Stretli sme sa na Vianoce 48.

„Prepáč, Bill. Viem, že som ti sľúbila, že prídem už skôr, ale… zistila som nejaké informácie a potrebovala som si ich overiť.“

„To je v poriadku. Bola za mnou Katrin aj s Gordonom a dokonca Jörg. Ďakujem, že ste mi povolili návštevy.“

„Nemáš za čo. Usúdila som, že ti nemôžu nijako ublížiť. Pomohli ti tie návštevy?“

„Ja… ale áno. Trochu. Báli sa o mňa. Mysleli si… Myslím, že aj oni si mysleli, že som sa chcel zabiť. Nechcel som im spôsobiť toľko problémov.“

„Netráp sa tým, oni to isto vedia. Nemôžeš za to.“

„Ja viem, ale aj tak. Trápim ich. Chcem to… chcem to napraviť. Chcem… byť opäť v poriadku. Tak ako pred tým.“

„To som rada.“

„Ja len… neviem, ako to zvládnem. To stretnutie s Tomom… Ja… chcel som ho bozkávať. Chcel som s ním byť tak, ako sme spolu boli pred tým, než som sa dozvedel pravdu. Tom je môj brat, ale ja ho tak nedokážem vnímať. Trochu áno, pripomína mi ho, ale aj tak ho tak nedokážem vnímať.“

„A v čom ti ho pripomína?“

„V tom, ako sa o mňa stará. Vždy to robil. Vždy sa staral v prvom rade o mňa a až potom o seba. Nosieval mi koláčiky a vždy mi nechal posledný, aj keď ich miloval viac ako ja. A vždy ma nechal pozerať tú rozprávku, ktorú som chcel ja, aj keď jemu sa nepáčila. A to isté robil aj teraz, keď sme boli spolu. Počúvali sme moju hudbu a pozerali moje filmy. Alebo ma nechal pozerať a on si to svoje pozeral na telefóne. A nakúpil mi všetko, čo mám rád. A urobil mi miesto v skrini aj v kúpeľni a pre seba nechal len málo. Vždy sa o mňa staral. Vtedy aj teraz. Viete, že sme spávali spolu v jednej posteli? Nechceli sme sa od seba odlúčiť. Ani na chvíľu. Keď sa nám narodila sestra, Tom sa staral aj o ňu a ja som sa bál, že ma za ňu vymení, ale on mi sľúbil, že to neurobí. Že vždy bude so mnou. A teraz sa vrátil… Chcem byť s ním, ale je to také ťažké a ja… nezvládam to,“ priznal Bill a už opäť mu po lícach tiekli slzy. Doktorka si vzdychla a sama pre seba si prikývla. Bol čas.

„Ja… musím sa ti ospravedlniť, Bill. Myslím, že som urobila veľkú chybu.“

„Chybu?“ zaujalo to Billa a zatiaľ čo si utieral oči, pozrel sa na ňu.

„Áno. Úlohou psychológa je v prvom rade si klienta vypočuť a dobre mierenými otázkami ho nasmerovať k tomu, aby si uvedomil, či to, čo ho trápi, je skutočný problém. A ak áno, aby v sebe našiel spôsob a silu ho vyriešiť. Mala som ťa nasmerovať tým správnym smerom, lenže zrejme som zle odhadla, čo je ten správny smer.“

„Ako to myslíte?“

„Ja… myslel si si, že tvoj vzťah z Tomom je zlý. Nemorálny a nezákonný. A ja som si to myslela tiež. Myslela som si, že najlepšie pre teba bude, ak na to zabudneš a svoj vzťah s Tomom udržíš na bratskej úrovni.“

„No… áno. Ale ja to nedokážem. Ja… príliš ho milujem.“

„Ja viem. A pravdou je, že nie si prvý človek, ktorý miluje svojho príbuzného. A ako som sa dozvedela, v tvojom prípade je to ešte komplikovanejšie.“

