Robbery II – Life isn’t fairytale 2.

„Vivien, ak potrebuješ peniaze na liečbu, pokojne ti ich poskytnem. A spravím to rád,“ zašepkal Tom, chytil ju za ruku a zahľadel sa jej do očí. „Neverím, že ti nikto nedokáže pomôcť, musíš ísť na vyšetrenia znova, prosím,“ nedal sa odbiť mladík s cornrows.

„Nepotrebujem peniaze. Ani vyšetrenia. Potrebujem tvoju dôveru,“ šepla Vivien.

„Nerozumiem… Povedala si mi, že umieraš a chceš moju dôveru?“

„Poď,“ šepla a pokúsila sa vstať. Chvíľku balansovala, ale nakoniec pomocou steny udržala stabilitu. Pomaly zamierila do izby na konci chodby. Tom ju nasledoval a hruď sa mu zvláštne zvierala. Nebol šťastný z toho, že zatiaľ čo on žil s Billom krásny, rozprávkový život, ona bola chorá a trpela. Cítil sa previnilo. Sledoval, ako váhavo zastala pri dverách a uprela na neho dosť plachý pohľad.

„Tom… Ja…“ zavrtela hlavou a pomaly otvorila dvere detskej izby. Mladý lekár sa na ňu nechápavo zahľadel, a potom sa zapozeral do peknej detskej izbičky. Bola tam postieľka a jeho srdce sa bolestivo stiahlo. Vystrašene sa na ňu zahľadel. Vivien len ticho prikývla. Je to… naša dcéra,“ zašepkala a uprela na neho pohľad. „Nemá už nikoho okrem teba, Tom. Sľúb mi, že sa o ňu postaráš. Prosím.“

„Ale… Vivien! Ako… Ako si mi… Ako ti mám veriť, že je moja?!“ skríkol Tom prekvapený a rozzúrený zároveň. „Prečo by tomu mal veriť, keď… Tajila si mi to! Prečo si mi nič nepovedala?!“ Dievča pred ním placho cúvlo. Chrbtom narazila do steny a na chvíľu stratila balans. Udržala sa na nohách len tak tak. Sklopila hlavu.

„Sám si povedal, že to bola len jedna noc. Ak by som nemusela… Nevolala by som ti. Ver mi ale… Ja už mám len pár dní a ona nemá nikoho,“ zašepkala a uprela na neho uslzený pohľad. Tom sa odvrátil a zahľadel sa do izby.

„Chcem DNA testy,“ povedal.

„V poriadku,“ prikývla bez najmenšieho zaváhania. „Ja…. Prepáč, musím si sadnúť,“ šepla, keď sa jej mierne zatmelo pred očami.

„Je ti zle?“ spýtal sa jej Tom a okamžite k nej podišiel. „Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť, ale… Mal som právo na to vedieť, že mám dcéru. Nemyslíš?“ zašepkal Tom a pomohol Vivien vstať. Chytil ju okolo pása a držal ju. Behom chvíľky sa mu ale zviezla do náruče a vyčerpane zažmurkala. Tom ju vzal na ruky a odniesol do obývačky, kde ju položil na gauč. „Mala by si ísť do nemocnice, Vivien.“

„Nechcela som ti to hovoriť,“ zašepkala. „Máš svoj život a ja s Violet doň nepatríme,“ zašepkala ticho a pokúsila sa posadiť.

„Ak je to moja dcéra, tak doň určite patrí, Vivien. Ja… Nie som až taká sviňa. Ak je moja, prisahám, že sa o ňu postarám.“ Vivien sa pokúsila o slabý úsmev.

„Je to tvoja dcéra. Môžeš si to vypočítať. Sedí to presne.“

„Aj tak chcem test. Vieš, už som mal manželku, a tá… Jednoducho to chcem mať na 100% potvrdené.“

„Dobre,“ prikývla a zavrela oči. „Podal… Podal by si mi prosím ten čaj?“ poprosila ho.

