Nehraj to na mňa 5.

„Aj ja tu budem hrať, čo si nepočúval?“

„No. Bol som trochu mimo,“ milo, ospravedlňujúco sa usmejem.

„A čo tu vlastne budeš hrať?“ Som vážne zvedavý. Dúfam, že nie akéhosi môjho milenca, alebo niečo také. „Ja tu mám hrať nejakého Tomovho kamaráta. No neviem.“ Mhm… Chudák.

„Tak to si dopadol, čo…“ Uškrniem sa. Čo ma ale prekvapí, je…

„Ale nie, prečo? Tom nie je zlý… vlastne ani nie je taký, ako sa chová.“

„Tak prečo sa takto správa? Kompenzuje si niečo, či čo?“ s hraným nezáujmom vyzvedám. Nechcem sa chváliť, ale to hranie mi ide. Máš talent, niečo z teba bude, Bill. Pohládzam si v mysli svoje ego. Niekto musí, keď nie ja sám.

„Nie. Jednoducho ťa neznáša. To je všetko. Ale nemám poňatia prečo.“ Nevinne sa zatvári, akože mi už viac nevie pomôcť. Ale ja sám dobre viem prečo.

„Mmm… to je jedno… nezaujíma ma to.“

Na chvíľu som sa zamyslel, či mu povedal, že sme bratia. To sa ho opýtať nemôžem. Ako by to vyzeralo. Nie, nie, nie. Radšej už nič nepoviem. Len sa usmievam ako idiot a čakám na príchod profesorky Dylanbachovej a profesora Schwarza, čo ma tak neľútostne zobudil. Ach, ako ho nemám rád.

Len čo som ich spomenul, už aj sa obaja nahrnuli do miestnosti.

„Zdravím, žiaci.“ Pozdravila profesorka Dylanbachová. Prešla okolo mňa. Vlastne… pristavila sa.

„Ahoj, Bill. Počula som, že vás profesor vybral do hlavnej úlohy. Dúfam, že to zvládnete. Držím palce.“ Podporne sa usmeje a potľapká mi po pleci.

Tej podpory mi bude treba trochu viac. Len ktovie od koho. Zasa myšlienkami zaletím k tej osobe, ktorú som nedávno znenávidel. Kašli na ňu, ozval sa znova ten hlas v mojej hlave, čo mi vždy dobre radí. Poslúchnem ho aj tento raz.

„Ďakujem pekne.“ Usmejem sa. Trochu znervózniem. Ja… nechcem! Nechcem sa oblizovať s vlastným bratom!

„A s kým to vlastne hráte?“

„S Tomom.“ Dúfam, že som dobre zahral znechutenie.

„Ou.“ Opäť sa mi dostane len podporného úsmevu. Profesorka odkráča preč.

„Pani profesorka!“ v poslednej chvíli si rozmyslím, že tú rolu predsa len chcem. Nech všetci vidia, že mám na to, byť dobrým hercom.

„Áno?“ rýchlo hocijakú blbosť, improvizuj!

„Pekné lodičky. Louboutin?“

„Nie, Deichman.“

„Aha… naozaj sú pekné.“

„Ďakujem.“ Mrkne na mňa a odkráča preč. Tak to sa mi naozaj podarilo. No dobre. Berme to s rezervou. Mohlo to dopadnúť aj horšie.

„Kaulitz, Trümper! Poďme sem!“ Zvolá nás profesor. Ach. Je to tu. Rýchla smrť.

Ty – to – dáš. Si – herec. Odrieka ten tichý hlások v mojej hlave, ako nejaké zaklínadlo na upokojenie, ktoré zázračne zaberá.

„Takže, chlapci, ten bozk. Musí byť precítený. Bude to najdôležitejšia časť celého predstavenia, takže si na ňom dajte záležať, lebo inak vás nakopem,“ vystríhal nás profesor Schwarz. Aký paradox. Má celkom biele, šedivé vlasy.

„A ako dlho asi musí trvať?“ Spýta sa Tom totálne znechutene. Je mi z neho zle. Robí, ako by som mal A.I.D.S, alebo niečo také. Nehovorím, aj mne je poriadne nechutné bozkávať sa s vlastným bratom. Ale aspoň sa to snažím skrývať v sebe.

„Dlhý… aspoň pol minútový.“ Skoro mi vypadnú oči z jamiek.

„Pol minútový?! Myslel som si, že to bude len pusa!“ Naštvane vykríkne.

„Snáď s tým nie je problém, chlapci. Nemusíte si strkať jazyky až do hrdla. Stačí to precítiť, jasné?“

„Preboha, Anton, trochu citlivejšie!“ zahriakne ho profesorka.

„Tak ich oboznám so všetkým potrebným, ja idem zorganizovať ostatných.“

„Tak, chalani. Bill, vy budete hovoriť toto.“ Vzal som si papier, na ktorom som mal text. Pozorne čítam tú konverzáciu, ktorá má medzi nami prebehnúť.

´-Teraz už nič nestojí proti našej láske. Konečne môžeme byť spolu.

-Áno. Konečne. Teraz už budeme navždy. Len ty a ja.

