autor: Nathy_TwC & Sisa
„To ja neviem,“ povedal potichu chlapec a do izby vkročil Billov otec. Netváril sa príliš nadšene. „Oci?“ šepol ticho chlapec. „Súhlasil?“ Jörg zavrtel hlavou a povedal: „Ani nesúhlasil ani súhlasil. Nenašiel som ho. Vraj už odišiel domov.“
„Aha,“ šepol ticho chlapec. „Kto vlastne som?“ zašepkal ešte tichšie a uprel na nich čokoládové očká.
„Voláš sa Bill Kaulitz a máš osemnásť rokov,“ oznámil chlapcovi otec, prešiel k posteli a položil svojej manželke ruku na plece.
„Mám niekoho? Aký som,“ pýtal sa čiernovlasý chlapec.
„Máš nás, maličký…“ usmiala sa Simone a v očiach sa jej zaleskli slzy. „… a si ten najlepší synček na celom svete,“ dodala, potiahla nosom a chytila čiernovláska za ruku. Chlapec sa pousmial a ruku jej stisol.
„Myslel som priateľa alebo priateľku,“ skúsil ticho a s otáznikmi v očiach sa na nich pozrel.
„Ah, Billy…“ prekvapila sa žena. „Nemáš ani priateľa ani priateľku. Kedysi… Keď si mal pätnásť, si bol zaľúbený do jednej spolužiačky. Bol si vtedy veľmi rozkošný,“ usmiala sa matka pri spomienke na svojho zaľúbeného syna. Bill sčervenal a placho sklopil hlavu. Usmial sa a medzi zúbky chytil svoju spodnú peru.
„Bill, myslím, že my s mamkou už pôjdeme domov. Zajtra sa vrátime a porozprávam sa s tvojím lekárom, dobre?“ ozval sa Jörg a jemne stisol rameno svojej ženy.
„Tak dobre,“ pípol po tichu chlapec.
***
Bill sedel na posteli. Vedľa neho sedela Simone, usmievala sa na svojho syna a rozprávala mu rôzne zážitky z jeho detstva. Jörg Kaulitz sedel v roku na stoličke a zaujato počúval rozprávanie svojej manželky: „… no a potom si spadol do bazéna a plával spolu s rybkami,“ zachichotala sa. Chlapec sčervenal a potichu sa zasmial.
„Mami? Prečo sú tu tí ľudia v čiernom,“ spýtal sa Bill.
„Tí majú za úlohu strážiť tvojho otecka,“ povedala. V zápätí na to do miestnosti vstúpil pekný, dredatý mladík so spisom v ruke a prekvapene pozdravil: „Dobrý deň,“ nesmelo sa na rodinku usmial.
„Tom,“ šepol tichučko chlapec a usmial sa pri pohľade na krásneho dredáčika. Mladý lekár sa však na čiernovláska ani nepozrel. Len podišiel bližšie a podal pánovu Kaulitzovi ruku.
„Doktor Trümper,“ predstavil sa dredáčik. „Som ošetrujúci lekár vášho syna. Počul som, že ste ma včera hľadali.“ Chlapec smutne sklopil hlavu a zadíval sa sklamane do zeme.
„Áno, musím s vami hovoriť,“ súhlasil starší muž.
„Tak prosím, ale rýchlo. Musím vášho syna ešte vyšetriť a potom mám na programe ešte operáciu,“ odpovedal Tom a zadíval sa prezidentovi do očí. Cítil sa dosť previnilo. Ten muž nevedel, že on bol ten, kto pred pol rokom pomáhal pri nečakanom únose jeho syna.
„Mám pre vás ponuku. Budete sa o môjho syna starať u mňa doma. Samozrejme, nie zadarmo.“ Mladíka Jörgova ponuka zarazila: „Oh, pane… Neviem, či je to vhodné.“
„Čo by ste povedal na… Dám vám váš ročný plat za tých pár týždňov. Čo vy na to?“
„Oh…“ tá suma Tomovi vybila dych. Lákalo ho to a nie len to. Lákal ho aj ten krásny čiernovlasý tvor, ale čosi ho strašne zvieralo v hrudi, keď si predstavil, že by mal s Billom znova stráviť každý deň, a potom ho musel bez slova opustiť. Sklonil hlavu. „Pán prezident… Nie som si istý, či vašu ponuku môžem prijať. Priznávam, že je to veľmi lákavá suma, ktorú mi ponúkate, ale… Myslím si, že by ma pán primár potreboval tu.“
„Dvojročný plat,“ pritvrdil prezident a sledoval lekárovu reakciu.
