Stretli sme sa na Vianoce 36.

Bill sedel vo svojej starej izbe, v ruke držal starú fotografiu a plakal. Keď sa rozlúčil s Tomom, jeho matka už bola zavretá v spálni spolu s dvojčatami a neukázala sa až do večere. Bill si teda odložil tašku do svojej starej izby, dal si nabiť mobil a zvyšok dňa strávil so starými rodičmi. Rozhovor s nimi pri teplom čaji a neskôr hranie s dvojčatami ho upokojili natoľko, že večer dokonca zavolal Tomovi, aby mu povedal, že je v poriadku a že sa naňho teší. Strávili rozhovorom asi dvadsať minút, než ho zavolali na večeru. Prisľúbil, že sa ešte ozve, no po tom rozhovore… Pohladil fotku chlapčeka sediaceho na kolenách svojho otca a nešťastne sa naňho usmial. Spomenul si, kedy rovnakú fotografiu videl po prvý krát. Bolo to u Toma. Akurát hľadal niečo v skrinke pod televízorom. Už si nepamätal, čo to bolo, no vysypal pri tom starú krabicu od topánok a z nej vypadla aj fotografia. Stará, evidentne prestrihnutá napoly. Na tej fotke bol muž a malý chlapec, asi trojročný. Zdal sa mu povedomý, no vtedy si myslel, že je to preto, že je to jednoducho len dieťa a deti sa na seba podobajú. Teraz už vedel, že to nie je pravda. Zdal sa mu povedomý, pretože ho už videl. Videl ho na iných fotografiách. Ale videl ho aj naživo.

Tom mu vtedy povedal, že na tej fotografii je on a jeho otec. Kto bol na odstrihnutej časti nevedel, no tušil, že to bol zvyšok jeho rodiny. Bill sa ho vtedy pýtal, či má aj nejaké iné fotografie. Také, kde sú všetci. Tom ich nemal. Mal niekoľko svojich vlastných z neskorších rokov, prevažne zo školy. A pár s Andreasom a jeho rodinou. A bolo tam dokonca pár fotiek zo svadby jeho otca s Katrin. Bill sa vtedy smial, pretože Tom mal na väčšine z nich dredy, no ohromne mu to pristalo. Páčil sa mu s nimi snáď ešte viac než teraz. Hneď ďalší deň kúpil magnety a z domu priniesol fotoaparát. Niekoľko Tomových fotografií pripol na chladničku a spravil mu ďalšie. S ním, s Andym a Samim, s Géčkami. A samozrejme aj s jeho novou rodinou. Spravil im spoločné fotky s Kayom a Andreou a smial sa pri tom, že je to skutočná rodinná fotografia, keďže sú obaja ich nevlastní bratia. No a nakoniec im Katrin a Jörg spravili pár fotiek spolu aj s Tobiasom a Annou. Výsledkom bola hromada veselých rodinných fotiek. Tom sa mu smial, či chce dobehnúť čas, no on len chcel, aby mal aj Tom nejaké spomienky. Dokonca mu kúpil album a všetky tie fotky doň dal. Daroval ho Tomovi na ich dvojmesačné výročie. Spoločne si potom prezerali tie fotografie a smiali sa, a dokonca sa mu zdalo, že je Tom z toho dojatý. Ale on by to isto nikdy nepriznal.

Jeho zvoniaci telefón ho vytrhol zo spomienok a vrátil ho do nepríjemnej reality. Roztrasenou rukou siahol po telefóne, aby si prečítal správu od Toma. Písal mu, že mu chýba, že ho miluje a želal mu dobrú noc. Bill nešťastne zavzlykal a z očí sa mu spustil ďalší príval sĺz. Aj on ho miloval. Tak strašne ho miloval…

Keď mu matka oznámila dôvod svojho divného správania, v prvej chvíli si myslel, že sa zbláznila. Jednoducho sa z nejakého dôvodu rozhodla, že ho s Tomom rozdelí a urobí všetko preto, aby sa jej to podarilo. Ale to, čo mu povedala… to bolo skutočne šialené! Neveril jej. Žiadal ju o vysvetlenie, no ona to odmietla. Vraj o tom nechce hovoriť, nemôže a je to príliš zložité a vlastne ho to ani nemusí zaujímať. Bola taká chladná, taká nezaujatá, akoby hovorila o mravenisku v záhrade. Mal pocit, že sa ocitol v nejakom zlom sne a že sa potrebuje len zobudiť. Kričal na ňu, že jej neverí, že ju už nikdy v živote nechce vidieť a že odchádza. A potom sa vo dverách zjavila jeho babka a povedala mu, že je to pravda a jeho svet sa zrútil.

Babka mala vo svojej izbe krásny stolík so zrkadlom a dvoma zásuvkami. Jeden býval otvorený, no ten druhý bol vždy zamknutý a Billova obľúbená hra bola hľadanie kľúčika k zásuvke. Raz sa mu to aj skutočne podarilo a on sa konečne takmer dostal k odhaleniu babkinho najväčšieho tajomstva. Pôvodne si vlastne myslel, že tam schováva sladkosti, no keď ho otvoril, našiel tam len nejaké papiere a ďalšiu krabičku. Podarilo sa mu ju vytiahnuť, a dokonca sa mu ju podarilo preniesť do svojej izby. Potom ho však babka zavolala na obed a neskôr už tú krabičku nenašiel. Odvtedy nosila babička kľúčik na krku. Teraz mu ho dala a po prvý krát v živote mu dovolila, aby do tej krabičky nahliadol. A to, čo tam našiel, ho zlomilo. Od tej chvíle nedokázal prestať plakať.

V krabičke jeho babka schovávala jeho fotky z doby, keď bol ešte maličký. On nikdy tie fotky nevidel. Matka mu tvrdila, že ich zničila zo žiaľu nad stratou syna a manžela. Možno tomu tak skutočne bolo, no babička mala svoje vlastné fotky a on si uvedomil, že ich možno ani tak neschovávala pred ním, ako pred svojou dcérou. Keď si ich teraz prezeral, musel uveriť. Bol na nich on, jeho matka, otec a jeho brat. Brat, o ktorom si ešte pred pár hodinami myslel, že je mŕtvy. Ale nebol, ako sa práve dozvedel. Hoci, možno… stále tu predsa bola nádej, či nie?

Babička mu rozprávala príbeh, ktorý sa začal odohrávať ešte dávno pred jeho narodením. A on neprestával plakať. Gordon aj dedo tam boli s ním, dedo držal za ruku svoju manželku, a keď ju premohol žiaľ a aj ona začala plakať, pokračoval v rozprávaní namiesto nej. Gordon zas objímal jeho, akoby sa mu snažil dodať silu, ale to nebolo možné. Veď ako by aj mohol, keď sa mu práve rúcal svet?

„Tvoja mama vám nakoniec obom zmenila priezvisko na svoje rodné,“ dokončil príbeh dedko, aby vzápätí zabil posledný klinec do jeho rakvy. „Tvoj otec sa volá Jörg Kaulitz.“

autor: Jasalia