Stretli sme sa na Vianoce 37.

Tom celý nasledujúci deň čakal na Billov telefonát, alebo aspoň esemesku, no keď sa ani jedného nedočkal, nijako zvlášť sa tým netrápil. Teda, minimálne sa utešoval tým, že sa s Billom uvidia večer. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď sa večer vrátil domov a jeho byt bol prázdny. Bol pondelok, Bill býval doma vždy najneskôr o tretej. Ale cez víkend neboli doma, možno šiel na nákup. Lenže keď ubehlo niekoľko hodín a Bill sa nevracal, začínal mať obavy. Našiel svoj mobil a vytočil Billovo číslo, počúval vyzváňanie, no nikto to nezdvíhal. Keď ho chcelo prepnúť do odkazovej schránky, telefón vypol, no o pár minút to skúsil znova. A potom znova. A znova, a znova, a znova. No Bill sa stále neozýval. Nakoniec mu poslal správu, a keď mu Bill neodpovedal ani na ňu, bol rozhodnutý ísť ho hľadať. Nevedel kam, no plánoval začať uňho doma. Vtedy ho napadlo zavolať Gordonovi a spýtať sa ho, či Bill vôbec odišiel späť do mesta, keď však znovu chytil telefón do ruky, pípla mu správa. S roztrasenými rukami ju otvoril, aby zistil, že sa mu konečne ozval Bill. Jeho správa ho však nepotešila.

´Prepáč, ja teraz nemôžem hovoriť. Daj mi čas, prosím. Chýbaš mi,´ stálo v nej a jemu zovrelo srdce. Ešte včera bolo všetko v poriadku. Čo sa stalo, že sa tam rozhodol ostať? Čo mu Simone povedala, že zmenil svoj názor? Alebo ho k tomu prinútila? Nakoniec sa predsa len rozhodol zavolať Gordonovi, no ani rozhovor s ním ho nijako neupokojil. Muž zdvihol až po hodnej chvíli a nezdal sa šťastný, keď s ním musel hovoriť. Ale uistil ho, že tam Bill ostáva dobrovoľne a že sa dozvedel niečo, čo ho dosť rozrušilo, preto sa rozhodol tam pár dní ostať, aby si všetko premyslel. Tom sa teda rozhodol, že mu dá pár dní a dúfal, že to nebude trvať pridlho. Lebo byť bez Billa bolo, ako vrátiť sa do doby temna, ktorú zažíval celé roky pred tou nehodou. A bol si istý, že znova by to už nezvládol.

Prešlo niekoľko dní a Bill sa neozýval. Tom chodieval do práce a domov, kde netrpezlivo čakal na Billov návrat. Niekoľko krát zaparkoval aj pred Billovým bytom, dúfajúc, že ho tam možno zazrie, no nestalo sa tak. Raz sa dokonca cez obednú pauzu rozhodol zájsť pred Billovu školu, hoci vedel, že je to zbytočné. Bolo, no on nedokázal sedieť len tak na zadku a čakať na zázrak. Po pár dňoch mu ale začínala dochádzať trpezlivosť. Niekoľko krát sa pokúsil dovolať Billovi a poslal mu aj niekoľko správ, no on neodpovedal. Nakoniec, keď už bol s nervami na konci, napísal mu, že príde k nemu a že sa už pred ním nebude môcť schovávať. Až vtedy sa Bill konečne ozval a prisľúbil, že ďalší deň príde. Malo by sa mu uľaviť, no nebolo to tak. Bol snáď ešte nervóznejší a najradšej by si na ďalší deň vzal voľno, aby mohol naňho čakať, no vedel, že by sa pri tom asi zbláznil. Hneď po práci sa však ponáhľal domov a mohol len dúfať, že mu o pár dní nepríde pozdrav z polície kvôli porušeniu nejakého toho predpisu. Na tom mu však nezáležalo. Jediné dôležité bolo, že konečne opäť uvidí svojho milého a zistí, v čom je problém. Bol presvedčený, že teraz, keď sa Bill vráti domov, bude už konečne všetko v poriadku.

Vystúpil z auta a takmer utekal, aby bol pri Billovi čo najskôr. Vošiel do bytu a čakal, že ho jeho priateľ príde privítať tak ako vždy, keď prišiel domov z práce – bozkom a objatím. Byt bol však rovnako tichý ako po všetky tie dni, odkedy sa vrátili z dovolenky. Až pohľad do kuchyne mu ukázal, že Bill skutočne prišiel. Nechápal, prečo sedí pri kuchynskom stole ticho ako päť peňazí, no on sám bol taký šťastný, že ho konečne vidí, že sa k nemu hneď rozbehol, aby sa s ním privítal. Objal ho a venoval mu nežný bozk na pery a Bill mu ho chvíľu opätoval, no potom sa od neho odtiahol. Tom to nechápal, no rozhodol sa to rešpektovať. Boli od seba už pár dní a bolo mu jasné, že sa niečo deje.