***

Tom práve vchádzal do vchodu svojej bytovky a ako obyčajne sa pozrel do poštovej schránky. Kľúčom odomkol zámok, otvoril schránku a vybral z nej poštu. Potom dvierka nenechavo zabuchol a prezerajúc si poštu prechádzal k výťahu. Zrazu zastal a pohľadom visel na širokej bielej obálke. Je to obálka s jeho testami? Čo ak áno? premýšľal. Vybehol urýchlene schody. Billovi len niečo skríkol na pozdrav a zamkol sa v spálni. Rozklepanými prstami otvoril obálku a zadíval na papier, kde stálo zelenou farbou slovo, ktoré mu má zmeniť život – ZHODNÉ. Ruky mladého chirurga sa roztriasli a do očí mu vystúpili slzy. Chytil sa za hlavu a sklonil ju. „Prečo? Prečo?!“ pomyslel si a po lícach sa mu rozkotúľali slzy. Začal nahlas poťahovať nosom a na hrudi mal pocit neuveriteľnej ťarchy. „Ako to Billovi vysvetlím? Pochopí to?“ premýšľal a znova sa zadíval na to slovo, ktoré mu možno práve zničilo jeho nádherný vzťah s Billom.

„Tom?“ ozvalo sa zabúchanie na dvere a tichý hlások. „Prosím. Pusť ma dnu, Tomi.“ Mladík s cornrows pri jemnom hlase vyľakane strhol a urýchlene si zotrel slzy. Chvíľu v panike pobehoval s papierom po izbe a nevedel, kam ho má skryť. Prvé, čo mu napadlo bolo, že ho poskladal na malé štvorce a dal si ho do zadného vrecka nohavíc. Potom rozochvene otvoril dvere a zadíval sa do zeme. „Tomi,“ zašepkal opäť chlapec. „Čo sa stalo?“

„Nič… Nič sa nestalo,“ vzdychol si Tom sťažka a chytil čiernovláska za ruku. Potom si ho k sebe nežne pritiahol, objal ho a zaboril nos do Billových voňavých vlasov. Zhlboka nasával ich vôňu a silnejšie chlapca stisol v náručí. Odpoveďou mu bolo tiché zakňučanie a plachý dotyk.

„Tominko, prosím, povedz mi to.“

„N – nemôžem…“ zašepkal Tom a rozvzlykal sa. Nevedel, čo to doňho vošlo, zrazu sa pri tóne Billovho hlasu nedokázal ovládať, nevedel tomu sklamaniu a smútku vzdorovať.

„Prosím,“ chlapec pevnejšie stisol Tomove tričko.

„Bill…“ zakvílil chlapec s cornrows a celkom sa od čiernovláska odtiahol. „Mám…“ odmlčal sa, aby prehltol slzy a pokračoval: „Mám trojročnú dcéru, Violet.“ Čiernovláskovo telo okamžite stuhlo a vo chvíli sa odtiahlo od Tomovho ešte ďalej.

„Čože?“ zašepkal.

„Pred štyroma rokmi…“ potiahol nosom mladý chirurg. „Keď som prišiel z Hamburgu… Chodil si s Andreasom a… Šiel som sa opiť, lebo… Chcel som zabudnúť na to, ako si ho pobozkal… Do pekla, Bill. Našiel som tam jednu štetku a vyspal sa s ňou, lebo… vyzerala ako ty a… Nemyslel som si, že ešte niekedy budeme spolu. Prepáč mi to. Odpusť mi to. Milujem ťa,“ zašepkal Tom posledné dve slová a zavzlykal. „Nechcem ťa znova stratiť,“ šepol a kľakol si pred ním na kolená. „Odpusť mi, že som bol taký hlupák!“ Chlapec pár krát rýchlo zažmurkal, a potom sa zviezol na kolená k Tomovi.

„Chceš… Chceš ma kvôli nej opustiť?“ zašepkal tichučko. Tom naňho uprel oči plné sĺz a zatriasol bezmocne hlavou.

„Nikdy. Nikdy ťa nechcem opustiť. Pre nikoho, Billy,“ zašepkal a pohladkal ho po tvári. Krehký chlapec sa smutne zadíval do zeme.

„A čo teda?“ zašepkal. „Čo mám spraviť? Ako mám reagovať?“

„Bill, mamka toho dievčatka zomiera,“ povedal Tom po chvíli ticha a pomaly si zotieral slzy, ktoré mu ešte stále tiekli po lícach. „Nemôžem ju nechať v domove. Vieš…“ odmlčal sa a zadíval sa Billovi pokorne do očí. „Nie som taký. Musíš sa rozhodnúť, či ju prijmeš. Nechcem, aby si sa o ňu staral. Ja sa o ňu postarám, ale… Prosím ťa…“ hlas mu preskočil. „Neopúšťaj ma, miláčik.“

„Tom… Vezmeš ma za nimi?“ zašepkal po chvíli ticha a dvihol k nemu očká. „Ja… Rád by som sa staral o tvoju dcéru.“

„Milujem ťa,“ povedal Tom uvoľnene, Billa si k sebe okamžite pritiahol a nežne ho pobozkal.

