Stretli sme sa na Vianoce 43.

„Tom si ťa nepamätá,“ oznámil Kay a Andrea ho za to päsťou buchla do ramena.

„Čo?“

„Netrep. Nie je to tak. On len…“

„On len čo? Nepamätá si ho, tak čo?!“

Dohadovali sa Billovi takmer nevlastní súrodenci, zatiaľ čo s ním sedeli v parku miestnej psychiatrickej kliniky. Bol tu už niekoľko týždňov a až teraz dostal konečne možnosť pozvať si návštevu. Dlho sa rozhodoval, koho pozvať. Matku a ani starých rodičov vidieť nechcel, pochopiteľne. A ani Gordona, pretože… Nejako sa nevedel zmieriť s tým, že jeho matku po tom všetkom neopustil. Mal pocit, akoby jej to vlastne ani nemal za zlé. Teda, chápal – alebo sa ho o tom aspoň snažila presvedčiť jeho psychologička – že ju nemohol len tak jednoducho opustiť, keď spolu mali dve malé deti, ale… Mohol pozvať Jörga, ale… ak by ho aj prijal ako svojho otca, stále to bol viac Tomov otec ako jeho. A on na Toma nechcel myslieť.

Mohol zavolať Géčka, ale hanbil sa pred nimi. Za to, že sa im celý čas tak vyhýbal. Vedel, že to bude ešte nejaký čas trvať, ale zatiaľ sa na to necítil.

Na to, že by zavolal Andreasa a Samiho ani nepomyslel. Boli to Tomovi priatelia. A hoci ich mal rád… A tak nakoniec pozval Kaya a Andreu. Oni boli tam niekde v strede medzi tým všetkým. Aspoň si to myslel. Ale teraz si nebol taký istý.

„Blbosť. Prepáč, Bill, ale nie je to tak. Ide o to… že… on si na teba skutočne nepamätá. Ale…“

pokračovala po tom, čo vrazila bratovi ešte jednu päsťovku, „je to len vedomé. Podvedome ťa má plnú hlavu. Často ťa spomína, ale je to ako… Napríklad niečo pozeráme a on povie, že by sa ti to páčilo. Alebo niečo jeme a on povie, že aj ty to máš rád. A tak podobne. A vždy povie Billovi, ale keď sa ho spýtame, kto je Bill, tak povie len môj…. a ďalej nevie. Myslím, že sa ešte nevie rozhodnúť, či si jeho brat alebo milenec, alebo oboje, alebo… čokoľvek. Ale jeho psychologička tvrdí, že sa z toho dostane. Že si spomenie. Len… neviem, asi sa musí rozhodnúť, čo preňho vlastne znamenáš.“

„Aha. Závidím mu.“

„Nemáš čo. Stále je tak trochu mimo. Zabúda aj na úplne bežné veci, ako je jedlo alebo tak. Väčšinu času presedí v záhrade. Akurát Sami ho vodí na tú kliniku, kde cvičí ruky. Gordon sa ho snaží presvedčiť, aby hral na gitare, ale… hrá len samé smutné veci a vôbec ho to nebaví. Vlastne nič ho nebaví. Málokedy sa vôbec usmeje. Väčšinou len vtedy, keď sa hrá s krpcami.“

„S krpcami? Tobias a Anna. Ako sa majú?“

„Otravujú. Ako vždy. Ale sú to malé deti. Tobias už rozpráva toľko, až ma z toho pravidelne bolia uši. A už začína aj Anna. To bude hrôza, keď začne rozprávať aj ona.“

„Áno, to bude…“ odpovedal a zahľadel sa niekam do diaľky.

Nevedel, o čom sa má s nimi rozprávať. Poznal ich ako deti svojho nevlastného otca a občas sa s nimi stretával, no väčšina ich stretnutí sa odohrala až po tom, čo sa zoznámil s Tomom. Tom k nim mal akosi bližšie. O čom sa s nimi mal rozprávať?

„Jörg ťa pozdravuje. Vraj keď sa na to budeš cítiť, rád sa s tebou stretne. Dosť sa o tebe rozprával s Gordonom. Gordon priniesol aj nejaké tvoje fotky a on na ne pozerá hádam každý deň, ale vždy tajne, aby to Tom nevidel. Dokonca som ho pri tom videla plakať. Myslím… Rád by ťa videl. Má ťa rád. Je to preňho ťažké a má veľké výčitky.“

„Ja neviem. Ja… ešte sa na to necítim. Je to príliš ťažké.“

„To chápem. Nevadí. Nemusíš sa s ním teraz stretnúť. Len chcel, aby si vedel, že je tu pre teba. Okej?“

„Jasné. To chápem. Ja len… dám vedieť, keď bude čas, dobre?“

„Dobre. Poviem mu to. Asi by sme už mali ísť. Musí toho byť na teba veľa. Je to prvá návšteva.“

„Jasné. Ja… ďakujem, že ste prišli.“

„To je jasné. Je to v pohode. Si predsa z rodiny, aj keď si cvok,“ neodpustil si drzú poznámku Kay, za čo si opäť vyslúžil buchnát od sestry, ale aj úškrn od Billa. Veď čo. Bol cvok. Preto bol predsa v cvokárni.

