Hovorí sa, láska a nenávisť…

autor: Sisa

Ahoj detská 🙂 Tak… mám tu pre vás jednu staronovú poviedku 🙂 Pamätáte si ešte tú poviedku s Davidom? „Hovorí sa tomu láska…“

Spravil krok dopredu a zatiahol za ťažké hrubé lano, ležiace na jeho pleci. Bolo ťažšie ako v skutočnosti čakal. Pochmúrne prostredie a plesnivý vzduch mu nerobili dobre, oživovalo spomienky, ale zaprel sa. Musel. Bola to jeho práca. Prach na zemi mu rezal oči. Ozvalo sa znamenie a on spravil ďalší krok.

Stisol viečka a pootvoril pery. Dovolil slovám vykĺznuť von.

we, we’re running through the town
all senses have been drowned
no place we haven’t been before

we learn to live and then
our freedom came to an end
we have to break down this wall

Stál vedľa neho. Vedľa človeka, ktorému tak veľmi dôveroval. Necelý meter. Stačilo by natiahnuť ruku a dotkol by sa ho, ale nesmel. Bolo to zlé. Teraz ale veril, že keby sa stalo čokoľvek, bol by to ON, kto by ho ochránil. Nikto z prítomných. Práve on! Preto sa nebál byť tu a robiť to, čo musel.

Znova dovolil svojim ústam spievať.

Ešte pár krokov. Zopár. Nie! Zastavil a lano pustil na zem. Rozbehol sa ku stene spolu s kopou ostatných mužov. Po pár krokoch ho však ochromila tupá bolesť hlavy a po nej tma, ktorá bola to posledné, čo vnímal.

***

„Ako to, do riti, myslíš, Saki, že zmizol? Mal si na neho kurva dávať pozor!“ kričal mladý dredáč neprítomne. „Čo kamery? Skontrolovali ste kurva kamery? Musíme ho nájsť! Čo ak sa mu niečo stalo?“

„Neskontrolovali.“ Priznal bodyguard ticho a spolu s rozčúleným chlapcom vybehol do technickej miestnosti. Zapol jeden z počítačov a pustil záznam jednej z kamier. Prešli celú pásku, no nič nenašli. Pokračovali tak až k tej predposlednej. Bol to už takmer koniec záberu, keď dredáčove oči zachytili niečo, čo mu úplne vyrazilo dych.

„To nemôže byť predsa…“

***

Čiernovlasý chlapec opatrne rozlepil oči. Hlava mu nepríjemne trešťala a telo ho neposlúchalo.

„Tomi.“ Zašepkal a pokúšal sa v tme zaostriť. Určite bol ešte niekde na tom mieste. Podľa toho odporného vzduchu by to spoznal každý. Oklepal sa zimou. Kde bolo jeho väzenské oblečenie? Čo sa to tu deje? Opäť zavolal bratovo meno. Hlasivky ho boleli rovnako ako viečka.

„Ten hajzel tu nie je, Bill.“

Oklepal sa. Ostrý tón toho hlasu sa mu vrážal hlboko do kože a tvoril mu zimomriavky. Musel stisnúť viečka. Spomienky naň boli tak intenzívne.

„Nie! Ty nie si skutočný.“ Zašepkal tak naliehavo, akoby chcel presvedčiť sám seba. Ozvali sa kroky smerom k nemu. Ich zvuk doznieval v ozvene, ktorá celej situácii dodávala hororový efekt a on nenávidel horory.

„Som skutočný rovnako ako ty a Tom, a vrátil som sa.“ Jeho škaredý smiech sa dostal mladému chlapcovi až do kostí.

„Nie! Ešte to nie je desať rokov!“ Kríkol čiernovlások zúfalo.

„Nie. Máš pravdu. Je to päť rokov. Dlhých rokov, o ktoré ste ma ty a tvoj brat pripravili. Teraz som tu, aby sme si vybavili účty, Bill. Čuduješ sa, ako som ťa tu našiel? Celý Berlín vie, že ste tu dnes točili klip. Aké hlúpe. V starom väzení. Tu ťa nenájdu tak rýchlo ako v mojom dome. Nie. Tu ťa budú hľadať dlho, veľmi dlho, a vieš čo? Aj tak ťa nenájdu. Odvediem ťa odtiaľto. Ďaleko. Dám ti druhú šancu, pretože ťa milujem. Tom už sa nám do cesty nepostaví.“

„David, prosím. Ubližuješ mi. Toto nie je láska. Je to posadnutosť. Nechaj ma ísť. Moc ťa prosím.“ Jeho tiché vzlyky sa odrážali od stien.

„Ako to spievaš v tej piesni? No tak, zaspievaj mi to!“

„Leave it all behind you now
the final wall is breaking down
we are what it’s all about
nothing can stop us now“

Zaspieval potichu. Bál sa ho. Veľmi sa bál. Vedel, čo dokáže, keď sa rozzúri.

„Pekné. Nevedel som, že máš talent na spev. Povedz, Bill. Čo to znamená?“

„Nechaj to všetko za sebou, posledný múr sa rúca, sme to…“

„Nie! Nechcem vedieť preklad! Chcem vedieť, o kom to spievaš, Bill.“ Zašepkal, no kým mu pekný chlapec stihol odpovedať, jeho pohľad stvrdol.

„Spievaš to o ňom, však! Si jeho malá kurvička, však!“ kríkol a svoje pevné ruky obmotal okolo alabastrového krku.

Mladý spevák okamžite úzkostlivo zalapal po dychu. Z úst mu uniklo pár sípavých prosíkov, no Davida to neobmäkčilo. Práve naopak. Zovrel mu ho ešte pevnejšie.

„Si kvôli nemu ochotný aj zomrieť, však?!“ kríkol. „Ako chceš! Skapete obaja! Aj ty aj on!“ opäť vykríkol a zovrel chlapca celou silou. Ignoroval chlapcove protesty, ktoré o pár sekúnd aj tak ustali. Z afektu sa prebral až po pár dlhých minútach. Okamžite chlapcove telo pustil a prudko s ním zatriasol.

„Bill! Láska!“ kríkol a prudko s jeho telíčkom triasol vo vzduchu. Vytúžený efekt ale neprišiel. Chlapec neotvoril oči a nezasmial sa, akoby to bol 1. Apríl. Naďalej sa nehýbal.

Muž úzkostlivo vzlykol a zviezol sa na zem. Chlapcove mŕtve telo si pritisol k hrudi a tvár mu zaboril do vlasov.

„To on mi ťa vzal! On! Ten hajzel! Neboj sa, Billi. Ja ťa pomstím. Prisahám.“ Vstal a drobné telo uložil opäť na väzenské lôžko.

***

„Obvinený, vstaňte! Ste obvinený za vraždu a odsúdený na 10 rokov nepodmienečne!“ oznámil sudca a treskol kladivkom. Miestnosťou sa ozval šum a cvakanie fotoaparátov. Dredatý mladík pokorne sklopil hlavu a poslušne kráčal za dozorcami. Vôbec neľutoval. Davidova smrť nebola zbytočná, ale ta Billova áno.

Láska a nenávisť sú plodmi toho istého citu a majú k sebe bližšie ako láska k láske, alebo nenávisť k nenávisti.

autor: Sisa