„Chýbal si mi,“ priznal a pohladil ho po tvári. Bill sa naňho slabo usmial, no on za tým videl smútok. Veľa smútku. „Čo sa deje? Povedz mi o tom. Nech je to čokoľvek, spolu to vyriešime,“ prisľúbil, na čo sa naňho Bill pokúsil opäť usmiať, no bola to skôr grimasa než úsmev a on si všimol, že sa mu do očí nahrnuli slzičky. „Billí…“

„Uvaril som ti kávu,“ prerušil ho Bill a hlavou pokynul smerom k stolu. Tom to pochopil, prikývol a usmial sa naňho. Miloval Billovu kávu. Vždy sa smial, že do nej pridáva nejakú zázračnú látku a on mu odpovedal, že do nej pridáva len lásku. Musel sa pri tej spomienke usmiať. Aj teraz chutila úžasne. Sadol si k stolu naproti Billovi, a kým ju pil, upokojujúco sa naňho usmieval a očami pohládzal jeho tvár. Aj Bill ho pozoroval, očami putoval po jeho tvári, akoby si ju chcel zapamätať navždy. Natiahol ruku a pohladil ho po líci a on jeho dlaň vzal do svojej a vtisol mu do nej bozk.

„Chýbala mi tá tvoja úžasná káva. Stále mi neprezradíš, čo do nej pridávaš, že je taká skvelá?“ priznal, aby ho trochu rozveselil a Bill sa konečne trochu uvoľnil.

„Veď som ti to už povedal. Dávam do nej len lásku,“ usmial sa naňho a preplietol si s ním prsty. Tom prikývol, dopil svoju kávu a odložil hrnček nabok, pretože mal pocit, že ju Bill použil ako dôvod na oddialenie ich rozhovoru. Stisol mu ruku a so všetkou vážnosťou sa naňho pozrel.

„Povedz mi, čo sa deje, Billi. Neviem, čo ti povedala matka, ale nech je to čokoľvek, určite to spolu zvládneme. Milujem ťa a urobím čokoľvek…“ uisťoval ho Tom, no vtedy ho Bill zastavil, keď si vymanil ruku z jeho zovretia a priložil mu prst na pery.

„Porozprávaj mi o svojom detstve,“ požiadal ho zrazu Bill a Tom sa zamračil. Nechápal, prečo chce Bill zrazu hovoriť práve o tomto.

„Prečo? O čo ide? Dobre vieš, že si na nič nepamätám,“ odtiahol sa a skoro pustil Billove ruky, no ten mu to nedovolil.

„Niečo si predsa pamätáš. Aj otec ti musel niečo povedať,“ trval na svojom mladší z nich. Keď sa Tom stále nemal k odpovedi, naliehavo mu stisol ruky.

„Prosím. Ja viem, že je to pre teba ťažké, ale je to dôležité. Keby nie, netrval by som na tom. Prisahám,“ uisťoval ho, až kým Tom nesklonil hlavu a odovzdane si nevzdychol.

„Ja… si naozaj nič nepamätám. Minimálne do svojich ôsmich rokov. Otec povedal, že to je kvôli traume, ktorú som prežil v detstve. Aj psychologička to tvrdila. Vraj sa tak moja myseľ rozhodla chrániť pred zlými spomienkami. Otec mi povedal, že… že som prežil haváriu. Že sme boli v aute, mama, ja a moji dvaja súrodenci. A že som prežil iba ja, ale dlho som bol chorý. Že som sa zranil a nevedeli, či to vôbec prežijem,“ zopakoval Tom presne to, čo mu už raz povedal. Ruku si pri tom pritisol na hruď, na miesto, kade sa mu tiahla jedna stará, vyblednutá jazva. „Viem, že som mal brata a sestru. Ja som bol najstarší a sestra bola ešte maličká. A brat bol… mladší, ale nie o veľa. To je všetko, čo viem. Naozaj.“

„A koľko si mal rokov, keď sa to stalo?“

„Asi šesť. Ale prečo ťa to teraz tak zaujíma? Myslel som, že sa budeme baviť o probléme tvojej mamy, nie o mne. Alebo to má niečo spoločné?“ vyzvedal Tom, ktorý nechápal, prečo o tom chce Bill hovoriť práve teraz.

