autor: Diana
„Máš pravdu, mohli by sme sa naraňajkovať. Ehm,“ pozriem na hodiny na Tomovom nočnom stolíku. „Máme len pol hodinu.“
„Myslíš, že si niekto všimne, keď prídeme neskoro?“ nevinne zatiahne.
„Vzhľadom na to, že máme predpremiéru, asi im tam budeme chýbať.“ Usmejem sa, chytím ho za bok a pritiahnem k sebe.
„Ale mohli by sme si ešte raz preopakovať úlohu, čo povieš?“
„Ale len jednu časť.“
„Máš na mysli tú tanečnú?“
„Nie,“ zamietnem jeho otázku a bez ďalších zbytočných rečí sa mu prisajem na pery.
Veľmi sa mi páči, ako Tom začne hneď spolupracovať. Ako by ešte pred tým, než by som mu čokoľvek povedal, vedel, čo mám v pláne.
„Dosť, lebo neprestaneme snáď nikdy. Neboj sa, užijeme si ten bozk na javisku. Všetci budú zírať, ako nám to ide . Síce spolužiaci to budú vedieť hneď.“
„Nech vedia,“ sladko sa usmeje a vtisne mi posledný božtek pred tým, ako sa začnem konečne obliekať. Akurát že…
„Tomy?“
„Hm?“
„Ale ja tu nemám boxerky.“
A ísť na „ostro“ nie je veľmi podľa môjho gusta.
„Treba ti ich?“ Vyplazí na mňa jazyk. Ach on jeden!
„Treba!“ Zlostne našpúlim pery. Terorizujem Toma pohľadom až kým nesiahne do skrine a nevytiahne jedny čierne.
„Veď preto,“ zamávam nimi, keď mi ich hodí.
„Ešteže sme obaja také tintítka,“ poteším Toma aj svoje ego.
„Komu tu hovoríš tintítko? Čo?! Čo?!“ Hrane na mňa začne kričať a surovo ma sotí na posteľ. Nestíham sa ani spamätávať a obkročmo na mňa vylezie. Behom sekundy už cítim jeho nedočkavý jazyk v mojich ústach.
Keby mu na perách nepohrával skrytý úsmev, aj by som mu to uveril. Ale je to úplne úžasné, keď si vynucuje moju pozornosť, nehovoriac o tom, ako bezchybne bozkáva.
Zvláštne. Ešte včera som chcel nadobro skoncovať s vtedy prekliatym životom. A dnes? Som v náručí milovanej osoby.
„Ďakujem.“ Odtiahnem sa od Toma. Mám potrebu mu to povedať.
„Čože? Za čo?“ Díva sa na mňa prekvapene. Ale milujem jeho pohľad, nech je akýkoľvek.
„Za to, že si.“
„Jeden bez druhého by sme tu neboli. Je to proste tak dané, že musíme byť spolu,“ usmeje sa a naposledy ma objíme. „Ale na toto ešte bude dosť času,“ odkašle si, „teraz sa už fakt poďme dať dokopy, lebo to nestihneme.“
Má pravdu. Ešte ani jeden z nás nie je oblečený, a to za pol hodinu máme byť už v škole. Tom sa pokúsi zo mňa vstať. Zrazu sa mu ale rozzvoní mobil. „Och bože.“ Ťažko si vzdychne a vezme telefón.
„Andy? Ahoj.“ Andy?! Čo do pekla od neho chce?!
„Dobre, tak čakaj, hneď sme tam,“ povie do telefónu po pauze a následne zloží. „Tak, mali by sme si pohnúť, Andy nás už čaká na rohu pri cukrárni, naraňajkujeme sa tam, okej?“
„No… dobre.“ Poviem nepresvedčivo. S Andyho mi prechádzajú zimomriavky. Bojím sa, že ak zrovna nebudem s Tomom, zase sa o niečo pokúsi.
Budem len v Tomovej blízkosti a nič sa nestane. Presviedčam v duchu sám seba. Som asi len prehnane paranoidný. Keď to bude skutočne potrebné, bude na blízku a uzemní ho.
„Deje sa niečo?“ Tom zrejme spozoruje v mojej tvári mierne znechutenie.
„Nie, nič. Len mám menšiu trému pred vystúpením.“ Uškrniem sa. Viem, že mi neverí, ale som mu vďačný, že to nechá byť.