„Prečo sa nechceš stretnúť so svojimi priateľmi? Myslíš si, že by ti neodpustili?“

Bill sedel v pohodlnom kresle v ambulancii svojej psychologičky. Od jeho prvej návštevy ubehol týždeň a on mal právo na ďalšiu návštevu. Nebol tu preto, lebo by niečo vyviedol alebo ohrozoval niekoho na živote, takže mal právo na návštevy. Vlastne mal právo aj odísť, ale cítil, že to by nezvládol.

„Nie. To ja si neviem odpustiť. Oni za nič nemôžu. A tiež… chcel som… sníval som o tom, že keď sa Tom vylieči… že budeme mať kapelu. Spolu. S Géčkami, s Tomom… že budeme mať skutočnú kapelu a možno budeme spolu hrať a vystupovať. Bol to len sen. Ale…“

„Ste spolu spätí, Bill. Boli ste spolu niekoľko mesiacov teraz a pár rokov pred tým. Nemôžeš pretrhať všetky väzby z minulosťou.“

„Nemôžem?“

„Nie. Nemôžeš.“

„Môžem.“

„A bol by si potom šťastný? Skutočne? Tvoja matka sa o to pokúsila. Tiež pretrhla všetky väzby a verila, že sa so svojím bratom už nikdy nestretneš. A ako to dopadlo. Môžeš odtiaľto odísť hoci aj na opačný koniec sveta, ale pokiaľ si nedáš do poriadku minulosť, môže sa objaviť kedykoľvek a kdekoľvek práve vo chvíli, keď to budeš najmenej čakať. Veľa ľudí si myslí, že keď utečú, zbavia sa svojich problémov. Aj ty si sa o to pokúsil a nepodarilo sa. Pretože všetky tvoje problémy sú tu, v tvojej hlave. Tie pôjdu všade s tebou a neopustia ťa. Môžeš sa prestať stretávať s priateľmi a rodinou, môžeš si nájsť nových priateľov, novú lásku, založiť si rodinu, ale tvoja minulosť pôjde všade s tebou. Jediný spôsob, ako začať nový život, je vyrovnať sa s minulosťou a prijať ju. A potom môžeš ísť, kam chceš a skutočne začať nový život, ak sa pre to rozhodneš. Ale až po tom.“

„Myslel som si, že ma máte len vypočuť, nie za mňa rozhodovať.“

„To ani nechcem. To ty si sem prišiel. A nebolo to preto, že by si chcel. Bolo to preto, lebo tvoj pokus o útek od reality ťa skoro zabil.“

„Nechcel som sa zabiť.“

„Ja viem, že nie. No takmer sa ti to podarilo. Vlastne si mal len šťastie, dalo by sa povedať. Ak by si takto pokračoval, mohol si zomrieť. Ale tiež si mohol odpadnúť niekde na ulici. Mohlo sa stať čokoľvek. Zlé veci sa stávajú aj zdravým ľuďom. A ty nie si zdravý.“

„Ja viem. Ale… vy neviete, aké to je. Aké to je túžiť… mať sex so svojím bratom. Chcieť sa s ním bozkávať, dotýkať sa ho, nechať ho, nech vám… Je to môj brat! Veľa ľudí si nepamätá veci z doby, keď boli takí mladí, ale ja áno. Pamätám si naňho a na veľa z toho, čo sme spolu zažili. Možno keby nie, bolo by to iné, ale ja si to pamätám! Pamätám si, ako sa o mňa staral, ako sme sa spolu hrali, chodili do škôlky… Nepamätám si matku ani otca, ale brata si pamätám. Je to celé šialené!“

„Áno, to máš pravdu. Lenže… ty za nič z toho nemôžeš! Nemôžeš za to, že ste bratia, nemôžeš za to, že ste sa rozdelili a nemôžeš za to, že ste sa stali milencami. Nemôžeš sa za to obviňovať. Nenapadlo ťa, že práve v tom je ten najväčší problém? Že preto máš všetky tie sny? Nie je to len preto, lebo na to neustále myslíš? Rozoberáš to? Možno keby si to, čo sa stalo, prijal ako fakt a zmieril sa s tým, potom by bolo jednoduchšie na to prestať myslieť. Naše vedomie, ale hlavne podvedomie sa za nás snaží riešiť problémy. Kým sa nevyrovnáš s tým, čo sa stalo, tvoje podvedomie ti nedá pokoj. Možno keď sa… vedome rozhodneš… tvoja myseľ to konečne dokáže spracovať a tvoje podvedomie ťa prestane strašiť. Porozmýšľaj nad tým, áno? A porozprávame sa o tom pri najbližšom stretnutí, okej?“

