Nehraj to na mňa 16.

Chvíľu je ticho. Vidieť, že uvažuje.

„Nie… Aspoň na teraz nie.“ Akože nateraz? Nerozumiem. Na môj nechápavý pohľad odpovie len úsmevom a ďalším objatím.

Ale ja sa neuspokojím s odpoveďou „nie na teraz.“

„Tom, povedz mi, ak máš niečo na srdci. Cítim, že máš strach. Nezaprieš to. Tak? Čo sa deje?“

„Včas sa to dozvieš. Teraz si ľahni, zajtra je škola…“ oh, vážne, takmer som zabudol, je predpremiéra. „Teším sa na predstavenie,“ záhadne sa usmeje. Čo má za lubom?

„A Tom,“ náhle mi napadne otázka, „čo na to otec?“

„On tu nie je.“ Postaví sa zo stoličky a kráča smerom ku dverám.

„Ako, že nie je?“ Nechápem, ako to myslí.

„Proste tu nie je. Služobná cesta. „

„Ou… aha. A… kedy príde?“

„O nejaké dva týždne. Neboj sa, aj keby je doma, nič sa nedeje.“

„Dobre. A… Tom?“ s otáznikom v očiach sa ku mne otočí.

„Môžem ťa ešte raz objať?“

Chcem ho objať. Po tých rokoch si to proste potrebujem vychutnať. Dodáva mi to energiu a radosť. Tak, ako keď sme boli deti. Tiež som ho rád objímal.

„Áno.“ Usmeje sa a vráti sa späť k posteli. Štvornožky sa priplazí až ku mne, privinie si ma k sebe. Obopnem okolo neho ruky. Je to tak pekné.

„Tak ale teraz si už vážne ľahni…“ nedobrovoľne sa vymaní z mojej náruče.

„A kde budeš spať ty?“ rozhliadnem sa a pochopím, že toto je asi jeho izba.

„Nerob si starosti, budem v obývačke. Keby niečo, len zídeš po schodoch a nájdeš ma.“

Mmm… za mňa by mohol zostať aj tu. Veď.

„Mhm… dobre. A… si príliš unavený?“

„Nie… potrebuješ niečo?“

„Ja len… možno… by si mohol zostať tu. Možno by sme sa mohli rozprávať.“ Naozaj. Veľmi by som sa chcel s niekým len tak rozprávať. Nie s niekým. Len s Tomom.

„Myslíš? Teda… Chceš?“ Usmeje sa na mňa, len natešene prikývnem.

„Tak sa posuň.“ Odokryjem paplón a posuniem sa viac ku kraju postele. Tom vkĺzne hneď vedľa mňa.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ osmelím sa položiť otázku.

„Jasné.“

„Že…“ začervenám sa. „Čo si myslíš o tej divadelnej hre v škole?“ vysypem jedným dychom.

„Je to fajn. Zaujímavé. A hlavne… mám rád strašne jednu scénu.“ Usmeje sa na mňa, svoj pohľad ešte viac prehĺbi. V tej tme sa mu v očiach odrážajú len drobné iskričky.

„Naozaj? Ktorá?“ Úsmev mu opätujem. Určite to bude tá s Andym. Samozrejme, že áno. Veď spolu chodili. Možno ho má ešte stále moc rád. Určite ho má moc rád. Ach, zase sa v mojej mysli prejavuje tá žiarlivosť. Ach! Bill! Rozmýšľaj! Nemôže to byť predsa scéna s tebou, je to tvoj brat!

„Mohli by sme si ju zahrať aj hneď teraz,“ takže so mnou. Aha, len ktorá. Určite nie tá, ktorú mám na mysli!

„Mmm… Ako to myslíš?“ Podvihnem jedno obočie.

„No… normálne.“ Pod paplónom ma pohladí po ramene, prisunie si ma k sebe bližšie.

Zavriem oči. Bojím sa, čo ide urobiť. Ale zároveň sa toho neviem dočkať.

„Ibaže teraz to nehrám.“ Zašepká a nežne sa dotkne mojich pier. Je to len dotyk. Nič viac. Obaja sme príliš hanblivý na to, aby sa to rozvinulo príliš rýchlo. Stále tomu nemôžem uveriť. Ak by som sa mal na nás dívať ako nestranná osoba, ale stále by som to bol ja. Nerozumiem tomu zlomu medzi nami. Tej tak strašne krásne príjemnej zmene.

Tom sa trochu odváži zapohybovať perami. Len nepatrne láska tie moje. Vychutnávam si tú nežnosť. Je to niečo tak nové. Tak jemné.

Strach sa mi z tela pomaly uvoľňuje. Napätie sa už tiež rozlieva iným smerom. Teraz sme tu len ja a on. Nič iné, nič dôležitejšie ako my dvaja neexistuje. Tom mi nežne nasaje spodnú peru medzi tie jeho. Vydýchnem mu do úst horúci vzduch. Z jeho dotyku cítim, ako sa zachvel. Táto situácia mi robí na tele husiu kožu.

