Stretli sme sa na Vianoce 41.

Niekoľko nasledujúcich dní Tom prespal. A ak ho aj zobudili nejaké biologické potreby, svet okolo seba absolútne nevnímal. A potom jedného dňa vošiel do kuchyne, práve keď Katrin pripravovala raňajky, a oslovil ju.

„Mami?“ vyslovil takým jemným, detským hláskom, až ho takmer nespoznala. Otočila sa a on tam stál, oblečený v pyžame, do ktorého ho obliekli po tom jeho kolapse, a päsťou si mnul oči.

„Som hladný,“ priznal a napriek svojej výške skutočne pôsobil ako malý chlapec. V prvej chvíli nechápala, no potom si spomenula na slová lekárky o tom, že Tom sa možno bude musieť vrátiť do svojej minulosti a prežiť si tie roky ešte raz. A evidentne mala pravdu. Tom sa vrátil do svojich detských rokov, hoci si ešte nebola istá, do ktorých. Je preňho Bill ešte živý? Alebo si naňho nespomína? Ako to teraz vlastne bude?

„Poď. Poď si sadnúť. Pripravím ti niečo dobré. Máš na niečo chuť?“

„Kakao. A wafle. Billi miluje wafle.“

„Billi…“

„Ja viem, ešte spí. On vždy spí dlho. Ale to nevadí.“

„Keď sa zobudí, budeme sa spolu hrať…“ dodal Tom po chvíli a ona si všimla, ako mu po tvári stiekla slza. Akoby mu jeho podvedomie stále dávalo vedieť, že Bill s ním nie je. Napriek tomu sa však statočne detsky usmieval a s chuťou zjedol svoje raňajky. „Ideme sa hrať,“ oznámil potom a Katrin s hrôzou sledovala, čo sa bude diať. Tom však len odbehol do zimnej záhrady, pohodlne sa usadil na lavičku pri okne a rukami si objal nohy. Sadol si bokom, do rohu, akoby oproti nemu mal niekto sedieť. Takmer sa nehýbal. Iba sa usmieval a občas si prudko utrel zablúdenú slzičku.

O niečo neskôr, keď sa zobudili Kay a Andrea, pozeral spolu s nimi a „s Billom“ rozprávky. Deti nechápali, prečo sa Tom zrazu chová tak zvláštne, a bolo ťažké im to vysvetliť, ale Katrin sa to nakoniec podarilo. Keď sa Jörg konečne vrátil domov, bola už s nervami v koncoch. Bolo príliš ťažké sa naňho po celý ten čas dívať a usmievať sa.

„Billi mi čítal rozprávky,“ zvestoval Tom otcovi, kým spolu večerali.

„Čítal?“

„No… ja viem, že nevie čítať. Ale… aj tak sú jeho rozprávky lepšie než tie v knižkách,“ pokrčil ramenami a Jörg sa zarazil. Spomenul si, že presne toto mu hovoril aj pred mnohými rokmi, ešte keď bol skutočne malý chlapec. Pohladil ho preto po vlasoch a nechal ho v pokoji najesť.

Toto sa opakovalo niekoľko dní. Tom trávil väčšinu času osamote, len s Billom vo svojich myšlienkach. Pozeral rozprávky, nosil mu sladkosti, rozprával mu. A usmieval sa. Väčšinu času sa len usmieval, hoci občas sa mu po tvári kotúľali slzy. Katrin uvažovala, že by svoje malé deti poslala k svojim rodičom, no keďže nevedela, ako dlho to bude trvať, nakoniec tento nápad zavrhla. Ale Tom si ich takmer ani nevšímal. Iba keď Anna zabudla svojho plyšáka v obývačke, vzal ho a zaniesol do zimnej záhrady „Billovi.“ A potom, jedného dňa… Jörg bol našťastie práve na prechádzke s Tobiasom a Annou, keď sa Tom začal správať zvláštne. Chodil nervózne po dome a hľadal Billiho.

„Billi? Kde je Billi?! Billi? Kam si ho schovala? Kde je?“ prišiel za ňou celý rozrušený a roztrasený.

„Ja neviem, Tomi. Bol predsa s tebou,“ odpovedala mu pokojne, no Toma to neupokojilo, skôr naopak.

„Nie, nebol tam. Odkedy som sa zobudil, nebol tam. Musím ho nájsť. Musím…“ odbehol preč a ďalej zúfalo hľadal svojho brata.

