Robbery 9.

Bill sa zviezol za stáleho plaču na zem. Ruky spustil do lona a zúfalo vzlykal. Dredatý chlapec radšej okno otvoril na vetračku, sadol si vedľa čiernovláska a opýtal sa: „Bill, čo ťa trápi?“

„Všetko,“ zavzlykal

„Čo všetko?“

„Neviem kto som, nič si nepamätám.“

„Poviem ti, že som si o tebe niečo zistil,“ zaklamal Tom. Nechcel mu povedať skutočnú pravdu. „Voláš sa Bill Kaulitz a tvoj otec je nemecký prezident. Včera som mu volal…“

„Naozaj?“ zažmurkal chlapec a dvihol k nemu pohľad.

„Volal som mu včera… Keď si bol preč,“ hovoril Tom. „Povedal som mu, že som ťa našiel a nevedel si, kto si a… To je jedno. Podstatné je, že si pre teba zajtra príde a už ma nikdy neuvidíš,“ dodal a odvrátil tvár. Bill sklamane zažmurkal. Sklonil hlavu. „Ak chceš,“ zašepkal, keď po chvíli znova obrátil tvár k smutnému čiernovlasému stvoreniu.
„To nie je fér,“ zavzlykal chlapec. „Chceš… Chceš sa ma zbaviť však?“ zašepkal zlomene.
„Bože, Billy… Ako si na takú hroznú vec prišiel,“ nechápal dredáčik a zadíval sa chlapcovi do očí. Chlapec zavzlykal a sklopil hlavu. Objal si kolená. „Nechcem sa ťa zbaviť, len… Chcem, aby si bol doma so svojou rodinou. Ak tu chceš ešte chvíľu zostať, len povedz a zostaneš. Nechcem, aby si si o mne myslel, že ťa vyháňam, lebo to nie je pravda.“ Bill k nemu znova dvihol očká.

„Mám niekoho?“ šepol.

„Povedal som ti predsa, že som volal tvojmu ockovi. Máš mamku a ocka, Bill,“ povedal Tom a smutne sa na čiernovláska usmial.

„Mám priateľa? Priateľku?“ upresnil svoju otázku

„To bohužiaľ neviem,“ odpovedal dredáčik. Bill smutne sklopil hlavu, ale potom pozrel na Toma. Dvihol sa na kolená a pobozkal ho. Dredatý mladík ho chytil za ramená a pomaly sa odtiahol. Zahľadel sa mu do očí a dlho sa do nich len tak, bez slova díval. Chlapec smutne sklonil hlavu. „Pusť ma,“ šepol a odtiahol sa. Tom ho ale pustiť nechcel.

„Billy, a čo keď ťa nechcem pustiť?“

„Máš priateľku.“

„Áno, ale aj tak si ma pobozkal,“ zašepkal Tom. Bill po ňom chvíľku tekal očkami. Potom sebavedome vstal a usadil sa mu do lona. Pomaličky sa k nemu nahol a začal ho bozkávať o niečo krotšie. Hiphoper čiernovláska nežne chytil za tvár a po prvýkrát mu opätoval bozk. Perami sa jemne otrel o tie Billove a pritlačil si ho bližšie k sebe. Chlapec placho zastenal a pritisol sa na dredáča. Tom pootovril ústa a uväznil nimi chlapcovu spodnú peru, ktorú začal jemne sať a masírovať jazykom. Jednou rukou si stále pridržiaval Billovu sladkú tváričku a druhou skĺzol po línii čiernovláskovho štíhleho, krehkého tela. Chlapec sa mu chvel v náručí a nesmelo mu bozky oplácal. Dredatý chlapec jazykom vyzýval čiernovláska k tomu, aby viac otvoril pery. Chlapec poslúchol a pevnejšie sa pritisol k druhému chlapcovi. Potom sa pomaly odtiahol a sklonil hlavu. Díval sa do zeme a zhlboka dýchal.

Tom otvoril oči a zadíval sa na chlapca vo svojom náručí.

„Prečo si prestal,“ opýtal sa hiphoper, chytil čiernovlasého chlapca nežne za bradu a nadvihol ju. Bill sa usmial a v očkách mu zaiskrilo. Nahol sa k Tomovi a ďalej ho bozkával. Dredatý mladík si ho k sebe prudko pritiahol a začal mu vášnivo oplácať bozky. Billove sladké ústa drvil tými svojimi. Chlapec ticho zastenal, keď ucítil Tomove veľké, teplé dlane na svojom rozkroku, ktoré naň jemne zatlačili a pošúchali ho. Hiphoperove ruky sa pomaly posunuli cez čiernovláskove útle boky a malý, pevný zadoček, ktorý v dlaniach silno stisli. Bill vypískol. Potichu sa zachichotal a sčervenal. V tom sa dredáčik prudko odtiahol a čiernovlások poplašene zažmurkal.

