Robbery 13.

Do miestnosti ticho vkročil Andreas. Až potom slabo zaťukal na drevené dvere a pozdravil: „Ahoj, som doktor Kerner. Posiela ma… Tom, aby som ho zastúpil, kým sa nevyliečiš.“ Bill k nemu dvihol očká. Chvíľku si ho prezeral.

„Poznám ťa,“ šepol nakoniec.

„Veď aj ja teba,“ usmial sa mladík a prešiel bližšie k chlapcovej posteli. „Som v Tomovom operačnom tíme,“ dodal a vybalil si potrebné veci. Čiernovlások zavrtel hlavou.

„Poznám ťa z tej prvej operácie.“

„Hej, bolo to dosť… adrenalínové,“ povedal a zasvietil chlapcovi do očí. „Opuch ti úplne ustúpil,“ dodal. Bill kývol, aj keď nemal potuchy, o akom opuchu rozpráva.

„Pamätám si to, akoby to bolo včera, keď Tom panikáril na operačke ako poplašená tínedžerka,“ zasmial sa Andreas. Chlapec sa máličko pousmial a sklopil hlavu. Bolelo ho to. Veľmi. Lekár meral chlapcovi pulz a hovoril: „Včera mi Tom povedal, čo sa medzi vami stalo,“ odmlčal sa a zapísal si údaje do karty. „Bill, chcem, aby si vedel, že som na tvojej strane. Podľa mňa je to od Toma nespravodlivé, že ťa tak trápi.“ Bill ticho vzlykol.

„Na tom nezáleží. On sa už rozhodol,“ zašepkal čiernovlasý chlapec.

„Ja viem, ale… Nicol ho nehorázne využíva a len ty to dokážeš zastaviť. Tom radšej bude ubližovať tebe a sebe, akoby mal niečo odoprieť tej…“ odmlčal sa a zahľadel sa na plačúceho chlapca. „Prepáč, že ti ho stále pripomínam. Už nebudem,“ dodal a prezrel chlapcovu nohu. Bill len tichučko vzlykal a túlil si k sebe macíka od Toma. „Zajtra ťa vezmem na snímok a pozrime sa, ako sa to hojí, dobre?“ spýtal sa Andreas a smutne si povzdychol. Chlapec len nezaujato prikývol. „Tak sa uvidíme, zajtra,“ zbalil si veci Andreas, vyšiel z izby a zavrel za sebou dvere.

>> O mesiac <<

„Mami?“ šepol chlapec a viac sa oprel o sedadlo auta. „Musíme tam ísť?“

„Bill, ja viem, že máš strach, ale lekár povedal, že ti musí spraviť röntgen. Takže áno,“ povedala Simone prísne.

„Mami, ale ja už som naozaj v poriadku,“ zaprotestoval chlapec.

„Tvoja noha možno nie.“

„Ale mňa noha nezaujíma,“ povedal čiernovlások ticho a máličko sa pousmial. „Mam ťa rád, mami.“

„To som rada,“ usmiala sa Simone, pohladkala svojho syna po vláskoch a limuzína zastavila pred zadným vchodom do nemocnice. Chlapec skľúčene vydýchol a sklopil hlavu.

„Mami, prosím.“

„Šup, šup,“ vyháňala z auta svojho syna. Ten ticho zakňučal, ale poslušne vyliezol. Pridržiaval sa auta, kým ho bodyguard podoprel a šiel s ním k nemocničnej budove. V tom sa spoza automatických dverí vynorila vysoká, štíhla postava doktora Trümpera. Hľadel do zeme a ruky mal hlboko vo vreckách. Čiernovláskove oči si ho okamžite všimli. Nadýchol sa, aby niečo povedal, ale nakoniec len smutne sklopil hlavu a následne ju odvrátil na druhú stranu.

Simone si ho tiež všimla a rozhodla sa ho pristaviť: „Dobrý deň, pán doktor,“ ozvala sa a všetci zastali. Tom zdvihol unavený pohľad a pozdravil pani Kaulitzovú. „Ako sa máte?“ spýtala sa ho veselo a mladý lekár sa zo všetkých síl snažil nehľadieť na čiernovlasého chlapca.

„Ďakujem, mám sa celkom dobre,“ odpovedal, zahľadel sa do zeme a z vrecka na plášti vytiahol krabičku s cigaretami.

„Mami,“ šepol Bill a zaťahal ju za rukáv. „Poďme už, prosím,“ zaprosil a snažil sa nevenovať Tomovi jediný pohľad.

„Počkaj, zlatko,“ otočila sa Simone k svojmu synovi. Chcela, aby sa Tom na jej syna pozrel. „Počula som, že sa budete ženiť?“ nadvihla žena obočie. Chirurg okamžite zdvihol hlavu a zdesene sa zahľadel na Billa.

„No… Áno, budem sa ženiť,“ priznal Tom so smutným povzdychol a znova sa pozrel na chlapcovu matku. Chlapec sa nervózne ošil a vtiahol hlavu medzi ramená. Bolelo to.

„Mami…“ zaprosil znova.