Katrin preto rýchlo zavolala manželovi, aby nechal deti u jej rodičov a čo najskôr prišiel domov. Hneď ďalší telefonát patril Tomovej psychiatričke. Bolo to tu. Tom si zrejme začínal spomínať na chvíľu, kedy ho matka zranila a aj s Billom ušla z domu. Netrvalo to dlho. Ešte skôr, než stihol prísť domov jej manžel, chcela chlapca upokojiť, no on pred ňou s hrôzou utiekol. Pomýlil si ju so svojou matkou a bál sa, že ho chce zabiť. Schoval sa pred ňou v zimnej záhrade medzi kvetinami a len čo sa k nemu priblížila, schoval si hlavu rukami, schúlil sa do klbka a prosil ju, aby mu neubližovala. Katrin ho preto nechala tak a manžela počkala radšej vonku.

Niekoľko ďalších dní sa Katrin k Tomovi nemohla ani priblížiť. Bál sa jej a bol presvedčený, že ho chce zabiť. V tom čase sa oňho staral Jörg spolu s Gordonom, ktorý prišiel na pomoc, kým bol Jörg v práci. Tom si v tom čase spomenul na niektoré chvíle tesne pred tým, než ho jeho matka bodla, a odhalil tak niekoľko tajomstiev o tom, prečo sa to všetko vlastne stalo. Tom totiž hľadal Billa úplne všade. A raz pri tom narazil na práčovňu a v nej povešané oblečenie malej Anny. Tom ich strhol dolu zo šnúry a začal ich zúrivo trhať. Keď mu to nešlo, vzal si nožnice a veci začal strihať. Takto ho našiel Gordon.

„Tomi, čo to robíš?“ oslovil ho ticho, aby ho nevystrašil. Tom na jeho slová nijako priamo nereagoval, no potom si uvedomil, že si niečo brble popod nos.

„Billi nie je dievčatko. Môj Billi je chlapček. On je môj braček. On nie je dievčatko. On je môj braček…“ opakoval si stále dookola.

„Tomi, čo to robíš?“ zopakoval Gordon ešte raz a rukou chytil nožničky, aby mu tak zabránil pokračovať v ničení šiat. Tom až teraz zaregistroval jeho prítomnosť a zdvihol hlavu, aby sa naňho pozrel.

„Mama hovorí, že Billi je dievčatko. Ale on je chlapec ako ja! Je to môj braček! Ja nechcem, aby ho obliekala ako dievča. Ani on to nechce. Bojí sa jej. Chcel som mu pomôcť, ale mama ma stále zatvára v mojej izbe a nechce ma k nemu pustiť. Ale keď zničím tieto šaty, tak už ho nebude môcť obliekať ako dievča a budeme sa môcť znovu spolu hrať,“ informoval ho mladík detským hláskom a jemu sa zastavilo srdce. Napadlo ho…

„Tomi, už si niekedy ničil Billove šaty?“

„Áno. Mal prísť domov ocko, a tak ma mama pustila von, aby som sa najedol a ja som našiel tie šaty. Billi ich mal na sebe, ale nepáčilo sa mu to. Chcel som ich dať dole, ale nešlo to. Tak som zobral nožík a chcel som mu ich dať dole, ale videla to mama a… Pichla ma ním. Chcela mi ho zobrať, ale ja som jej ho nechcel dať. Billi nechcel mať tie šaty oblečené. Chcel, aby som mu to dal dole. Ale mama nechcela. Kričala a…“

„To ma mrzí, Tomi. Ale tvoja mama tu teraz nie je a už nikdy nebude Billa obliekať do šiat. Nemusíš ich už ničiť.“

„Sľubuješ?“

„Sľubujem, Tomi. Môžeš mi dať tie nožničky. Už to bude v poriadku.“

„Oukej. Ale… Ja ich aj tak pokazím. Pre istotu. Dobre?“

„Dobre, Tomi. Ako len chceš. Ale potom sa pôjdeme najesť, dobre?“

„Dobre. A bude s nami aj Billi? Chýba mi.“

„Ja neviem, Tomi. Ja neviem.“

Katrin sa domov vrátila až večer, keď už si všetci mysleli, že Tom spí. Chcela vziať nejaké veci pre seba a deti, pretože to vyzeralo, že sa jej pobyt u rodičov predĺži. Bola práve v kuchyni, počúvala, čo všetko sa stalo počas jej neprítomnosti, a podvedome upratovala umytý riad z umývačky, keď sa vo dverách zrazu zjavil Tom a zbadal ju práve s nožom v ruke.

„Nie, nie nie nie nie…“ rozkričal sa a ušiel z hrôzou z miestnosti. Domom sa ozval zúfalý výkrik „Billííííí,“ a následne buchot. A potom Katrin našla Toma ležať na zemi. Tvár mal zmáčanú slzami a bol v bezvedomí.

