My brother autistic 14.

autor: Sisa

Tento diel by som veľmi rada venovala T-kay za jej milý komentár xD a ako som jej spomínala, rada by som poprosila Janulu, či mi hodí pod poviedku anketu, aby ste sa rozhodli, aký chcete koniec 🙂 či dobrý alebo zlý, tak sa rozhodnite a užite si ďalší dielik… Sisa 🙂

***

„Kde je Bill?!“

„Je u nás na stanici ale nemá sa o neho kto postarať.“

„Musím hovoriť s lekárom!“ vykríkol a pritisol si dlaň na zranené miesto. Jeden z policajtov prikývol a odišiel z izby. Vrátil sa o pár minút spolu s lekárom.

„Chcem, aby ste mi vypísali reverz! Musím za Billom!“ kríkol na lekára. Ten prekvapivo prikývol a pomohol mu na nohy.

„Poďte prosím so mnou.“

Tom okamžite prikývol a s pomocou steny kráčal za ním. Stále sa síce necítil dva krát isto, ale musel za Billom.

„Podpíšte to, prosím,“ ohlásil ho lekár a postrčil k nemu papier a pero. Tom ho bez premýšľania podpísal a otočil sa na policajtov.

„Poďme.“

***

„Prečo ste ho strčili za mreže?! Kríkol a vbehol k Billovi do cely. Chlapec sedel na tvrdej posteli a pohojdával sa z boka na bok. Tom si ho okamžite stiahol do náruče a pevne ho objal. Zacítil, ako sa chlapec uvoľnil a zrútil sa mu do náruče. Musel sa usmiať.

„Už je dobre, Billi… už som s tebou,“ šepkal mu do vlasov a jemne s ním hojdal. Nebol si istý, či tým chce upokojiť seba alebo chlapca. Prekvapene sa odtiahol, keď sa z jeho úst vydralo tiché hmkanie jemu neznámej melódie.

„Billi,“ zašepkal šokovane. Bol by to dokonalý moment, keby ich nevyrušil policajt.

„Je mi ľúto, ale tu zostať nemôžete.“

„Rozumiem,“ zašepkal Tom ticho a spolu s Billom vstal. „Neviete, kde by som našiel moje auto?“ skúsil.

„Vaše auto je tu, ale neviem, kde sú kľúče a doklady.“

„A mohli by ste mi aspoň zavolať taxík, prosím?“

„Samozrejme.“

Už pár hodín sedel v hotelovej izbe. Na kline mu spal Bill a spokojne oddychoval. V prstoch pevne tisol jeho tričko. Tom s jemným úsmevom počúval hlasné oddychovanie a buchot Billovho srdca. V hlave mu stále hrala melódia, ktorú si Bill hm-kal. Bola mu hrozne povedomá. Zavrtel hlavou a privrel oči. Hlavu si oprel o stenu a v mysli si ju stále opakoval. Zaspal takmer okamžite.

Stál nad malou kolískou a napäto počúval melódiu vychádzajúcu z točiacej sa hračky nad ňou. Spali v nej dve malé bábätká. Dvere sa otvorili a dnu vošla žena v strednom veku. Prešla okolo Toma, akoby tam ani nebol, a jedno dieťa vzala do ruky. Posadila sa s ním na hojdacie kreslo v rohu miestnosti a k pusinke mu priložila fľašku mlieka. Hojdala sa s ním a spievala melódiu totožnú s hračkou nad kolískou.
Tom vykríkol a dopadol na kolená. Dlane si pritisol k hlave. Tá bolesť… Bola tak neznesiteľná. Stupňovala sa s každým tónom a spevom vychádzajúcim zo ženiných úst.

„Dosť!“ skríkol z plných pľúc a všetko okolo neho zahalila tma, ticho a príjemný chlad. Bolesť ustala. Obzeral sa po tme okolo seba. Na konci, niekde ďaleko od neho, uvidel svetlo. Neváhal ani sekundu a rozbehol sa tým smerom. Čím bol bližšie, tým teplejšie mu bolo. Prikryl si oči a vstúpil do svetla. Keď ich znova rozlepil, nachádzal sa na hranici. Bol priviazaný o vysoký drevený kôl a vedľa neho stál on. Bill. Všade naokolo stálo kopec dedinčanov s nenávistnými výrazmi a kúsok od nich…

„Mami.“ Zašepkal. Stála tam a po tvári jej nehlučne stekali slzy. Napriek situácií sa ani nepohla. Nedokázala to. Oni neboli jej synovia! Boli to len ich telá a v nich…

„Bill!“ skríkol a prudko cukol rukami.

Zvuk plameňov bol hlasnejší a hlasnejší. Stmievalo sa mu pred očami, no napriek tomu nedokázal spustiť pohľad z bezbranne sa cukajúceho Billa. Po tvári mu tiekli slzy.

„Nie!“ s hlasným výkrikom sa prudko posadil. Splašene dýchal a obzeral sa po tme. Po tele mu stekali potôčiky potu a cítil zimnicu. Izba… je v hotelovej izbe. Okamžite stočil pohľad k vyplašeným hnedým očiam, ktoré sa k nemu upierali.
„Bill!“ pevne ho k sebe pritisol a zaboril mu nos do vláskov. „Braček, zlatíčko moje… anjelik môj.“ Stisol v prstoch pevne svoju mikinu, ktorú mal Bill na sebe. Jemne sa klepal.

Stočil pohľad k otvorenému oknu. Zúrila za ním divoká búrka a pár kvapiek dopadlo aj na jeho tvár. Zotrel si pár sĺz a opatrne od seba Billa odtiahol. Vstal a prešiel k oknu. Zavrel ho a zastrel rolety. Bill sa búrok bál. Opäť sa posadil k nemu na posteľ, avšak dostatočne ďaleko. Izbu na sekundu ožiarilo jasné modro-biele svetlo a následne sa ozval úder hromu. Zadíval sa na čiernovláska a opatrne vystrel obe ruky jeho smerom.

„Poď ku mne… prosím,“ zašepkal a čakal. Hnedé oči ho pozorne sledovali. Ten odlesk v nich.. .akoby to už neboli oči autistu. Odprisahal by, že ho vnímal, že všetko to zlé, čo sa v posledných týždňoch stalo, akoby, to bolo dobré pre Billa. Akoby začínal pomaly vnímať realitu a skutočný svet ale… bol toto skutočný svet? Toto, čo sa dialo okolo nich. Bolo to príliš fantastické. Nereálne. Z premýšľania ho vytrhol jemný dotyk. Prekvapene sa zadíval na Billa, ktorý sa k nemu opäť pevne pritisol.

„Už je dobre. Bude dobre, anjelik môj. Ja sa o teba postarám. Budem sa o teba biť zubami nechtami a nedovolím, aby ti niekto ublížil. Si moje všetko, a tak to navždy ostane.“ Zašepkal mu do vláskov a stisol jeho krehké telíčko pevne v náručí.

…Búrka ustala.

autor: Sisa