal vo svojej posteli. Chvíľu uvažoval, čo sa stalo, ale zrazu mal pocit, že všetko, čo sa doteraz stalo, bol len dlhý, nádherný ale aj hrozný sen. Vydesene okolo tekal očkami.

„Mami!“ skríkol zrazu. Dvere sa okamžite rozleteli a medzi nimi sa objavila najdôležitejšia žena v jeho živote.

„Billy? Miláčik… Synček môj! Konečne si sa mi prebral!“

„Mami? Mami, čo sa stalo? Čo tu robím? Kde je Tom? Kde je môj Tomi?“

„Tom? Kto je Tom, synáčik môj?“ začudovala sa Simone.

„Tom?“ zašepkal Billy zmätene a díval sa na ženu slzami zaliatymi očkami. „Predsa môj Tomi.“

„Miláčik, to sa ti len snívalo. Vieš… Bol si niekoľko rokov v kóme. Zrazilo ťa auto a… Prebral si sa až teraz. Žiadneho Toma nepoznám.“

„Ale ja som bol s TOMOM!“ skríkol chlapec a rozplakal sa. „Klameš!“

„Miláčik,“ zašepkala žena a pevne chlapca objala. „Mrzí ma to, synček môj… Veľmi ma to mrzí.“

„Mami, to nemôže byť pravda,“ zakvílil čiernovlások a nešťastne ženu objal. Pred očami sa mu jasne vynáral obraz lekárovej usmiatej tváre.

„Bol to len sen, Billy. Ale teraz si tu s nami. Navždy… Už sa ti nikdy nič nestane,“ šepkala mu žena do vlasov.

„Ale… Ja ho chcem,“ vydýchol si chlapec sťažka a pevne zomkol viečka. „Mami, ja ho potrebujem.“

Dlhého pol roka prešlo od dňa, čo sa chlapec údajne zobudil z kómy. Dlho trvalo, kým sa chlapec spamätal a uveril tomu, že celé to bolo len sen. Krásny sen. Už dva mesiace študuje na lekárskej univerzite. Chcel byť chirurg. Aj teraz chlapec sedel doma a čítal si skriptá na skúšku z anatómie. Nemohol sa však celkom sústrediť. Stále musel myslieť na Toma zo svojich snov. Občas si rukami prešiel po jazvičkách – jedna po guľke, druhá po zlomenej nohe. Psychológ mu vysvetlil, že sú to rany z autonehody a preniesli sa mu do sna. Ale on stále úplne neveril. Prečo by ho potom mal stále pred očami? Prečo by si stále dokonale spomínal na jeho hlas? Nemohol to pochopiť. Bolo to také živé a vraj to bol len sen. Prečo ho potom ale jeho Tomi nehľadal?

***

Tom sedel v aute a v spätnom zrkadle sledoval tmavé auto, ktoré ho sledovalo vo dne v noci už pol roka. Radšej odvrátil pohľad a uprene sledoval cestu domov. Keď zastal pred svojím bytom, zamkol auto a vybehol hore. Otvoril si dvere a zvítal sa s malou dcérkou. Pozdravil opatrovateľku, ktorú si najal, a zatvoril sa do izby, aby mohol pracovať a aspoň tak trocha zacelil dieru v hrudi, ktorá mu tam ostala po Billovom odchode. A bolo to tak každý deň od jeho odchodu. To malé čiernovlasé slniečko mu tak veľmi chýbalo.

„Nájdem si ťa. Nájdem!“ tresol päsťou do postele a chytil do ruky mobil. Vytočil číslo na informácie a popýtal si číslo na Billov mobil. Spojovateľka mu ho dala. Tom chvíľu váhal, či to má spraviť, ale kým bol dosť odhodlaný, vytočil číslo a napäto čakal. Netrvalo dlho a telefón niekto zdvihol. Dredáč okamžite vychrlil haldu slov ale na druhej strane bolo stále ticho. Tom sa nadýchol a ešte raz pomalšie zopakoval: „Bill? Bill, si tam? Tu je Tom, Tom Kaulitz.“

„Tom Kaulitz,“ ozvalo sa na druhej strane zamľaskanie. „Varoval som ťa, Thomas!“

„To ste zasa vy! Kde je Bill?! Chcem s ním hovoriť,“ zavrčal Tom a na druhej strane začul ďalší hlas, ktorý sa Gordona čosi pýtal. „Chcem Billa k telefónu!“ zakričal lekár a dúfal, že ak bol s ním na druhom konci Bill, začul ho.

„Hneď za tebou prídem, Bill a vyriešime si to… Mám len jeden telefonát dobre?“ Prezident pohodil hlavou. Nedovolí tomu gaunerovi mu viac ubližovať!

„Dobre,“ odpovedal chlapec ticho a ozvalo sa buchnutie dverí.

„Bol to on?! Ste odporný kretén, Gordon. Prisahám, že si Billa nájdem a ani vaše gorily mi v tom nezabránia,“ dodal Tom naštvane a zrušil hovor.

autor: Nathy_TwC & Sisa