„Pane, to nezávidí od sumy,“ usmial sa dredatý lekár. „V nemocnici je veľa iných ľudí, ktorí potrebujú moju pomoc. Ak si ho chcete vziať domov, môžem vám odporučiť doktora Kernera. Je to môj kolega a je veľmi spoľahlivý,“ snažil sa z toho vykrútiť dredáčik. Ten muž mu núkal balík peňazí za to najväčšie šťastie, ale prečo by si mal znova komplikovať život, keď konečne ako tak našiel pokoj u Nikol?
„Chcem vás,“ oznámil prezident. „Dám vám, čo chcete.“
„Pane, nemôžem odísť bez primátorovho povolenia. Ak potvrdí, že môžem ísť…“ dredatý mladík nedopovedal a zahľadel sa na čiernovláska.
„To je už dávno vybavené,“ potvrdil prezident a taktiež pozrel na syna. Chlapec smutne pozeral do zeme a prštekmi skúmal látku perín.
„Dal vám povolenie?“ opýtal sa Tom prekvapene.
„Samozrejme,“ odpovedal prezident a prikývol. Dredatý lekár v tej chvíli úplne rezignoval. „Dobre. Kedy si ho beriete domov? Máte nejaké podmienky?“
„Vezmeme ho už dnes.“
„Dobre,“ bolo jediné, čo Tom odpovedal, prešiel k Billovi a opýtal sa ho: „Súhlasíš s tým, že sa o teba budem starať?“ Chlapec sa naňho nemo zadíval. Cítil sa tak trochu urazene. Robí to kvôli peniazom a nie kvôli nemu. To chlapca bolelo. Tom mu uprene hľadel do očí a snažil sa v sebe potlačiť príjemné pocity, ktoré zalievali jeho vnútro. „Bill, tak súhlasíš,“ zopakoval po chvíli otázku chladne. Chlapec sklopil hlavu a jemne prikývol. Hruď mu zovrela pichľavá bolesť. Bolel ho Tomov pohľad. Tak chladný a neprístupný.
„Dobre,“ zašepkal si Tom sám pre seba a chytil chlapca jemne za tvár. Bill k nemu zdráhavo dvihol oči a bolestne mu pozeral do tých jeho. Tom vybral z vrecka plášťa svetielko a posvietil mu do nich. Potom mu zmeral pulz a všetko si zapísal. Dredáčik pracoval mlčky, snažil sa tváriť profesionálne a Billovi rodičia ho s obdivom sledovali. „Pozriem sa na nohu, dobre,“ opýtal sa chlapca, pomaly odkryl chlapcovu štíhlu nôžku a začal ju prehmatávať svojimi dlhými štíhlymi prstami. Chlapec ticho zakňučal a nevedomky mykol nohou.
„Bolí,“ šepol tichučko a sledoval dredáča.
„To je prirodzené, že to bolí,“ usmial sa na chlapca Tom. „Ale som rád, že si mi to povedal,“ usmial sa znova a nohu zakryl. Zapísal si ďalšie výsledky a pozrel sa na Billových rodičov. „Myslím si, že teraz prevezieme vášho syna na röntgen.“
„Potom si ho môžeme vziať?“ spýtal sa Jörg.
„No… Ak nebude potrebná ďalšia operácia, tak určite,“ povedal Tom, prešiel k dverám z izby a zavolal na sestru. Potom znova vošiel dnu a povedal: „Váš syn by si na seba mal dávať väčší pozor,“ usmial sa milo na Billových rodičov a do izby vošla sestrička. Posadila chlapca na vozík a spolu s Tomom vyšli z izby.
„Jörg,“ ozvala sa po chvíli ticha Simone. „Ten mladý lekár a Bill…“
„Čo máš na mysli, miláčik,“ spýtal sa Jörg.
„Myslím, že sa Billovi páči,“ usmiala sa Simone. „To je pekné.“
„Billovi? Ah, veď ja viem. Prečo si myslíš, že som naňho tak naliehal? Možno že práve ten mladík je to, čo náš syn potrebuje, aby bol znova šťastný,“ povedal a usmial sa na svoju manželku.
„Je mi Billa tak ľúto. Znova si nič nepamätá.“
„Môže si zato z veľkej časti sám. Keby dával pozor…“
„No tak, Jörg!“ zamračila sa Simone. „Vieš, že to nerada počujem!“
„Ja viem, drahá, ale keby sa pozeral pred seba a nechodil s nosom zabodnutým do zeme, nemuseli sme tu dnes byť,“ usmial sa na svoju ženu a vtisol jej bozk na pery. Simon sa zdráhavo pousmiala.
„Už tak nehovor. Trápi sa a ja neviem prečo.“
„Povedal by som, že to bude pre tú stratu pamäte. Veď ti to tak povedal, nie?“ nadvihol obočie Simonin manžel.