„Ja… nerozumiem vám.“

„Ty a Tom nie ste prvé dvojčatá, ktoré majú medzi sebou blízky vzťah. Príliš blízky. Bližší, než je akceptované v spoločnosti. Boli na túto tému robené aj nejaké štúdie a… nebudem to príliš rozvádzať, ale podľa niektorých je to prirodzené. Dvojčatá sa spolu vyvíjali už v maternici a je pre ne prirodzené, že k sebe majú veľmi blízko, hoci to spoločnosť neakceptuje.“

„To ako… to myslíte vážne? Myslíte si, že je to v poriadku?“

„Nezáleží na tom, čo si myslím ja. Ľudská myseľ je stále neprebádané územie, ale mnohé štúdie poukazujú na to, že je to takto v poriadku. A jediný problém môže nastať vtedy, ak sú tie dvojčatá rôzneho pohlavia, z pochopiteľných dôvodov,“ naznačila a Bill prikývol. Jasné, aby z toho nevznikli deti.

„Ale my sme s Tomom spolu nevyrastali. Teda, väčšinu nášho života.“

„Áno, to je pravda. Ale aj tu sa stáva, že keď sa príbuzní stretnú po mnohých rokoch, obzvlášť ak sa rozišli vo veľmi mladom veku a nemali možnosť sa spoznať a vybudovať si vhodný typ vzťahu, pri neskoršom stretnutí… teda, znie to príliš zložito. Zjednodušene napríklad matka opustí svojho syna ako batoľa, a keď sa v jeho dospelosti opäť stretnú, nevyvinie sa medzi nimi vzťah matky a syna, ale vzťah milencov. Sú to samozrejme ojedinelé prípady, ale existujú. Priniesla som ti aj nejaké materiály, ak by si si to chcel naštudovať. Uvedomujem si, že ti to zrejme veľmi nepomôže. Spoločnosť to nebude akceptovať len preto, lebo si pár vedcov povedalo, že je to v poriadku. Ale možno by ti to pomohlo pochopiť, prečo sa váš vzťah vyvinul tak, ako sa vyvinul, a prečo je pre teba ťažké sa s tým vyrovnať.“

„Vy… vy si myslíte, že by sme mohli…“

„Ja neviem, Bill. Je to na tebe a na Tomovi. Vieš, čo chce Tom?“

„Ja… neviem. Myslím… nedokázal som sa s ním o tom rozprávať.“

„To budeš musieť.“

„Ja viem. Ale… neviem, či to dokážem. Je to také…. neprirodzené. Zvláštne.“

„Uvedomujem si to, Bill. Vo svete to tak vnímajú bežne. Veď pre mnohých je stále tabu aj bežný vzťah medzi partnermi rovnakého pohlavia. Zrejme bude ešte dlho trvať, než sa ľudia zbavia predsudkov. A mnohé témy budú stále tabu. Každý človek sa musí sám rozhodnúť, čo považuje za prirodzené či logicky zdôvodniteľné a čo už nie. Rovnako tak sa musíš rozhodnúť aj ty. A Tom.“

Bill prikývol a keď mu podala zložku s papiermi, privinul si ju k hrudi. Ešte chvíľu sa spolu rozprávali a potom sa rozlúčili s tým, že Bill si všetko prečíta a porozmýšľa o tom. Najbližšie stretnutie si dohodli o týždeň s tým, že ak sa Bill bude chcieť stretnúť skôr, má zavolať a ona príde.