-Naveky, láska. Milujem ťa.´ a vo hviezdičkách napísané ako poznámky „dlhý precítený bozk“. Tak toto bude ešte o nervy.

Dočítali sme takmer v jednej sekunde a teraz, keď si niekto nevšimol, že sa podobáme, tak je slepý. Urobili sme presne tú istú kyslú grimasu, no našťastie nás nikto nevidel.

„To si robíte kozy,“ prehovorí Tom k profesorke.

„Tom, nebuďte drzý, jasné? Toto prečítate a potom sa pobozkáte. Nie je na tom nič zvláštne. Tak, máte 10 minút na to, aby ste sa tých pár vetičiek naučili a vyskúšame to, áno?“ Usmeje sa na nás oboch, Tom len niečo zaprotestuje.

„Nemysli si, že ja to robím s radosťou,“ napomeniem mu, aby si nefandil.

„No jasné, nehraj to na mňa, viem, že by si sa na mňa najradšej vrhol už teraz.“

„Idiot!“ skríknem a celou silou ho praštím scenárom.

„Ty!“ Zdrapí ma za tričko, pozerá sa mi naozaj blízko do očí. Až vražedne.

„Takéto veci si ku mne nebudeš dovoľovať!“ Zaprská. Na tvári mi pristane jeho mentolový dych. Aj keď mám z neho strach, je to príjemné.

„Pusť ma, čo si o sebe myslíš?“ vytrhnem sa z jeho zovretia.

„Tom, čo to robíte?!“ vyjakne profesorka, ktorá na vysokých opätkoch cvála k nám. „Máte sa pobozkať, nie mlátiť!“ celkom vážne ho upozorní. „Okamžite začnite, lebo vám tam pridám aj posteľovú scénu!“ na jej vkus sa až príliš rozhorčila. Nečudujem sa jej. Má to tu celé na krku a dvaja idioti, ktorí sa tu hádajú, jej robia škrt cez rozpočet. Ale keď. Keby aspoň vedela, že sme bratia. Oh, bože, prečo, prečo?!

„Tak to sa naozaj nechám radšej vyhodiť zo školy, akoby som mal hrať posteľovú scénu s… týmto.“ Nechutne zafrfle. Neznášam, keď ma tak ponižuje.

„Tak dosť, Trümper. 10 minút. Za 10 minút som tu, a keď nebudete vedieť ten jednoduchý text, budete po škole. Obaja!“ Čo som si istý, že vedieť nebude. A čo značí, že budem musieť zostať s ním, čo neprichádza do úvahy!

„Uč sa to, nemienim tu za teba ostať trčať. Alebo si až taký pako, že sa to nedokážeš naučiť?“ posmešne zapáram.

„Ty na mňa ani nehovor, jasné? Zakazujem ti osloviť ma!“ Zhukne na mňa plný zlosti a opäť zaborí nos do dvoch viet, čo sa má naučiť.

„A ak sa to nenaučím, máš smolu. Je mi jedno, či tu za mňa ostaneš, alebo nie.

„Vieš čo, mne je už všetko jedno. Je mi jedno, že Kyle hneď roztrúbi, že sme ostali dlhšie, ako sme mali. A je mi už jedno aj to, že z nás urobia nový triedny párik.“ Vedel som, že toto ho donúti naučiť sa tie poondiate dve vety hoci aj odzadu.

„Triedny párik? Na to zabudni! Kto sa bude za teba hanbiť. A vôbec. Daj mi pokoj!“ Odvráti sa a prejde zopár krokov po pódiu zažratý do čítania. Výborne. Môj plán vyšiel.

Nič ťažké. Horšie to bude s tým zakončením – dlhým precíteným bozkom – tie slová už viem nielen odzadu ale aj od stredu. Čo z toho, keď si to nevyskúšam. Skusnem si peru a pozriem na Toma. Ten robí presne to, čo ja; stojí a pozerá na mňa so skusnutou perou. Keby nás niekto videl, odprisahal by, že jeden z nás je len odraz v zrkadle.

„Hotovo?“ Prišla k nám profesorka. Oh, to už stihlo prejsť 10 minút?

„Ja áno. On neviem.“ Odseknem a kývnem hlavou smerom k Tomovi.

„Poďme, nech to mám čím skôr za sebou,“ ťažko si vydýchol, pristúpi bližšie.

„Dúfam, že ste si stihli rozcvičiť pery, chlapci,“ mrkla na nás profesorka. Myslím, že nálada jej už celkom stúpla.

„Najradšej by som ti ich rozcvičil päsťou, ty buzerant nakazený,“ zasyčal mi do ucha Tom, cestou do stredu javiska.

„Pamätaj, že teraz si ním aj ty,“ šepol som mu naspäť a trpko som sa uškrnul.

Tom používal voči mne stále tvrdšie slová. Už nechcem. Nechcem to počúvať. Je mi s toho zle. Prečo ma ľudia nemôžu brať takého, aký som? Prečo ma musia bezdôvodne nenávidieť?

Človek, čo je údajne môj brat, si len odfrkol a postavil sa do stredu pódia. Som nútený prísť za ním.