„Asi,“ priznala potichu.
„No tak sa ničoho neboj. Veď ten pekný doktor sa oňho bude starať niekoľko týždňov. Snáď si padnú do oka,“ skonštatoval Jörg pokojne.
„Tak to dúfam,“ usmiala sa Simon a pritiahla si Jörga k sebe. „Milujem ťa.“
„Aj ja teba,“ usmial sa pán prezident a objal svoju manželku.
***
Medzitým, ako sa manželia Kaulitzovci zhovárali o ich synovi, Tom, sestrička a Bill šli do röntgenovej miestnosti. Dredatý chlapec sestričke galantne otvoril dvere a ona potlačila vozík s čiernovlasým chlapcom dnu. Vošli do malej miestnosti, kde bolo len akési nastaviteľné lôžko a veľký prístroj.
„Tak Bill… Ideme ťa trocha ožiariť,“ usmial sa dredáčik na chlapca hrejivým úsmevom, vzal ho do náručia a vyložil na lôžko. Chlapcovi sa rozbúchalo srdiečko. Ten sladký úsmev a to, ako sa o neho Tom staral. Neodolal a jemne obmotal prsty okolo jeho zápästia. Mladý lekár sa zastavil v polovici pohybu, uprene sa zahľadel do čokoládových očí a povedal: „Sestra, zapnite prístroj,“ usmial sa na chlapca, jemne chytil ruku, ktorou ho držal, a odtiahol ju. „Ľahni si,“ prikázal. Nadšenie v chlapcových očiach znova vyprchalo a nahradili ho potlačované slzy. Odtrhol od Toma pohľad a poslúchol. Tom pripravil stroj, nasmeroval ho presne tam, kde ho potreboval a vošiel ku sestričke do malej kabínky. Stisol tlačidlo a na monitore sa ukázala snímka. „Skopírujte mi to na USB a odneste na môj stôl. Ja zatiaľ odveziem pacienta na izbu,“ oznámil Tom, vyšiel z kabínky a vyzval čiernovláska, aby sa posadil.
Chlapec poslúchol a takmer sám preliezol na invalidný vozík. Tváril sa, že ho veľmi zaujíma manikúra. Mladý lekár si zatiaľ otvoril dvere, pretisol vozík na chodbu a tlačil ho k Billovej izbe. Nevšimol si drobné slzičky, ktoré sa rozutekali po chlapcovej tvári. „Tak… Videl som snímku. Myslím si, že ťa dnes už môžem pustiť domov,“ povedal Tom. Bill nemo prikývol a zaryto sledoval zem. Vlásky mu padali do tváre, ale to mu len vyhovovalo. „V poslednej dobe si nejaký tichý…“ skonštatoval Tom. „Nejaký smutný,“ upresnil dredáčik po chvíli. Odpovede sa ale nedočkal. Zamračil sa a čupol si pred chlapca. „Čo sa ti stalo,“ opýtal sa a odhrnul chlapcovi vlasy z tváričky. Prekvapil sa. „Ty plačeš?“
„Nie,“ odpovedal chlapec ticho a strhol sa pred jeho rukou, aby sa vlásky vrátili na pôvodné miesto.
„Nie? Tak prečo ti potom po tvári tečú slzy?“ dredáčik nadvihol obočie. Chlapec len po tichu sklopil hlavu a šepol: „Mohli by sme isť prosím?“
„Bill… Asi by som ťa nemal ošetrovať,“ povedal Tom. Billa pichlo pri srdiečku. Naozaj ho nemal rád. „No keď nič nehovoríš, asi s tým súhlasíš. Poviem to tvojmu otcovi. Doktor Kerner sa o teba rád postará,“ šepol Tom rozochvene, postavil sa, prešiel za vozík a potlačil ho. Chlapec naďalej mlčal. Tomove správanie ho bolelo. Správal sa tak chladne a odmerane. Bolo to od neho nefér! Dredatý lekár už nič viac nepovedal, len ticho kráčal až kým nezastali pred dverami do izby. Na chvíľu zaváhal. Je možné, že by bol do neho Bill stále zamilovaný alebo len k nemu cítil sympatie, aj keď jeho oči potvrdzovali skôr tú prvú možnosť. Potriasol hlavou akoby chcel zahnať včelu, čo mu krúžila okolo hlavy a vošiel do izby. Ticho pozdravil a postavil vozík k posteli. Opatrne z neho Billa zdvihol a položil do postele. Potom sa otočil k nedočkavým Kaulitzovcom: „Snímka potvrdila, že ďalší operačný zákrok nebude potrebný. Môžete si Billa vziať domov ešte dnes.“ Chlapec si ticho ľahol a bez slova alebo jediného pohybu apaticky sledoval prázdnu stenu. Nakoniec zavrel očká a pritiahol si kolená k brade.