„Aj ja teba, Tomi. Milujem ťa. Veľmi ťa milujem.“

„Billy,“ zašepkal mladý doktor a oprel si čelo o Billove. „Hneď teraz pôjdem za Vivien a… Vezmem Violet a všetky jej veci. Ostaň radšej tu, dobre?“ spýtal sa Billa a pohladkal ho po vlasoch.

„Nie,“ zaprotestoval chlapec, a potom zaváhal. „A čo ona?“

„Nechcem viac rozrušovať ani teba ani ju. Prosím, počkaj na mňa doma,“ požiadal Tom Billa znova a chytil ho za rúčku. „Neboj sa o mňa.“

„Čo bude s ňou? Necháš ju tam samú zomrieť? To nemôžeš…“

„Bude so svojou matkou. Neboj sa, nenechal by som ju sám,“ ubezpečil čiernovláska lekár a pomaly sa postavil. Pomohol vstať aj Billovi a znova ho pevne objal a vdychoval jeho vôňu. „Nebudem tam dlho,“ zašepkal mu do ucha a vtisol mu naň letmý bozk.

„Prosím, vezmi ma so sebou,“ skúsil drobný chlapec ešte raz.

„Ostaň tu. Do hodiny som späť. Sľubujem,“ zadíval sa svojej láske uprene do očí a vtisol jej na pery rýchly bozk. Potom Billa pustil, prešiel do chodby, vzal si kľúče od auta, peňaženku a odišiel z bytu. Bill smutne vydýchol a posadil sa na posteľ. Sledoval ticho svoje nechty a rozmýšľal.

***

Vo dverách bytu zaštrngali kľúče. Dvere sa otvorili a dovnútra vošiel Tom s malým dievčatkom v náručí.
„A sme doma, princezná,“ povedal dievčatku pekný mladík s cornrows, zatvoril za sebou dvere a stiahol malej Violet z hlavy čiapočku. Kľúče od auta hodil na poličku a posadil maličkú na skrinku, aby jej vyzliekol bundičku.

„A uvidím ešte maminku?“ spýtalo sa dievčatko potichu.

„No…“ usmial sa na Violet Tom trocha smutne. „To vieš, že uvidíš,“ dodal neurčito a vyzliekol jej bundičku. Potom ju nechal na skrinke, znova dievčatko zdvihol a šiel do obývačky, aby malú ukázal Billovi.

„Ja… Ja… Chcem…. Chcem vidieť maminku,“ zavzlykalo dievčatko a pevne Toma objalo okolo krku.

„Uvidíš ju,“ zašepkal jej Tom do uška a pohladkal ju po hlavičke. „Dúfam, že mi raz odpustí, že jej tak odporne klamem,“ pomyslel si mladý chirurg s povzdychom a posadil malú na gauč.

„Tomi?“ ozvalo sa ticho od dverí. Čiernovlások ich krotko pozoroval. Tom sa otočil a usmial sa naňho.

„Poď k nám,“ povedal muž s cornrows a znova sa zahľadel na Violet. „Zlatko, neplač,“ zašepkal Tom, sadol si k svojej dcérke a nežne ju objal. Bill ich chvíľku placho sledoval, kým sa odhodlal spraviť pár krokov. Tom sa k nemu znova otočil a povzbudzoval ho pohľadom, zatiaľ čo si vysadil malú na kolená a začal ju jemne hojdať.

„Kto to je?“ spýtalo sa ticho dievčatko a sledovalo chlapca.

„To je Bill,“ predstavil Tom čiernovláska Violet. „Býva tu so mnou.“

„Ahoj, Violet,“ zašepkal chlapec ticho.

„Podobá sa na maminku,“ povedalo dievčatko.

„Bill je veľmi pekný, však?“ spýtal sa Tom a zaľúbene sa pozrel na čiernovlasého chlapca. Ten sa okamžite okúzľujúco usmial. „Nechám ťa tu chvíľku s Billom a idem po tvoje veci do auta, dobre?“

„Tom, počkaj,“ skúsil Bill okamžite. Nevedel o čom sa s dievčatkom baviť.

autor: Nathy_TwC & Sisa