„Má. Ja… vieš, ako sa volala tvoja mama?“

„Ja… nie, ale…“ Tom bol stále viac zmätený. Má? Čo? „Bill, povedz mi, o čo ide. Tvoja mama ma pozná? Alebo pozná mojich rodičov? Ja nechápem…“ dožadoval sa Tom vysvetlenia, no Bill ho prerušil, keď vzal zo stola kúsok papiera, ktorý si Tom doteraz nevšimol. Keď ho otočil, ukázalo sa, že ide o fotografiu, ktorú Bill náhodou pred nedávnom našiel v krabici s dokladmi a prinútil ho, aby ju pripol na chladničku. Bol na nej Tom so svojim otcom, no fotografia rozhodne nebola celá. Evidentne bola roztrhnutá napoly a neskôr bol jej okraj zostrihnutý.

„Vieš, kto bol na druhej polovici tejto fotografie?“ pokračoval Bill v otázkach a on na chvíľu zatvoril oči, než prikývol.

„Bola tam moja mama a môj brat. Otec povedal, že tú fotku roztrhol zo zúfalstva. Vraj zničil všetky fotky, keď si myslel, že sme zomreli všetci. Ale potom zistil, že ja žijem, a tak…“

„Rozumiem. A ty… nikdy si sa ho na nič nepýtal? Nechcel si nič vedieť?“

„Ani nie. Ja… mával som nočné mory nejaký čas. Nepamätám si ich, no bol som po nich vždy dosť zmätený a slabý a ja… no… pomočoval som sa,“ priznal neochotne, skloniac pohľad dole, aby nevidel prípadné znechutene v Billovej tvári. „Do školy som nastúpil až neskôr a starší žiaci ma kvôli tomu šikanovali. Mal som vtedy dosť problémov. Nechcel a nedokázal som o tom hovoriť,“ priznal, a keď potom zdvihol hlavu, zistil, že sa Billovi po lícach kotúľajú slzy. Pohladil ho po tvári a palcom mu ich zotieral, zatiaľ čo sa Bill oprel do jeho dlane. No len na chvíľu, potom sa opäť odtiahol a Toma to už začínalo skutočne ničiť. Nechápal to. Nechápal, prečo sa mu Bill tak vzďaľuje a čo to má spoločné s jeho detstvom. Vtedy sa však chlapec natiahol a zo stola vzal ďalšiu fotografiu.

„Túto fotografiu mi dala pred pár dňami moja babka,“ priznal ticho a smutne sa pousmial na osoby na obrázku. „Ani ja som nikdy nevidel moje fotky z detstva. Simone ich mala len pár a aj tie schovávala. Ale na všetkých som bol len ja a nechápal som prečo, pretože som si jasne spomínal, že mám brata. Keď som sa na to ale niekedy spýtal, vždy sa zaťala a odmietla o tom hovoriť. Keď som bol v puberte, snažil som sa ju raz prinútiť mi o tom porozprávať, no ona dostala doslova záchvat zúrivosti, a nakoniec odpadla, tak som to vzdal. A ani starkí o tom nechceli hovoriť. Potom som sa o to pokúsil ešte pár krát, ale nakoniec som to vzdal úplne. Pochopil som, že to nemá zmysel. Myslel som si… myslel som, že je to pre mamu príliš traumatizujúce a že sa s tým nedokázala vyrovnať. Pamätáš, ako som ti hovoril, že môj otec aj brat zomreli pri autonehode?“ spýtal sa Bill, a keď Tom prikývol, ironicky sa uškrnul. „Bola to lož. Lož, ktorú si vymyslela,“ priznal a ku koncu len ťažko potláčal vzlyk. Tom ho chcel chytiť za ruky, aby mu ukázal podporu, no vtedy si všimol, čo je vlastne na fotografii a z Billových rúk si ju vzal.

„Čo to je? Odkiaľ to máš?“ chcel vedieť, úplne zabúdajúc na to, čo chlapec hovoril pred chvíľou. Pretože… to bola takmer presne tá istá fotografia ako tá jeho. Aj na nej bol on a jeho otec, hoci v o máličko inej polohe. Tom sa pozeral nabok, smerom k tej časti fotky, ktorá jemu samému chýbala. Na druhej polovici bola mladá žena. Bola krásna a zdala sa mu povedomá, no nevedel odkiaľ. Na jej kolenách sedelo dieťa. Bolo v rovnakom veku ako Tom a vlastne aj úplne rovnako vyzeralo. Len pri pozornom pohľade by ste rozoznali, že to nie je to isté dieťa. Na Billovej fotke sa pozerali jeden na druhého a veselo sa uškŕňali. Na Tomovej sa už Tom pozeral dopredu na fotografa a nevyzeral taký nadšený. Bolo evidentné, že tie obrázky boli robené súčasne. Nechápavo na ne pozeral a odmietal uveriť čomukoľvek, čo by mohli naznačovať. Lenže pohľad na plačúceho Billa mu nedával žiadnu nádej. A potom Bill prehovoril.

