autor: Nathy_TwC & Sisa
>> O niekoľko dní <<
„Pán doktor, ten narkoman sa prebral,“ vošla sestrička do izby pre lekárov a vyrušila Toma z práce. Lekár zdvihol hlavu od obrazovky svojho notebooku a prikývol.
„Už idem,“ postavil sa, napravil si plášť, vzal fonendoskop a prešiel do izby, kde ležal mladík. Chlapec ležal chrbtom k nemu a skúmal ruku, v ktorej mal pichnutú infúziu. Okolie mal samý vpich a zápästie špatili jazvy po žiletkách. Tom zaklopal a v rukách zvieral chlapcove zdravotné záznamy. Zavrel za sebou dvere a posadil sa na stoličku oproti chlapcovi.
„Vitaj na našej klinike,“ privítal ho, z vrecka na plášti si vytiahol pero a zapol ho. Chlapec naňho zmätene pozrel a pokúsil sa vstať. Bol však príliš slabý. „Pokojne lež,“ povedal mu lekár, keď videl, že sa snaží vstať. „Priviezli ťa sem pred piatimi dňami. Predávkoval si sa,“ uviedol chlapca na úvod do situácie a pokračoval: „Môžeš mi povedať, ako dlho už užívaš drogy?“
„Vitaj na našej klinike,“ privítal ho, z vrecka na plášti si vytiahol pero a zapol ho. Chlapec naňho zmätene pozrel a pokúsil sa vstať. Bol však príliš slabý. „Pokojne lež,“ povedal mu lekár, keď videl, že sa snaží vstať. „Priviezli ťa sem pred piatimi dňami. Predávkoval si sa,“ uviedol chlapca na úvod do situácie a pokračoval: „Môžeš mi povedať, ako dlho už užívaš drogy?“
„Kde to som?“ spýtal sa chlapec tichým a zlomeným hlasom. V hlave mu hučalo a celé telo ho bolelo.
„Si v Hamburgu,“ povedal Tom a oprel sa o operadlo na stoličke.
„Musím ísť preč,“ šepol chlapec a znova skúsil vstať.
„Nikam nepôjdeš, mladý muž. Máš dosť vážny problém,“ povedal dredatý lekár prísne.
„Nie,“ zakňučal chlapec a chcel si zo žily vytiahnuť ihlu. Tom k nemu pribehol, silno ho chytil, pritisol k posteli. Pozrel sa mu do očí a povedal: „Chlapče, oznámili sme ťa na polícii. Takže sa môžeš zo závislosti buď liečiť tu alebo vo väzení.“ Chlapec sa zamračil.
„Pusťte ma. Som plnoletý. Môžem si robiť, čo chcem,“ skríkol chlapec podráždene.
„Áno, ale len v medziach zákona. Tvrdé drogy ako heroín, ktorý sme ti zistili v krvi, sú nelegálne. Takže nemáš inú možnosť,“ hovoril lekár pokojne. Chlapec zakňučal a znova sa snažil oslobodiť svoju žilu od ihly. „Prestaň, lebo ta nechám priviazať k posteli,“ ozval sa Tom pokojne a opatrne chlapca pustil. „Musíš byť rozumný,“ dodal a vrátil ihlu naspäť do žily.
„Nemám peniaze a nie som poistený, tak ma pusťte.“
„Už som to zariadil. Budeš sa liečiť,“ posadil sa späť na stoličku, vytiahol záznam spolu s perom a spýtal sa: „Takže… Ako dlho berieš drogy?“
„Nie… A… nechajte ma ísť.“
„Počúvaj, chceš ísť radšej do väzenia? Nemôžem ťa nechať len tak odísť. Buď väzenie alebo liečba.“ Chlapec len vrtel hlavou.
„Utečiem.“
„Pochybujem. Pred dverami stoja policajti,“ usmial sa lekár. „Takže by bolo múdrejšie, keby si tu nejaký čas vydržal a dal sa trocha dokopy.“ Chlapec vzpurne otočil hlavu.
„Mám ti priniesť zrkadlo, aby si videl, čo s tebou spravili drogy?“ nadvihol obočie dredáčik a bol schopný to spraviť.
„Je mi to jedno,“ odpovedal chlapec.