„Dobre. Ja… budem na to myslieť.“

Prešlo niekoľko mesiacov. Jar sa zmenila na leto, Bill sa dostal z liečebne a Tom si spomenul. Ani pre jedného z nich to však nebolo ľahké.

Bill sa nakoniec zmieril s tým, že sa s tým tak ľahko nezmieri. Psychologička ho nakoniec presvedčila, že možno keby sa naučil Toma opäť vnímať ako brata, možno by sa jeho napätie zmiernilo, no to nebolo jednoduché, nakoľko si ho Tom nepamätal. Začal teda tým, že sa o ňom porozprával so starými rodičmi a so svojím skutočným otcom. Aj toto stretnutie bolo pomerne náročné. Jörg bol jeho otec, ale bol hlavne otcom Toma, a bol to aj človek, ktorý ho opustil a teraz s ním chcel byť opäť rodina… Trvalo mu priam týždne, kým sa z toho ako – tak vymotal a vďaka tomu aspoň na chvíľu prestal myslieť na svoje pocity ohľadom Toma. To mu pomohlo natoľko, že sa mohol vrátiť domov a do svojho života. Nemohol sa však vrátiť do svojho bytu. To nedokázal. Našťastie však mal stále svojich priateľov Georga a Gustava. Gusti ho s radosťou ubytoval v jednej z hosťovských izieb – v inej, než v ktorej strávil noc s Tomom. Hoci to bola len mierna útecha. Jeho priatelia sa ho však snažili rozptýliť čo najviac, aj keď to išlo ťažko. Bill sa zahrabal do práce a do učenia. Škola mu dala príležitosť dohnať učivo a spraviť skúšky a on sa rozhodol to využiť. Keď sa učil, nemyslel na Toma. Nie tak intenzívne. V kombinácii s utlmujúcimi liekmi sa mu darilo aj spať a nebudiť sa na vášnivé sny. Postupom času začínal veriť, že sa mu to snáď aj podarí zvládnuť.

Tom medzi tým pokračoval v postupnom spomínaní si. Billa spomínal stále častejšie, a dokonca si to začínal uvedomovať. Keď bol s dospelými, väčšinou si spomenul na svojho milenca. Keď bol s deťmi či spomínal na detstvo – čo sa dialo väčšinou v prítomnosti jeho psychologičky – spomínal si na svojho brata. Celkom nezávisle, až prišiel deň, keď si už uvedomoval, že mal brata – dvojča s menom Bill. A že mal milenca s rovnakým menom. A potom už trebalo vyčkať len pár dní, kým si uvedomil, že to je jeden a ten istý človek. Jeho najbližší sa toho okamihu báli najviac zo všetkého. Mali obavy, aby mu toto uvedomenie nespôsobilo ďalšiu traumu. Bral síce utlmujúce lieky, ale to nemuselo stačiť. A veruže nestačilo. Keď si to nakoniec uvedomil, rozplakal sa tak, že ho nedokázali upokojiť. Nereagoval však ako Bill. Prekvapivo to vôbec nebral ako niečo nechutné a odporné, že spával so svojím bratom. Myslel len na to, že stratil niekoho, koho miloval. Brata, milenca. Myslel na to, že stratil svojho milovaného brata, svoje dvojča, ktoré miloval nadovšetko. Spomínal si na všetko, čo spolu prežili. Podľa psychologičky to bolo práve preto, lebo jeho mozog uvoľnil spomienky, ktoré celé tie roky skrýval. Spomínal si, ako sa spolu hrali, ako spolu zaspávali, ako mu Bill rozprával rozprávky. A hoci si na bračeka celé tie roky nespomínal, teraz si uvedomil, že práve on mu celé tie roky chýbal najviac.

A jeho milenec Bill? Bol jeho spriaznenou dušou. S nikým si nikdy tak dobre nerozumel. Nikto ho nikdy tak nechápal. S ním… s ním sa cítil úplný. Bol jeho druhou polovicou. Tou, ktorú kedysi dávno stratil. Nechcel ho opäť stratiť. Nedokázal bez neho žiť. Chcel ho späť. Potreboval ho späť. Mohol ho však získať?

autor: Jasalia