Najbližších niekoľko dní Bill trávil všetok svoj voľný čas čítaním si spisov, ktoré dostal od svojej psychologičky. Čítal ich niekoľko krát stále dookola, a keď mu otec priniesol tablet, rovnako si čítal aj všetky linky, ktoré mu poslala do mailu. Následne trávil dlhé hodiny vyhľadávaním rôznych bulvárnych článkov, v ktorých sa písalo práve o takýchto zvláštnych vzťahoch. Narazil pri tom aj na komentáre bežných ľudí a tie neboli veľmi lichotivé. Samozrejme neočakával, že ľudia to budú chápať, no to množstvo hejtov a všetka tá nenávisť ho priam rozplakali. Ak dúfal, že nájde nejakú podporu, mýlil sa. Len málo komentujúcich malo odvahu vyjadriť pochopenie a ochotu podporiť týchto ľudí, a hoci to možno bolo práve preto, aby sa aj sami nestali obeťou nechutných komentárov, nedodávalo mu to veľa nádeje. Možno keby cítil viac podpory, bolo by to jednoduchšie, no takto mu to len naháňalo ešte viac strachu. Jednoznačne bol vydesený. A začínal mať pocit, že tento strach mu situáciu len ešte viac sťažuje.

Po odchode z nemocnice sa šiel zapísať na vysokú školu a následne sa ubytoval na psychiatrickej klinike, v ktorej strávil tento rok už niekoľko týždňov. Najbližší sa ho pýtali, či si skutočne myslí, že to potrebuje, no on cítil, že potrebuje pokoj tohto miesta, aby si dokázal utriediť myšlienky. Možno znelo ironicky nazývať práve takúto kliniku tichým miestom, no on sa tam cítil fajn. Na oddelení, kde sa nachádzal, bol pokoj, a vonku v záhrade sa cítil príjemne. Nikto ho neotravoval a väčšina miestnych obyvateľov chápala, že potrebuje premýšľať. V budove bol od vážnejších prípadov oddelený, a vonku sa rád usadil na jednu z mnohých lavičiek umiestnených pod stromami a myšlienky nechal len tak plynúť. Bolo to ideálne miesto hlavne preto, lebo nemalo nič spoločné s Tomom ani s jeho rodinou. Nič mu tu nepripomínalo jeho situáciu, a tak ho nič neovplyvňovalo.

Na konci jeho pobytu ho opäť navštívila jeho lekárka, aby a s ním dohodla na ďalšom postupe a porozprávala sa s ním o tom, čo plánuje urobiť so svojim životom ďalej.

„Mama sa vraj rozhodla ostať u rodičov aj s deťmi, ale Gordon sa vrátil domov. Myslím, že aj ja by som sa tam mal vrátiť. Nemôžem sa stále skrývať u priateľov.“

„Toto rozhodnutie ti schvaľujem. A čo Tom?“

„Ja… myslím, že by som sa s ním mal ešte raz stretnúť. Nezaslúži si to, ako som sa k nemu správal. A tiež by som mal zistiť, ako si náš vzťah predstavuje ďalej. Ja… rád by som sa vám poďakoval. Tie články, ktoré ste mi dali, mi veľmi pomohli. Ja… ešte som sa nerozhodol, čo chcem a vlastne… som sa s tým všetkým ešte celkom nezmieril, ale… upokojilo ma, keď viem, že nie som jediný, komu sa to stalo, a že niektorí si myslia, že je to v našej situácii… že sa to môže stať.“

„Som rada, že si sa tak rozhodol. Rada som ti pomohla. Je vidieť, že si pokojnejší.“

„Áno, to som. Nie som s tým ešte úplne vysporiadaný, ale už sa aspoň necítim ako nechutný zvrhlík.“

„To je skvelé. A čo jedlo?“

„Och! Nepreháňajte to! Všetko postupne, okej? Ale… je to už lepšie. Snažím sa.“

„To je dobre. Som veľmi spokojná s tvojim pokrokom. Len tak ďalej.“

„Áno. Aj ja sa už cítim oveľa lepšie. Vlastne sa skoro teším. A desím. Ale… myslím, že nad tým všetkým môžem konečne premýšľať aspoň trochu racionálne. Ďakujem, že som tu mohol ešte ostať. Bol by som rád, ak by sme mohli v našich stretnutiach pokračovať.“

„To je samozrejmé. Budem tu pre teba tak dlho, ako to budeš potrebovať.“

„Ďakujem.“

„Niet zač. Drž sa. Vidíme sa o týždeň, okej?“

„Okej.“

autor: Jasalia