Simone mu nevenovala pozornosť a pokračovala: „Nezniete veľmi nadšene,“ dodala žena.

„Mám svoje starosti,“ povedal Tom. „Ale nebudem vás nimi zaťažovať. Vidím, že váš syn sa ponáhľa, takže… Rád som vás videl, pani Kaulitzová,“ pousmial sa lekár, stisol žene na rozlúčku ruku a prešiel k miestu vyhradenému pre fajčiarov.

„To si nemusela,“ šepol vyčítavo chlapec a snažil sa vlasmi zakryť slzy, ktoré sa mu kotúľali po tvári.

„Musela, Bill. Musela som vidieť, či mu na tebe záleží. A… došla som k záveru, že ten muž ťa miluje k zblázneniu. Ach, ty môj chudáčik,“ objala svojho syna. „Mohlo by ťa potešiť, že keď sa na teba díval, v očiach mal malé iskričky, Billy.“

„Na tom nezáleží. Nechce ma. Keby chcel, nebude sa ženiť.“

„Nemyslím si, že ťa nechce. Možno je v tom niečo úplne iné,“ povedala a vošli do budovy, kde ich už privítal usmiaty Andreas.

„Neverím mu, mami,“ povedal potichu.

„Ja by som k nemu na tvojom mieste nebola taká. Priznal sa ti, že ťa ľúbi? Áno. A že si vybral tú ženu, to predsa ešte nič neznamená,“ dodala potichu a pozdravila doktora Kernera. Chlapec už len ticho zavrtel hlavou a pozeral do prázdna.

***

Tom stál v obradnej sále na úrade. Mal na sebe čierny oblek, bielu košeľu a kravatu, ktorá ho nepríjemne škrtila. Cítil sa, akoby si práve vešal na krk slučku. Nevidel pár hnedých očí, ktoré patrili človeku stojacemu úplne vzadu. Chlapec, ktorý tam bol, nečujne vzlykol, a keď zaznelo Tomovo tiché „áno“ nenápadne vybehol von. Tak veľmi veril, že by to nespravil…

Medzitým dredáč založil svojej neveste na prst obrúčku z bieleho zlata a pobozkal ju.

„Týmto vás vyhlasujem za manželov,“ ozvalo sa sálou a všetci prítomný nadšene zatrieskali.

Chlapec bežal sklamane parkom preč. Nedokázal prestať plakať. Zastal, až keď sa mu vyčerpane podlomili nohy a dopadol na kolená. Sadol si do trávy a rozvzlykal sa. Prečo som tam išiel? Na čo to bolo dobré? Pýtal sa chlapec samého seba a schúlil sa do bolestného klbka. V tom začul, ako sa k nemu blíži hlasná vrava. Zdvihol hlavu, zotrel si slzy a poobzeral sa okolo seba. V diaľke zazrel biele šaty. Do parku smerovala trojica – nevesta, ženích a fotograf. Potom znova vyskočil na nohy a bežal ďalej. Ignoroval zakopávanie a bolesť nôh. Zrazu o niečo zakopol a s výkrikom dopadol na zem. Zakňučal a dvihol hlavu. Prekvapene sa obzeral okolo seba. Kde to je? Pomyslel si. Poobzeral sa okolo seba. Vyzeralo to tu úplne inak ako v prednej časti parku. Pomaly sa zdvihol a prešiel pomedzi husté ihličie, ktoré zakrývalo skupinku bezdomovcov, ktorí čosi popíjali. Bill ich chvíľku znechutene sledoval a chcel odísť, keď práve v tom naňho jeden z nich niečo nezrozumiteľne zakričal a hodil po ňom tehlu. Čiernovlasý chlapec vykríkol a potkýnajúc sa o vlastné nohy vbehol do parku. Srdiečko mu prestrašene bilo až niekde v hrdle. Bežiac sa obzrel za seba, či ho niekto neprenasleduje, a v tom sa potkol o obrubník a s výkrikom spadol do trávy. Zahmlilo sa mu pred očami a bojoval s mdlobami, keď v tom začul celkom blízko seba cvaknutie fotoaparátom a hneď potom mužský hlas: „Nezdá sa vám, že tam niekto leží?“

„To bude nejaký opitý bezdomovec,“ začul chlapec Nicolin pohŕdavý hlas a snažil sa vstať.

„Idem sa tam pozrieť. Čo ak potrebuje pomoc?“ ozval sa Tom a čiernovlások začul, ako sa k nemu približuje.

Pokúšal sa vstať, ale lakte sa mu podlamovali. Natiahol ruky a dotkol sa boľavej hlavy. Na ruke sa mu zaleskla krv. Zakňučal a znova skúsil vstať. Ruky ho však neposlúchali. Vzlykol. Dredatý mladík pribehol ku klbku ležiacemu na zemi a už z diaľky sa pýtal: „Stalo sa vám niečo?“ kľakol si, opatrne krehkého človiečika otočil tvárou k sebe a prekvapene skríkol: „Bill?! Čo… Čo tu robíš?“ zašepkal, dívajúc sa do čokoládových očí.