„Pripravím potrebné papiere a môže odísť. Predpíšem vám predpis na barly,“ dodal Tom a napravil si plášť.
„V poriadku a kedy prídete vy?“
„No vlastne… Myslím si, že by sa o chlapca mal postarať nejaký odborník, ktorý sa vyzná vo fyzioterapii. Je to komplikovaná zlomenina a…“
„V čom je problém? Ponúkam vám málo?“ zamračil sa prezident.
„Pane, povedal som vám, že o peniaze nejde. Ale tá zlomenina je komplikovaná a skutočne to celkom nie je môj odbor. Nechcem vášmu synovi uškodiť. Potrebuje…“
„Pozrite. Chcem vás a nikoho iného. Myslím, že to hovorím dosť jasne!“ Chlapec na posteli nečujne zavzlykal a pritlačil si studené dlane na uši. Tom si vzdychol.
„Opýtajte sa svojho syna, či s tým súhlasí.“ Jörg stočil pohľad na Billa a prekvapene zažmurkal, keď uvidel Billa skrčeného do klbka.
„Bill?“ šepol a položil mu ruku jemne na plece. Chlapec ticho zavzlykal.
„Čo sa stalo, miláčik?“ pribehla k synovi Simone a pevne ho objala. Pozrela sa na svojho manžela. Chlapec ticho vzlykol a zavrtel hlavou. Jörg sa zamračil a vzal Toma za lakeť. Bez pol slova ho vytiahol na chodbu a kývol na „gorily“, ktoré ich nechali samých.
„Čo sa deje,“ opýtal sa dredáč a tiež sa zamračil.
„Tak pozri. Nechcel som, ale ak nepôjdeš zaručujem ti, že budeš robiť v nemocnici už len upratovačku!“
„Vyhrážate sa mi?“ povedal Tom prekvapene a po chvíli povedal: „Tak dobre. Ako chcete, ale ak sa vášmu synovi niečo stane, neberiem si to na zodpovednosť. Kedy mám prísť?“
„Zajtra ráno,“ povedal Jörg a bez slova sa vrátil späť k Simon. Prikývol na znak, že to vybavil a sadol si k synovi.
„Jörg, ako si ho presvedčil,“ opýtala sa ho.
„Porozprávali sme sa,“ povedal potichu a sledoval syna. „Poďme už domov,“ šepol a vzal chlapca na ruky.
„Jörg, dúfam, že si sa mu nevyhrážal,“ zašepkala Simone so slzami v očiach.
„Nemal som na výber,“ odpovedal Jörg potichu a zabalil chlapca do deky.
„Ako… Ako si to mohol spraviť?“ vyčítala mu. „Možno sa na to naozaj necíti, drahý. Nemal si na to právo.“
„Potom ti to vysvetlím,“ vyšiel potichu z izby a zadným vchodom zamieril k pripravenej limuzíne. Simone ho mlčky sledovala a na chodbe pri automate na kávu zbadala mladého lekára. Zachytila jeho pohľad a ospravedlňujúco sa naňho zahľadela…
autor: Nathy_TwC & Sisa
betaread: Janule
Super díl!! Ale svým způsobem vlastně hodně smutnej 🙁 Doufám, že Tom pustí z hlavy nějakou připitomělou, žárlivou Nicol! Rychle pokrčování prosíím :))
Síce som rada, že sa Tom bude starať o Billa, ale nezávidím mu to ako ho do tej role postavili. Som zvedavá ako to dopadne. rýchlo ďalej.
Chůďa Bill… je mi ho líto. To je tím, že je Tom tak tvrdohlavej! 😀 Měl by si uvědomit, že má rád Billa a né nějakou jeho plesnivou přítelkyni 😀 Úžasný díl, strašně moc se těším na další pokračování. Krásna. =)
Toman je pěkný tvrdohlavý mezek! Začíná mě s tím jeho přístupem pěkně štvát! Myslím, že podle Billovy reakce poznal, že je do něj Bill zamilovaný a on se k němu chová jako ke kusu ledu. Neřekla bych půl slova, kdyby ho nemiloval..ale sám si přiznal, že k němu pořád něco cítí. Tak proč to prostě nenechat a být k Billovi milý, ne? Ani se Billovi nedivím, že pořád jenom pláče. Tom mu, i když nevědomky, ubližuje každým pohledem a slovem. Jo, mají to oba složité. Tak snad se to brzy vyřeší. nemám ráda, když Bill trpí a trápí se.