Tom prespal ďalších niekoľko dní, a keď sa prebral, okamžite hľadal Billa. Jeho správanie však už nebolo také detské. Cez deň to bolo vlastne celkom dobré. Navonok. Opäť trávil väčšinu času v zimnej záhrade, sediac na rovnakej lavičke ako pred tým. Alebo schúlený vo svojom obľúbenom kresle. Niekedy sa usmieval, inokedy mu po tvári tiekli slzy. Vždy podľa toho, aké spomienky sa mu vynárali. Lenže v noci… V noci sa budil s krikom, keď ho prenasledovali nočné mory. A potom plakal a stále dookola sa pýtal, prečo ho chcela zabiť a prečo mu vzala Billiho. Bolo ťažké ho upokojiť, niekedy to trvalo aj hodinu. Keď bolo najhoršie, dali mu lieky, no snažili sa to obmedziť, aby mu neovplyvnili spomienky. Snažili sa s ním čo najviac rozprávať. Otec mu ukázal tých pár fotografií, ktoré sa mu podarilo zachrániť, a rozprával mu o jeho detstve a o všetkom pred tou udalosťou. Rozprával mu aj o tom, čo sa dialo neskôr. O mesiacoch, ktoré strávil v nemocnici, o návrate do školy a o priateľstve s Andym. Zo začiatku si naňho Tom nespomínal, no potom si spomenul, a tak ho prišiel Andy navštíviť. Tom bol najskôr zmätený, nespoznával ho. Evidentne si ho pamätal ako oveľa mladšieho. Andy mu preto rozprával historky z ich školských čias. O tom, ako sa zoznámili a stali sa priateľmi. O Tomovom živote potom, a dokonca aj o jeho vianočnej nehode. A o Samim. Tom si naňho spomenul rýchlo, a keď za ním mladík prišiel, bol skutočne nadšený. Až Andy žiarlil. To však nemusel, pretože Tom Samiho porovnával s Billom. So svojim bratom Billom. Hovoril mu, že sú si podobní a vôbec si pri tom neuvedomil, že v jeho rozprávaní sa spája Bill čoby malý chlapček a Bill – jeho dospelý priateľ. To prišlo až časom.

Spomínal na svojho brata a rozprával o ňom, no už sa zmieril s tým, že s ním Bill nie je. Pýtal sa naňho, a keď mu vysvetlili, že ostal žiť s matkou, zdalo sa, že sa s tým zmieril. Aspoň dočasne. Neskôr sa začal zaujímať o to, či by sa nemohli znovu stretnúť. Veď sú už dospelí.

Ako sa mu vracali spomienky, začínal si spomínať aj na Billa, svojho priateľa. Niekde našiel ich spoločnú fotku, a keď sa naňho spýtal, nikto nevedel, čo mu má o ňom povedať. A práve vtedy to za nich vyriešila práve malá Anna, ktorá zahlásila, že to je Bill a začala ukazovať, že ho bozkáva. A na to Tobias zahlásil, že to je jeho frajer. Tom bol spočiatku zmätený, no keď mu porozprávali, ako sa zoznámili, začal si spomínať. Na ich zoznámenie a spoločný čas. Áno, istým spôsobom si ho pamätal aj pred tým, no boli to len pocity ako smútok a osamelosť. Jednoducho mu chýbal. Chýbala mu jeho prítomnosť, blízkosť. Ale to si zamieňal s bolesťou zo straty brata. Až teraz si začínal spomínať na reálneho, dospelého Billa a na ich skutočné spoločné chvíle. Na ich zoznámenie v posilňovni, prvé milovanie, spoločné bývanie. Len stále nechápal, prečo teraz nie je s ním. Jeho Bill. Chcel svojho Billa vidieť. Lenže nezabudol ani na svojho brata Billa. Vlastne… bolo to úplne zmätené, pretože časom, ako si začínal aj vedome dávať dve a dve dohromady, ani on sám nevedel povedať, či hľadá svojho brata, či svojho priateľa. Hľadal jednoducho Billa. Svojho Billa. Chvíľu však o ňom hovoril ako o bratovi, chvíľu ako o milencovi. Ale on sám si to neuvedomoval. Nemohli mu povedať, že sa opäť stretli a zamilovali. Že jeho priateľ a jeho brat sú jedna a tá istá osoba. Musel si na to spomenúť sám. A vtedy to začínalo do seba zapadať. Jeho Bill. Jeho milenec Bill. A jeho braček Bill. A keď mu to došlo…

autor: Jasalia