„No dobre, si hotový?“
„Bože, nie! Máš čiernu ceruzku?“ zabudol som, že sa mi make-up od včera úplne zmazal. Ale čudujem sa, že Tom si toho nevšimol.
„Nie, nemám. Ale nemaľuj sa. Takto si rozkošný. Bude to pre teba taká zmena. Čo povieš?“ Usmeje sa a pohladí ma po líci. Nezdá sa mi to ako zlý nápad. Je načase od základov zmeniť môj život.
„Možno… možno…“
„Určite! A ešte ti to aj ušetrí čas.“
„Na čo ty len neprídeš. Šikovný si.“
Pochválim ho. Má pravdu, naozajstnú. Je to výhodné vo všetkých smeroch. Akurát možno budem vyzerať pre ostatných divne. Ale tých aj tak nezaujímam, takže je to jedno.
„Ale mám podmienku.“ Založím si ruky na prsiach. Keď ja, on tiež.
„Akú?“
„Ani ty už nebudeš nosiť čapicu. Čo povieš? Tie dredy ti pristanú oveľa viac, keď ich máš len tak voľne.“
„Alee…“ chce namietnuť, no hneď ho zruším.
„Žiadne ale. Chce to zmenu,“ uškrniem sa a tresnem ho po zadku.
„Tak fajn.“ S miernym frflaním privolí. Super. Ja ako úplne obyčajný chlapec a Tom ako úplne obyčajný chlapec s dredami. Snáď si nik nevšimne tú podobu. Ale v našej škole sú dostatočne hlúpi ľudia na to, aby to spozorovali.
„Ani šatku,“ zastavím ho so smiechom v hlase, keď sa snaží nenápadne prepašovať jednu zo skrine.
„Dobre, dobre. “ Pretočí očami a zmizne niekam do kúpeľne. Rýchlo na seba navlečiem moje veci, sú napáchnuté Tomovou avivážou, alebo čím to.
Vonia to ako jeho parfém. Usúdim po ovoňaní jeho tričiek.
„Tom ty si tie veci aj nosil?“ uškrniem sa sám pre seba.
Predpokladám ale, že ma nepočul. Hmm, asi lepšie. Bol by som ale rád, keby ich mal na sebe. Znamenalo by to, že možno nechcel byť ku mne až tak zlý, že to bolo automatické.
„Bill, počuj, Andy volal, že do školy musíme skôr, lebo bude ešte skúška kostýmov,“ zakričí na mňa z chodby.
„Bože, veď umrieme od hladu!“ vzdychnem si. Ale tak nebude problém nebadane sa vypariť a odbehnúť po nejaké jedlo. 5 minút čakania predsa nikoho nezabije.
„A čo keby sme sa naozaj najskôr niečoho najedli?“ Zakňučím. Naposledy som jedol… Ani nepamätám kedy.
„Po ceste si kúpime bagety, hm?“
***
„Dobrú chuť.“ Usmeje sa na nás Andy, keď nás uvidí ruka v ruke prichádzať na zastávku pred školou pojedajúc bagety.
„Dík.“ Povie Tom s plnými ústami.
Ja len sotva počuteľne poďakujem a pokračujem v ceste ignorujúc Andyho zvedavé pohľady. Pozrel sa na Toma s otázkou v očiach. Tá otázka bola: Čo to má znamenať? Tom sa len usmial a tuhšie si so mnou preplietol prsty.
Je tu ale ešte jeden problém, o ktorom Tom nevie. A musí sa to dozvedieť.
Zatiahnem ho za roh školy, kde zatiaľ nik nie je.
„Tom. Mal by som ti niečo povedať.“ Skusnem si peru. Dúfam, že sa nebude moc hnevať.
„O čo ide?“ Vystrašene na mňa zamrká.
„No… ja… nejak nechtiac mi vykĺzlo pred Andym, že… že…“
„Čo že?“ nechápavo na mňa pozrie.
„No predsa, že sme bratia!“ rozhodím rukami, že mi z nich takmer vypadnú moje raňajky.
autor: Diana
betaread: Janule
no teda, ja som úplne zabudla že Andy to vie.. dúfam že to všetkým nevykecá, aj keď.. ani by som sa nečudovala. no veď uvidíme 🙂 a Tom bez tej jeho čiapky.. hmm, krásna predstava :))