„Takže… Odpovedz mi na všetko, čo sa ťa budem pýtať. Fajn?“ priložil hrot pera k papieru.
„Nie, nebudem spolupracovať.“
„Prečo nechceš spolupracovať? Snažím sa ti pomôcť.“
„Keci.“
„Keci? Myslíš si, že by si potešil svoju rodinu, keby ťa takto videli,“ spýtal sa Tom a nahol sa. Chlapec len mykol plecami.
„Lekári sú klamári.“
„A to máš odkiaľ,“ nadvihol Tom obočie ešte vyššie.
„Proste to viem… Neustrážiš ma!“
„Prosím, nekrič. Nemáš dôvod kričať, tak nekrič. Sú tu chorí ľudia a potrebujú pokoj, takže ťa poprosím, aby si nekričal,“ napomenul ho dredáč. Bill sa mu vysilene otočil chrbtom a ticho vzlykal. „Dobre, takže… neplač a radšej mi odpovedz na otázku, ktorú tu opakujem ako taký papagáj. Veľmi by si ma tým potešil,“ dodal Tom odmerane a pozrel sa na čas na mobile. Čiernovlások mu už ale neodpovedal. Zavrel oči a pritisol si k telu kolená. „Mladý muž, ak nechceš odpovedať, tak aspoň povedz áno a nie, dobre?“ povedal lekár a začal sa pýtať: „Je to viac ako pol roka?“
„Áno,“ šepol ticho chlapec.
„Takže sedem mesiacov? Ak viac, povedz číslo.“
„Jedenásť.“
„Ďakujem. A teraz… Kombinoval si v poslednej dobre heroín s niečím?“ Čiernovlasý chlapec ticho prikývol. „Skúšal si aj iné drogy ako heroín a pervitín? S čím si začal?“
„Herákom.“
„Prečo si vôbec začal s drogami? Taký mladý a takto si ničiť život,“ vzdychol si dredáčik a zapisoval si základné informácie. Chlapec neodpovedal. Táto téma veľmi bolela. „Vieš, že mi vlastne niekoho pripomínaš?“ poznamenal Tom a sťažka si vzdychol.
„Koho?“ spýtal sa ticho chlapec.
„Jedného chlapca,“ odpovedal lekár, tupo sa zahľadel pred seba a pred očami mal Billovu peknú tváričku. Usmial sa. Čiernovlasý chlapec natočil hlavu do strany. „Myslím si, že by ste mohli byť rovesníci,“ dodal dredatý lekár s povzdychom.
„Kto to je?“
„Nemôžem ti povedať jeho meno, ale poviem ti, že som tomu chlapcovi zachránil život a mal som ho veľmi rád. Bol rovnako zaťatý ako ty,“ pousmial sa mladík v bielom plášti. Boli to tie časy, keď ho ešte mohol aspoň vídať, keď mohol aspoň dúfať v to, že by ho niekedy uvidel. Chlapec sa nespokojne pomrvil. „Ale… to je už dávno za mnou. Nemyslím, že by ťa to zaujímalo. Takže by som chcel vedieť, či máš nejaké bolesti,“ odbočil dredatý mladík od témy.
„Ako sa voláš?“ spýtal sa čiernovlások.
„Thomas Trümper,“ odpovedal dredáčik pokojne. Chlapcov tep a tlak sa zvýšili. Začal trhane dýchať a rozochvel sa. Nie! To nemohol byť on, okríkol sa v duchu. „No, takže… Cítiš potrebu pichnúť si dávku? Máš bolesti, však?“ spýtal sa Tom bezvýrazne.
„Bež preč,“ zašepkal čiernovlasý chlapec.
„Tak túto frázu vážne neznášam,“ zamračil sa lekár. „Len mi povedz, či nemáš bolesti a necítiš potrebu pichnúť si dávku a idem. To je posledné, čo chcem vedieť,“ dodal Tom.
„Mám potrebu… zabiť sa a vypadnúť z tohto pekla.“
„Nevidím dôvod, prečo by sa taký mladý človek mal zabíjať? Vždy existuje riešenie, ale… Nikdy ho nenájdeš ak ho budeš riešiť len sám so sebou,“ povedal lekár a postavil sa. Čiernovlások stisol viečka. „Takže… Ako sa vlastne voláš? Máš nejakú rodinu,“ spýtal sa lekár, prešiel k posteli a postavil sa pred chlapca.
