Nehraj to na mňa 4.

Pri ceste stojí taxík. Vyzerá byť prázdny, teda bez zákazníkov. V poslednej chvíli si to však rozmyslím. Musím šetriť a električky ma odvezú tiež. Dotrepem sa teda na zastávku a kúpim si lístok. Hotel je cez päť blokov, takže to chvíľu potrvá.¨

*

„Jednu izbu, prosím vás. Takú… najobyčajnejšiu.“ Nechcem veľmi rozhadzovať. Peniaze mi vystačia sotva na týždeň. Keď budem mať šťastie.

„Samozrejme… pane.“ Usmeje sa stará recepčná a podá mi kľúčik od izby.

„Ďakujem.“ Vezmem si ich, posnažím sa zobrať aj dva malé kufre, čo so sebou mám.

„Zavediem vás do vašej izby, pane.“ Podíde ku mne pracovník hotela, vezme mi oba kufre. Och… konečne.

Keď sa finálne zložím v izbe, v hlave sa mi znova vynorí tá scéna, keď som odchádzal z domu. Ani neviem, kto bol v tej chvíli viac krutý. Zložím hlavu na mäkký vankúš a druhým si prikryjem tvár. Ale nie. Takúto smrť nechcem. Zadusiť sa vankúšom. Samovražda. Ktovie, aké to je, vziať si život. Vlastne, po tom mi to už môže byť jedno. Ako by som skončil, keby sa skutočne rozhodnem pre tú možnosť? Podrezať sa? Nie. Nie som predsa žiadny emo. Skočiť pod vlak? Nie. Predávkovať sa? Nie, pred smrťou chcem ešte zažiť adrenalínový zoskok. Dajme tomu z nejakej budovy alebo tak niečo. Možno most. Och, nad čím to tu ja premýšľam, veď ja to zvládnem! A ukážem tej ryšavej beštii, kto tu má na to, aby sa o seba postaral!

Teraz ale nechcem už nič robiť. Chcem oddychovať. Najradšej by som zajtra nikam nešiel. Žiadna škola. Ach… Ako veľmi sa mi to protiví. Ale musím. Musím všetkým dokázať, že nepotrebujem nikoho. Že si vystačím aj sám. Aj keď mi budú robiť zo života takéto peklo. Až teraz som si uvedomil, že som od rána takmer nič nejedol. A cukríky s energeťákom za jedlo rátať asi nemôžem. Skočím do fastfoodu, áno, to znie dobre. Mám chuť na niečo nezdravé a vysmážané s tonou kečupu.

Potrebovať môžem. „Do pekla!“ Dlaňami si tresknem po tvári . Nemôžem ísť do fastfoodu. Musím si peniaze šetriť. Neviem, ako to tu zvládnem. Budem si musieť vystačiť zo supermarketom.

Takže to vyzerá na internátovú stravu. Vždy som sa tomu chcel na kilometre vyhnúť, no teraz by som asi umrel od hladu. Hodím cez seba bundu, vezmem peňaženku a vybehnem z hotela. Na moje prekvapenie medzičasom začalo pršať. Ešte aj počasie vyzerá ako môj život. Striedavo oblačno. Momentálne zamračené s hektolitrami sĺz, ktoré ma ešte čakajú, keď si budem raziť cestu životom. Tak dosť. Pokiaľ to nie je nevyhnuté, nemôžem myslieť na to zlé. Zbehnem dolu výťahom a nikým nepozorovaný prejdem do malého obchodu s potravinami hneď oproti hotelu. Idem ďalej, vezmem košík a už sa prechádzam po obchode. Cítim na sebe zvedavé pohľady predavačiek. Lezie mi na nervy, ako sa na mňa dívajú.

Mal som pocit, že jednej už-už vypadnú oči, ako na mňa čumí.

„Baví vás to?“ arogantne zatiahnem. Najradšej by som jej asi vynadal, ale musím sa trochu krotiť. Rýchlo sklopila pohľad a akože sa znova venovala svojej práci. Neveriacky pokrútim hlavou a prejdem k regálom s konzervami a sáčkovými polievkami. Znechutene si vzdychnem. No čo, zvyknem si.

Koniec koncov, keď je človek hladný, zje čokoľvek. A teraz určite nemôžem byť vyberavý. Nahádžem do košíka tri – štyri polievky, dve tuniakové konzervy, nejakú nátierku s päťdesiat percentnou zľavou, zopár rožkov a idem ku pokladni. Rýchlo to zaplatím a idem preč. V tom obchode som sa cítil naozaj zle. Nikde nikoho, len ja a čumiace predavačky.

Tak nebadane, ako som sa vykradol, znova ticho vojdem do svojej izby číslo 483, zhodím bundu, povykladám nákup a hor sa jesť! Teraz mi aj tie núdzové jedlá prídu chutné.

Ešte že je tu tá malá skrinka s nožíkom a ostatným príborom potrebným pre jedenie bežnej internátovej večere. No nič. Urobím si tuniakový rožok. Asi jediné „takéto“ jedlo, čo mám naozaj rád.

Po výdatnej večeri sa hodím do periny ako zbitý pes. Vlastne zbitý. Ale do kelu, čo som tu ja nejaký fackovací panák? Toto si na mňa už nikdy nikto nedovolí, pokiaľ to nebude v scenári.

Zrazu ale začnem plakať… z ničoho nič. To už moje srdce dáva dokopy útržky dnešného dňa. Ale ja nechcem plakať!