„To som ja. A moja mama. A… môj otec. A môj… brat. To… to bolo to, čo mi povedala mama, keď sme prišli domov. Ja… nevedel som to. Prisahám, že nie. Nepamätal som si, ako som sa pred tým volal. Mama nám zmenila meno na svoje pôvodné. Ale ona… vedela to. Preto bola taká nervózna, keď sa dozvedela, že chodím s chalanom, ktorý sa volá Tom. Preto o tebe chcela všetko vedieť. Keby… keby si babka nezlomila tú nohu…“ Billovi po tvári stekali hromady sĺz, no on ich nedokázal zastaviť. Len čo si ich zotrel, objavili sa ďalšie.

A Tom mlčal. Pozeral na fotografiu vo svojich rukách a nedokázal odtrhnúť zrak od malého chlapca sediaceho na kolenách svojej matky. Ich matky. Jeho pohľad sa presunul na tvár ženy, ktorá ho mala porodiť. Snažil sa pripomenúť si ženu, ktorú stretol pred pár dňami v Billovom byte, no moc si ju nepamätal. Táto cudzinka… mala byť jeho matka? Nie, tomu nedokázal uveriť.

„Prečo… prečo to urobila? Prečo… odišla a zmenila ti meno?“ chcel vedieť Tom. Vôbec ho pri tom nenapadlo z niečoho takého obviňovať svojho otca. Ale zrejme za to ani nemohol.

„To… je zložitejšie. Ja… nemôžem ti to povedať. Ani ja sám neviem všetko. Matka mi niečo povedala, ale neviem, čo všetko jej môžem veriť. A starkí… chránia ju. Je to ich dcéra. A nechcú o tom moc hovoriť. Ja sám neviem, čo z toho je pravda a čo lož. Chcel by som, ale… ja naozaj neviem. Spýtaj sa na to otca. On ti všetko povie. Určite vie viac ako ja,“ pripomenul mu. On sám by sa najradšej na všetko opýtal ich otca, no vedel, že teraz to nebude možné. Nemohol za ním teraz ísť. Nie s Tomom. Bolo ťažké tu teraz vedľa neho sedieť. Pozerať sa naňho, na tú krásnu tvár, v ktorej bola vpísaná toľká bolesť, že si ho chcel pritiahnuť do náručia a utešiť ho. Na to dokonalé telo, ktoré mu vždy prinieslo toľko pokoja, ale aj rozkoše. Bol to jeho priateľ, jeho milenec a jeho láska. No v tejto chvíli to bol aj jeho brat a on vedel, že si to nemôže dovoliť. Nedokázal ho tak brať. Hoci boli od seba už niekoľko dní a on celý ten čas vedel pravdu, ešte stále to nedokázal brať ako realitu. Jeho brat bol preňho príliš dlho mŕtvy. A jeho Tom… bol jeho Tom. Keď si na jeho líci všimol osamelú slzu, chcel natiahnuť ruku a zotrieť mu ju. Natiahol ruku a jemne sa dotkol jeho tváre. Bol to taký známy pocit…

Tom odtrhol pohľad od fotografie a zahľadel sa do jeho očí. Tie oči… nádherné oči… boli červené od sĺz, no stále krásne. A stále v nich bolo toľko lásky, že by sa v nej dokázal utopiť. A skutočne by to najradšej urobil, keby si neuvedomil, čo spôsobilo všetky tie slzy.

„Billi, nie! Ja… nechcem… Ja… milujem ťa! Ja…“

„Aj ja ťa milujem, Tomi. Milujem ťa najviac na svete! Ale si môj brat a… Celý život som túžil po bratovi. A teraz… chcel by som, aby si ním nebol, ale to nejde. A ja neviem…“ nedokázal pokračovať. Hrdlo sa mu stiahlo a do očí sa mu nahrnuli ďalšie slzy. Nechcel už plakať, ale nedokázal tomu zabrániť. Prečo to bolo také ťažké? Konečne našiel lásku, našiel aj brata, ale obaja boli jeden a ten istý človek. Čím sa tak previnil, že ho Boh tak trestá?

Bill sa naklonil a venoval Tomovi posledný bozk na pery. Posledný milenecký bozk, bozk na rozlúčku. V tejto chvíli nevedel, kedy sa opäť stretnú a či vôbec, no nedokázal s tým nič urobiť. Hlavne vedel, že ak sa ešte niekedy stretnú, bude to už len ako brat s bratom a on si v tejto chvíli ani len nedokázal niečo také predstaviť. Ešte to bolo príliš čerstvé.

Tom mu bozk opätoval, a keď sa už Bill odťahoval, nedokázal sa s ním rozlúčiť. Ale on to musel urobiť. Musel odísť. Musel, lebo vedel, že ak to neurobí hneď teraz, zrejme urobí nejakú hlúposť. Oddelil ich pery, čelom sa oprel o to jeho, zavrel oči a naposledy sa zhlboka nadýchol jeho vône.

„Zbohom, Tomi.“

autor: Jasalia