„Nie. Som sám,“ odpovedal ticho čiernovlások.
„Možno by si mal lepšie porozmýšľať. Mám dosť skúseností s ľuďmi ako si ty a viem, že často zatajujú svojich príbuzných. Chlapče, bolo by ti omnoho lepšie, keby si sa mal koho oprieť.“
„Ja ale nikoho nemám,“ opakoval zaťato čiernovlások. Tom sa usmial a chcel niečo povedať, keď mu zazvonil mobil. Dredatý lekár vyľakane nadskočil, vytiahol mobil z vrecka a zadíval sa na display. „Nicole,“ pomyslel si a hodil zvoniaci telefón späť do vrecka. Chlapec sa strhol a zakňučal, keď ho pichlo v nohe. Priložil si dlaň na ranu po guľke. „Čo je, bolí ťa niečo?“ pribehol k nemu lekár a rukou mu zmeral teplotu. Čelo mu horelo.
„No – noha,“ zašepkal chlapec medzi kňučaním. Tom z neho rýchlo odhrnul perinu a vyhrnul mu pyžamo, ktorú mu v nemocnici dali. Zalapal po dychu a strnul v strede pohybu, keď zbadal jazvu.
„B – Bill?“ ozval sa po chvíli a zahľadel sa čiernovlasému chlapcovi uprene do očí. Ten silne stisol viečka a tlmene zakňučal. Zle sa mu dýchalo, celé telo ho hrozne bolelo. Potreboval dávku. Dredatý lekár chlapcom jemne zatriasol. „Bill! Billy…“ zašepkal a so slzami v očiach si prezeral chlapcovu bledú, vpadnutú tvár. „Čo si to so sebou spravil?“ Bill v prstoch pevne zovrel perinu.
„Po – potrebujem…“ zašepkal ticho a trhane.
„Sestra,“ skríkol dredatý lekár a dovnútra vbehla sestrička. Otočil sa k nej. „Musíme ho znova uviesť do umelého spánku. Znova mu podáme Metadon,“ rozkázal a sestra znova odbehla. Tom sa vystrašene otočil k chlapcovi a rozochvene šepkal: „Vydrž, Billy. Musíš vydržať. O chvíľku ti už bude dobre. Dostanem ťa z toho. Sľubujem.“ Čiernovlások ticho vzlykal.
„P – prosím… Po – potrebujem…“
„Nie! Už nikdy sa toho svinstva nedotkneš,“ zavrčal dredáč a do miestnosti vbehla sestrička. Podala mu injekciu. Tom si ju od nej vzal a otočil sa k chlapcovi. „Musím ti to pichnúť. Potom ti bude dobre.“
„Prosím…“ šepkal chlapec dokola a vzlykal.
„Dovoľ mi to, prosím,“ ponúkol mu ich Tom znova. „Bude ti lepšie,“ zašepkal a pohladkal ho po vlasoch. Bill natiahol ruku ale keď mu dredáč chcel pichnúť ihlu do žily ruka mu ochabla. Tom sa na sestru otočil s nemou prosbou a žena okamžite prikývla a odišla. Dredáčik si okamžite prisadol k čiernovlasému chlapcovi na posteľ a chytil ho za ruku.
„Prečo si s tým vôbec začínal? Načo to bolo dobré?“ vyčítal chlapcovi. Ten ho ale nevnímal. Dokázal sa sústrediť len na bolesť. „Bill, musíš sa snažiť. Sústreď sa na môj hlas. Počuješ?“ naliehal naňho Tom. Bez úspechu. Lekár si už začínal zúfať. „Bill, dýchaj. Pokojne…“ Chlapec ticho vzlykal. Poslúchol. Lekár mu opatrne nadvihol hlavu, položil ju na vankúš a k perám mu priložil pohár. „Pi,“ nahol ho a voda pomaličky stekala dole chlapcovým hrdlom. Po chvíli dredáčik pohár od Billových pier oddialil a spýtal sa: „Ešte sa chceš napiť?“ Billove viečka začali pomaly klesať. Tom ho pohladkal po vlasoch, vpichol mu do žily látku, ktorá potláčala chuť na drogu a dlho sledoval, ako sa Billove viečka pomaly zatvárali.