„Nedotýkaj sa ma,“ vzlykol chlapec a pokúsil sa odtiahnuť. Zakňučal, keď ho niečo pichlo v ruke a následne zistil, že si dlaň porezal o kus rozbitej fľaše. Sykol a skúsil vstať.

„Bill, prosím… Nebuď ku mne zlý. Chcem ti pomôcť, veď… si zranený,“ zašepkal Tom a smutne sa na chlapca zahľadel.

„Zvládnem to aj sám,“ vzlykol chlapec a zaprel sa o strom. Snažil sa vstať. Po chvíľke sa mu to aj podarilo.

„Bill, preboha… Nebuď taký tvrdohlavý. Poď so mnou, ošetrím ti to,“ jemne chlapca chytil za lakeť.

„Nie!“ zakňučal Bill a znova sa mu vyšklbol. Jediné, čo dosiahol, bolo to, že znova spadol na zem.

„Bill…“ nahol sa k nemu Tom a v okamihu za sebou zbadal odlesk snehovo bielej látky.

„Tom, čo to má znamenať? Prečo sa tu zahadzuješ s tým…“ hovorila Nicol nehnevane a ukazovala na zraneného chlapca na zemi.

„Nicol, prosím, takéto správanie sa k dáme nehodí,“ skočil jej dredáčik do reči. „To je ten chlapec, ktorého som doma ošetroval. To je v poriadku,“ dodal a znova sa otočil k čiernovláskovi. „Bill, prosím, poď so mnou, nech ťa ošetrím. Potom môžeš ísť pokojne domov,“ zašepkal. Chlapec len zavrtel hlavou a znova opatrne vstal.

„Máš iné povinnosti,“ šepol ranene a zároveň vyčítavo. Utrel si krv do roztrhaného trička a pomaly parkom zamieril domov.

„Bill,“ skríkol za ním dredatý mladík a chcel sa za ním rozbehnúť, no zastavila ho ruka jeho manželky.

„Ten trhan mal pravdu,“ povedala Nicol arogantne a dotiahla ho späť k fotografovi.

***

Bill šiel pomaly domov. Podarilo sa mu nebadane dostať do izby. Zamkol sa a na posteli skrčil do klbka. Chvíľu len tak ležal a hruď sa mu zvierala v strašnej bolesti. Až po niekoľkých minútach sa mu po tvári spustili oslobodzujúce slzy. Hlasno vzlykal a ignoroval búchanie na dvere a hlas jeho mamky. Len sa viac skrčil a pritisol si k hlave podušku. Chcel, aby sa spolu s jeho slzami odplavila aj všetka tá bolesť, ale nedalo sa to. Slzy odchádzali, ale bolesť nie.

Klopanie na dvere nakoniec ustalo a Bill sa vyčerpane zahľadel na medvedíka, ktorý mu ako jediný pripomínal, aké je to, cítiť Tomovu príjemnú vôňu. Najskôr si ho vyčerpane pritisol k telíčku, ale hneď na to ho so zúfalým zavzlykaním hodil o stenu. Pritisol si k sebe podušku a cez slzy na macka zazeral. Nakoniec ale predsa len vstal a aj s macíkom sa stočil v kúte do klbka. Tisol si ho k sebe a plakal. Plnými dúškami vdychoval opojnú vôňu svojej lásky a spomínal na to, aký to bol pocit cítiť ho blízko seba. Chcel znova pocítiť, teplo jeho tela, hoci len na stotinu sekundy. Pevne k sebe zomkol viečka a ľutoval, že sa nedal presvedčiť, aby ho ošetril. Aspoň naposledy by pocítil kúsok jeho lásky skrývajúci sa v nežnej starostlivosti. Zavrtel hlavou, uprel pohľad na okno a následne na kúpeľňové dvere a pomaly vstal. Prešiel do kúpeľne, macka položil na umývadlo a natiahol sa pre lekárničku. Opatrne si z ruky vytiahol malý črep a s bolestným zavzlykaním ho hodil do koša. Vyčistil si ranu a obviazal si ju. Pri tom všetkom si musel stále predstavovať, ako by to robil Tom. Zavrtel hlavou a snažil sa ho dostať z hlasy, ale nedalo sa. Zahľadel sa na medvedíka, sadol si na okraj vane, pritisol si ho k tváričke a jemne sa ňou trel o mäkučký plyš.

Chvíľku sledoval lekárničku. Nakoniec sa pre ňu natiahol a vybral žiletku. Ľahol si do prázdnej vane a macíka si pritisol k telu. Pritisol si žiletku k zápästiu a zavzlykal. Smutne sa zahľadel na medvedíkov čierny noštek. A ozvalo sa klopanie na dvere. Čiernovlások sa zahľadel na žiletku a potom ju s hnevom od seba odhodil. Pritiahol si kolená k brade, oprel si rozhorúčené čelo o vaňu a nechal slzy ticho stekať dole tvárou. Viečka mu vyčerpane klesali a obklopoval ho príjemný pokoj. Zaspal.