„Nechcem plakať.“ Zašepkám si sám pre seba, ale nechce to ani za nič prestať. Už sa naozaj neovládam. Musím zaspať. Mysli na niečo pozitívne, mysli na niečo pozitívne. Opakujem si v mysli. Prečo sa mi prvý vybaví ten idiot? Vravím pozitívne, ty hlúpe podvedomie!!

*

„Kaulitz! No tak! Na mojich hodinách sa nespí!“ Začne na mňa ziapať hlas neidentifikovateľnej osoby. Určite sa mi to len sníva. Ešte nechcem vstávať.

„Kaulitz!!!“ Zakričí mi rovno do ucha. Aha, asi to nebude len sen. Strhnem sa a poplašene otvorím oči.

„Čo sa s vami do pekla deje?! Pozrite sa, ako vyzeráte! Ste úplne zničený, máte kruhy pod očami a spíte počas vyučovania! Čo ste robili v noci?!“ Pochopím, že som v škole. Ako som sa sem do pekla dostal?! Musel som byť asi námesačný, že som fakt prišiel. Vôbec si to nepamätám.

„Určite mal rušnú noc s nejakým fešákom.“ Uštipačne na mňa niekto zvolal. Kašlem na to. Už som sa naučil ignorovať sprosté poznámky.

„Prepáčte, pán učiteľ. Už sa to nestane.“ Rýchlo sa začnem ospravedlňovať. Naozaj sa to už nesmie vôbec stať.

„To dúfam. Dajte sa do poriadku, Kaulitz, o hodinu začíname nacvičovať.“

Bože, predstavenie! A ja ani nemám texty! Aha, tu sú, zbadám lajster na mojej lavici.

„Zatiaľ to budú viac-menej len organizačné a technické pokyny, takže s dialógmi začneme pracovať až zajtra,“ monotónnym hlasom, ktorý ma sakramentsky uspáva, nás učiteľ oboznamuje s dianím.

„Samozrejme si nezabudneme nacvičiť ľúbostnú scénu s našimi chlapcami. Tá je predsa bez textu. Chalani, viem že to bude pre vás ťažké. A preto to budeme trénovať každý deň. Musíte si to na premiéru poriadne nacvičiť.“ Zákerne sa striedavo pozeral na mňa a na Toma. Už na pohľad je vidieť, že je voči mne zaujatý. Homofób. Som ja nejaký zlý, že ma berie ako odpad?

„Na mňa sa nedívajte, povedal som, že to neurobím,“ razantne odmietol Tom.

„Tomas, ale ja vám predsa nedávam na výber,“ s ľahkosťou ho odbil profesor.

„Ešte raz mi poviete Tomas, tak…!!!“

„Tak čo, hm?!“

„Dajte mi pokoj.“

„Proste tú rolu hrať budete, inak dostanete vyhadzov. Viac nedebatujem.“ Ich rozhovor ukončil vytúžený zvonček. Ach, musel som spať naozaj dlho.

Ktovie o čom profesor celý ten čas kecal. To je jedno, asi to nebolo nič dôležité, keď ma skôr nikto nezobudil. Zodvihnem si zo zeme tašku a omámene sa dvíham. Zachytím pohľad Kyla, keď niečo šepká spolusediacej. Veď počkaj, ty šikmooký retard, tebe sa to ohováranie raz vráti. Klábosí viac ako ktorákoľvek klebetná baba. Nad takými ľuďmi sa ale nebudem pozastavovať. Nestoja mi ani za pomyslenie. Do cesty sa mi ale postaví Luke. Nechce ma pustiť cez dvere.

„No čo, Kaulitz, mal si rušnú noc, čo?“ Uštipačne sa spýta a založí si ruky na prsiach.

„Daj mi pokoj.“ Snažím sa odtiaľ dostať, no cestu mi zablokujú ďalší traja jeho kamaráti.

„Aké to bolo hm? Kto koho tento krát šukal, čo?“

„Choď mi z cesty, lebo ošukám teba a sľubujem ti, že to bude bolieť!!!“ znelo to dostatočne hrozivo a tí tupci mi to normálne aj zožrali. Samozrejme, že som to nemyslel vážne! Hlavne, že to zabralo.

„Len aby ti tieto silné reči niekedy neublížili, Kaulitz!“ Moje priezvisko len znechutene odfrkol. Poslal by som ich všetkých najradšej niekam na Mars. Strašne ich nenávidím.

Zvoní. Opäť zvoní na hodinu. Musím sa rýchlo dostaviť do divadelnej časti školy.

Na moje počudovanie tam stojí poslušne nastúpený aj Tom. Premeriam si ho od hlavy až po značkové tenisky. Len na mňa znechutene pozrie a obranne vyhlási.

„Nemysli si, že to robím s radosťou.“ Ou, takže on do toho predsa len ide. No fajn. To vie človeka potešiť, hneď takto zrána.

„Lebo ja som totálne nadšený. “ Prekrútim očami a prejdem okolo neho. Tašku si položím do rohu pódia. Nepotrebujem byť tam kde všetci ostatní. Aj tak ma stále len ohovárajú. Som pre nich, akoby hlavná atrakcia v nejakom cirkuse. Akoby nikdy nevideli gaya.

„Ahoj, Bill,“ pozdraví ma niekto, kto sa skrýva v tieni.

„Ahoj. Andy, čo ty tu?“