Čiernovlások po pár desiatkach minút tvrdo zaspal. Mladý lekár sa dlho len tak díval na zúboženého chlapca a premýšľal: Snáď som ho k tomu dohnal ja?! To nie je možné! Toto by predsa nespravil! Vo vrecku nahmatal mobil a vytiahol ho. Zadíval sa na malú obrazovku, otvoril zoznam kontaktov a vyhľadal číslo Billovej matky. Stlačil zelené tlačidlo a so strachom počúval zlovestné pípanie.
„Áno?“ ozval sa v mikrofóne zlomený hlas.
„Dobrý deň, pani Kaulitzová. Tu je doktor Trümper. Našiel som… Billa.“
„Čože? Kde je?“ pýtala sa Simone a nevedela, či sa má tešiť alebo báť.
„Je v Hamburgu. Nechcem vám vysvetľovať okolnosti do telefónu, ale myslím si, že by ste okamžite mali prísť.“
„Prídem najskôr, ako sa to bude dať.“
„Dobre, ale… Nehovorte svojmu manželovi, že som ho našiel. Najlepšie by bolo, keby o tom zatiaľ nevedel.“
„V poriadku. Je mu niečo?“
„Nechcem o tom hovoriť do telefónu. Poviem len toľko, že na tom nie je práve najlepšie, ale má nádej sa z toho dostať. Je vo fakultnej nemocnici – Eppendorf. Prosím, príďte čo najskôr. Bude vašu lásku a oporu veľmi potrebovať.“
„Už idem,“ odpovedala žena a zložila. Dredatý lekár si hodil mobil do vrecka a so zvesenou hlavou vyšiel z Billovej izby.
***
„Čo sa deje?“ Kde je Bill,“ spýtala sa Simone.
„Bill je na izbe. Momentálne spí. Ešte pred tým, ako k nemu pôjdeme, vám musím niečo povedať,“ Tom sa snažil pripraviť Billovu matku na nepríjemnú správu.
„Áno? Počúvam.“
„Vášho syna pred týždňom našla polícia. Keby nebolo ich rýchleho a pohotového zásahu, Bill by zomrel na predávkovanie drogami.“ Žena zalapala po dychu.
„N – nie! Môj Billy, nie!“
„Priznal sa mi, že… jedenásť mesiacov aktívne užíval heroín.“
„Ale… ale…“
„Viem, že sa vám nechce veriť, ale Bill je ťažko závislý a potrebuje vašu oporu. Ja… Chcem vám len povedať, že… Narkománia značne nepoznačila len jeho fyzický ale aj psychický stav. Takže sa po prebratí pripravte na hocičo.“
„Prosím… povedzte, že to nie je pravda.“
„Bohužiaľ… je to pravda,“ vzdychol si Tom. „Pani Kaulitzová, prosím vás, aby ste naňho nekričali ani ho nijako nerozrušovali. Musíte s tým ešte chvíľu počkať. Ukážem vám ho a dovolím vám s ním zostať, ale musíte ostať pokojná. Dobre?“ Simon skamenela, a potom prikývla: „Prosím. Už niekoľko týždňov som ho nevidela.“
„Dobre, tak poďme,“ dredatý lekár pomaly zaviedol ženu do izby a postavil sa bokom, aby videla na svoje dieťa ležiace na posteli.
autor: Nathy_TwC & Sisa
betaread: Janule
Mne je Billa tak ľúto, ale aj Toma. Dúfam že Simon na Billa nezačne kričať a bude pri nom stáť. Tiež dúfam že mu pomože Tom.
Věděla jsem to 🙁 Věděla jsem, že to bude Bill… Doufám, že se z toho dostane 🙁 11 měsíců je dost.. Snad ho Tom a jeho mamkou podržej…
:(<3
Takže přece je to Bill 🙁 Co ještě musí chudák zažít a všechno je to jen a jen Tomova vina. Ano, vyčítám mu to! Protože kdyby nebylo ho, tak se nic z tohoto nestane. Jen díky němu je Bill pořád na dně. Tom se měl prostě hnedka zbalit a odjet a ne Billa tak dlouho trápit. Tomovi to asi nikdy nepřestanu vyčítat a doufám, že si i sám uvědomí, co způsobil!