Moje dvojča mi ruku presunie až na bok. Neustále ma bozkáva. Teraz ale začínam spolupracovať. Tiež chcem prejaviť chtivosť, nech vie, že sa mi to moc páči.

Naše bozky sa každou stotinou viac prehlbujú. A každou sekundou sa rovnako prehlbuje aj môj cit k nemu. Až mám z toho strach. Ale teraz ho nemôžem vnímať. V mojej hlave je miesto len pre toto magické spojenie.

Musím sa na chvíľku od Toma oddialiť, potrebujem novú zásobu kyslíka. A chcem sa mu pozrieť do očí. A…

„Prečo to robíme?“ Zašepkám neisto.

„Lebo sa nám to páči. Obaja to chceme. Viem to.“ Zašepká a zavrie oči. Len tak tam leží. Nechcem, aby nič nerobil. Chcem to, čo pred chvíľkou… potrebujem to. Preto sa k nemu sám od seba nakloním a dravo sa mu vpijem do pier.

„Sme šialení…“ zašepkám, keď sa od neho kúsok odtiahnem.

Nenechám ho však ani nachvíľku vydýchnuť a hneď som nalepený na ňom.

„Ale krásne šialený.“ To áno… priam nádherne.

„Môžem ti niečo povedať?“

„Hovor.“

„Ľúbim ťa.“ Zašepká popri tom, čo sa mi vkradne pohľadom do očí. A… ja… nemám slov. Myslí to naozaj?

„T-to-tom, to… Ako brata?“

Tak hlúpa otázka. Ako by inak mohol? Vlastne.

„Nie! Neodpovedaj.“ Položím mu prst na ústa. Druhou rukou mu zozadu chytím dredy, jeho pery si podmaním. Odpoveď nechcem počuť, nech to myslí akokoľvek. Bojím sa, že ma to sklame.

Je to vo mne všetko také veľmi zmiešané. Sám vlastne neviem, čo chcem. Nie je to ale určite vymanenie z Tomovej náruče.

„Nie, nie ako brata.“ Stihne mi povedať medzi stotinovou pauzou. Och… to je úžasné. Núti ma to usmiať sa.

„Milujem ťa,“ vyznám sa mu. Teraz sa už nemám čoho báť. Iba ak… Otca. Ale práve v tomto momente som sa rozhodol, že mi to je úplne jedno. A presvedčím o tom aj Toma, že názor druhých nie je vôbec dôležitý. Jediné, čo je podstatné, je to, čo chce on. To, čo chceme my obaja.

„Dokáž to.“ Vydýchne mi do pusy. Dokázať? Ako? Nechám sa riadiť inštinktom. Beriem to ako osobnú výzvu. Otočím Toma z boku na chrbát a počas neustáleho vymieňania nežností v podobe vášnivých bozkov si naňho obkročmo sadnem.

„Napríklad takto?“ Tom trocha zmeravel, keď som si naňho sadol. Veď on to chcel dokázať, nie?

„Akokoľvek.“ Neplytvá rečami, mám pocit, že si oveľa radšej vychutnáva toto dianie. Ruky mu zapriem o hruď.

„Bože, ja som tak rád, že ťa mám!“ vtisnem mu zopár ďakovných bozkov.

Mám ešte ale taký zvláštny pocit v kútiku duše. Čo ak to na mňa len hrá?

„Billi, deje sa niečo?“ Zastaví ma v nepresvedčivom bozkávaní. Čo mu mám povedať? Najskôr pravdu.

„No… ja… nie… neviem.“

„No tak!“

„Bojím sa, že… že… to na mňa len hráš.“ Presne toho sa bojím.

„Ty si jediný, čo musíš vedieť, že ťa milujem naozaj. Vieš prečo som bol po našom prvom bozku tak zlý? Mal som nervy sám zo seba. Bál som sa tej skutočnosti, čo sa vo mne objavovala. A každým ďalším dotykom stupňovala.“

„Dobre…“ upokojím sa. „Verím ti a… Nebol si zlý,“ usmejem sa a uštedrím mu motýlí bozk. Pritom, ako si ma privinie na hruď, mi preblesne hlavou, aké by to bolo nefér, keby to teraz hral. Ale to nie je pravda. Viem to. Toto sa zahrať nedá.

„Mali by sme už spať…“ povie trochu sklamane.

„A bol som zlý. Vieš… vtedy. Keď tak moc všetci híkali a tak. Vtedy som sa zamiloval. Vôbec som ťa v tej chvíli nechcel pustiť. A musel som. A bál som sa tých pocitov.“

Keď si tak prehrávam v hlave tú scénu, zapadá to do seba. Som rád, že poznám jeho vtedajšie pocity.