My brother autistic 17.

autor: Sisa

Nemôžem si pomôcť, ale z minulého dielu mám pocit, že váš záujem o Autistu dosť poklesol a tým aj moja chuť do písania. Musím priznať, že do tohto dielu som sa naozaj nútila dlho a je to na ňom aj dosť vidieť. Mám túto poviedku veľmi rada, ale akosi mi viac k srdcu prirástli Slnečničky, takže skĺbim do kopy váš aj môj nezáujem a skrátim ju už len na pár dielov. Bola by som nerada, keby zostala nedopísaná. Sisa

Tom sedel pri nemocničnej posteli a sledoval Markusovo nehybné telo. Skľúčene vydýchol a požmolil si oči. Sedel tu už pár hodín a snažil sa pochopiť, čo sa deje. Pohľad zabodol do Billa, ktorý sa krčil na pohodlnejšom gauči. Jeho čokoládové oči rozrušene tekali po miestnosti.

„Billy.“ Zašepkal aby upútal jeho pozornosť. Chlapec z gauča neprítomne vstal a naklonil sa nad Markusove nehybné telo. Jeho dlaň pomaly stúpala po prikrývke od brucha až k miestu, kde sa ukrývalo Markusovo srdce.

Tom s otvorenými ústami sledoval bratovo počínanie. Opäť ticho zašepkal jeho meno a šokovane zalapal po dychu, keď Bill zaťal päsť a z celej sily policajta do hrudníku udrel. Okamžite prebehol posteľ a pevne chlapca k sebe aj napriek jeho cukaniu pritisol.

„Prestaň! To nesmieš!“ Prístroje sa zbesilo rozpípali a dnu vtrhli lekári. Kým Tom stihol niečo povedať, boli nemilosrdne vyhodený z izby. Starší chlapec brata usadil na stoličku a nervózne prechádzal po chodbe, čo to malo kurva byť? Už, už sa chystal Billa vziať preč, keď sa zrazu dvere otvorili a von vyšiel lekár.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa okamžite Tom a napäto čakal na reakciu.

„Prebral sa. Spýtal sa na nejakého Billa, a potom sme ho stratili. Je mi ľúto.“ Lekár zavrtel hlavou a jeho pohľad skĺzol k očiam mladého chlapca. Nepríjemne sa oklepal a radšej odišiel.

Tomov pohľad smeroval tým istým smerom. Zmätene sledoval brata. Napriek všetkej láske, ktorú voči nemu cítil, sa do jeho žíl vlievala zlosť na brata. Nadýchol sa, aby povedal niečo škaredé, ale radšej zavrtel hlavou a rozišiel sa dlhou chodbou. Zbehol schody a následne prešiel zadným vchodom. Obrovské parkovisko zvládol prekvapivo rýchlo. Odomkol auto, nasadol a strčil kľúčik do zapaľovania.

Sprudka dýchal a v duchu na brata sypal jednu nadávku za druhou. Jeho zlosť ale nevydržala dlho a pomaly ju striedal strach. Nechal ho tam. Samého. Napospas všetkému. Okamžite vybehol z auta, ignorujúc otvorené dvere aj zabudnuté kľúčiky. Aj majster sveta by mu mohol závidieť, ako rýchlo sa dostal na miesto, kde chlapca nechal. Dopadol na kolená, keď na stoličke zostala len jeho mikina.

„Bill!“ kríkol a pritisol si ju k hrudníku. „Bill, braček!“ skríkol znova, ignorujúc pohoršenie všetkých naokolo. Prevŕtal celú nemocnicu krížom krážom. Prehľadal ju do posledného milimetra štvorcového, ale po jeho čiernovlasom anjelovi nebolo nikde ani stopy.

Bolo niečo po ôsmej hodine, keď bol nemilosrdne vyhodený pred hlavný vstup, kde sa s plačom zrútil na kolená. Pevnejšie si k sebe pritisol svoju vlastnú mikinu, do ktorej Billa vždy obliekal a stisol viečka. Jeho slzy stekajúce po tvári pomaly splývali so začínajúcim dažďom, ale nemizli. Boli tam a stále pribúdali. Ďalšie a ďalšie. Kdesi v diaľke udrel hrom a Tom akoby precitol. Zanadával. Musí ho nájsť! Musí! Bill sa búrky bál! Nemôže ho nechať samého!

Rozbehol sa na parkovisko, no miesto, kde parkoval, bolo prázdne. Zanadával a vyhrabal z vrecka telefón. Naplno ignoroval, že je premočený na kosť. Chystal sa vytočiť číslo taxislužby, keď jeho pohľad spadol na niečo malé, čierne skrčené na trávniku pod starým stromom. Nezaváhal ani sekundu a rozbehol sa tým smerom. Zo srdca mu spadol obrovsky kameň a Tom dopadol vedľa neho na kolená.

„To si. Billy. Braček. Odpusť mi to!“ zavzlykal a pevne jeho premočené telíčko objal. Chlapec sa klepal a valil na neho svoje čokoládové očká. Tom sa usmial a zabalil ho do relatívne suchej mikiny, kým zavolal taxík. Tisol ho k svojmu telu a pokúšal sa ho zohriať, až pokým nedorazil taxík. Tom mu pomohol na zadné sedadlo a sadol si k nemu. Nadiktoval taxikárovi adresu a svoj záujem opäť presunul na chlapca, ktorý si ľahol a hlavu si zložil do jeho klinu. Usmial sa a rukami mu zablúdil do vláskov. Jemne ho šticoval a škrabkal. Nestihli prísť ďaleko a čiernovlások mu v náruči zaspal.

Sedel na vani a kontroloval teplotu vody. Keď si bol istý teplotou, presunul sprchu ďalej a zmyl Billovi penu z vláskov. Chlapec vo vani plnej vody na neho skúmavo pozeral a trochu sa pohojdával. Odlesk v jeho očiach sa Tomovi veľmi páčil. Bol taký… veselý. Jemne ho podoprel a odtiahol od okraja, aby ho mohol umyť celého. Zarazil sa však pri pohľade na chlapcov chrbát. To, čo videl, nebolo normálne. Bol posiaty drobnými pupáčikmi končiacimi niečím čiernym. Neboli to však typické pubertiacke uhry, bolo to niečo úplne iné. Zvláštne. Zamračil sa. Bude ho musieť vziať na kožne. Opatrne mu po vyrážkach prešiel prstami, kým ho dôkladne poumýval od peny, a navliekol ho do trička na spanie.

„Tak, zlatíčko. Je neskoro. Pôjdeme spinkať. Vidíš. Už prestalo pršať.“ Usmial sa a odniesol chlapca do svojej postele. Dneska si ustelie na matraci vedľa Billovej postele. Nenechá ho samého už ani minútu. Poriadne ho pozakrýval a usmial sa na neho.

„Zajtra ťa vezmem k lekárovi, Billy. Tie vyrážky na tvojom chrbátiku sa mi nepáčia. Nechcem, aby to bolo niečo vážnejšie.“ Jemne ho pohladkal po vláskoch a zamrkal, keď ho chlapec stiahol k sebe do postele. Usmial sa a pritúlil si telíčko k sebe. „Čo sa deje, drobček? Chveješ sa.“ Zašepkal a objatie okolo jeho bokov sa zosílilo.

„Posledná noc.“ Vydralo sa mu ticho z úst. Tom šokovane zamrkal a zadíval sa na neho.

„Ty, ty rozprávaš?!“ zarazene brata sledoval. Jeho pery. Jeho tmavé oči. To, to nebolo možné. Nikdy nerozprával. Nikdy. „Billy!“ vzal ho jemne za bradu,“ zopakuj to. Prosím zopakuj to.“

„Posledná noc.“ Zašepkal chlapec, kým vyčerpane zavrel očká. Tom po ňom dlho do noci tekal očkami, pokiaľ sám vyčerpane nezaspal.

Nasledujúce dianie v izbe už nevnímal.

autor: Sisa