„S – spravil som niečo,“ opýtal sa krehký chlapec.

„Ja…“ Tom sa pomaličky odtiahol úplne a pozeral sa všade, len nie na čiernovlasé stvorenie. „Asi už idem spať,“ zašepkal dredáčik a stisol Billove malé rúčky vo svojich. Čiernovlások sa nevzdal a znova sa vpil do Tomových pier. Ten však rýchlo chytil jeho útle ramená a pomaly ho od seba odtiahol. Čiernovlások znova zaprotestoval a pritiahol sa k nemu. Tom odvrátil tvár a jemne zo seba čiernovláska striasol. „Nemôžeme sa milovať…“ zašepkal Tom, keď sa otočil späť k čiernovlasému stvoreniu. Chlapec zavzlykal a sklopil hlavu.

„Billy, prosím, neplač. Nie je to kvôli tebe, ale kvôli mne,“ zašepkal Tom a zotieral mu z tváričky slzy. „Veľmi sa mi páčiš… Si krásny, ale… Neviem, či je to správne,“ dodal chlapec s dredmi. Čiernovlasý chlapec ďalej vzlykal a pritisol si k sebe kolená. „Billy, ja neviem, čo chceš? Povedz mi, čo odo mňa chceš?“

„Nechcem byť sám,“ šepol ticho chlapec a zadíval sa dredáčovi do očí.

„Ale… Veď ty nie si sám. Som tu s tebou a zajtra spoznáš svojich rodičov,“ pohladkal Tom čierne vlasy. Chlapec smutne zavrtel hlavou. „Prečo si potom myslíš, že si sám? Billy, máš rodinu, ktorá ťa miluje – mamku a ocka. Máš mňa… Prečo si potom myslíš, že si sám?“

„Nechceš ma,“ šepol chlapec.

„Maličký to nie je o sexe. To je o niečom úplne inom. Niekedy odmietnutie môže znamenať viac ako…“ odmlčal sa a zadíval sa mu do smutnučkých očiek. „Billy, ty ani nevieš, ako ťa chcem, ale… Nechcem ti ublížiť.“

„Môžem… Môžem s tebou spať?“ zmenil chlapec tému a zadíval sa na dredáčika s očkami plnými sĺz.

„Spať? Ako v mojej spálni? V jednej posteli? My… dvaja,“ pýtal sa Tom zaskočene.

„Zabudni na to,“ šepol chlapec, pomaly z neho vstal, ľahol si do postele a zavrel očká.

„Tak dobrú noc,“ zašepkal dredatý chlapec, pohladkal čierne vlásky a pomaly so zvesenou hlavou prešiel k dverám z izby. Vo chvíli, keď ich chcel zatvoriť, mu pohľad padol na trasúce sa klbko. Je tu s tebou poslednú noc, Tom. Potom ho už v živote neuvidíš a znova ti ostane len Nicol, pomyslel si smutne. Ani si to neuvedomil a zrazu sa skláňal nad vzlykajúceho čiernovláska a zašepkal: „Billy, neplačkaj. Ja… Môžeš ísť ku mne spinkať, ak chceš…“ odmlčal sa a po chvíli ticha dodal: „Ja by som chcel, aby si dnes v noci bol so mnou,“ posadil sa na posteľ vedľa chlapca a prstami jemne prešiel po pokožke na čiernovláskovom krku.

„Naozaj?“ šepol tichučko Bill a nedôverčivo mu pozrel do očí.

„Áno, Billy,“ usmial sa naňho Tom trocha smutne. „Chcem…“ ďalšie slová sa mu zasekli v hrdle. „Ja… Chcem ťa pri sebe cítiť,“ zašepkal a cítil sa hrozne. V tejto chvíli, týmito slovami… Cítil sa, akoby mu práve povedal: Milujem ťa. Bill sa usmial a natiahol k nemu ruky. Počkal, kým ho vzal dredáč do náručia a zaboril nos do jeho krku. Tom nemohol uveriť tomu, že s tým naozaj súhlasil. Teraz, keď mal to nešťastné a krehučké stvorenie v rukách, keď cítil jeho vôňu, mal pocit, akoby mu už nič na svete nechýbalo. Kde sa v ňom tak rýchlo nabrala tá láska? Ako to, že za niekoľko dní s ním dokázala zabudnúť na pocity, ktoré sa v ňom Nicol pokúšala vyvolať niekoľko mesiacov? Viac sa už tým ale nechcel zaoberať. Mal ho tu a pre seba a nechcel už myslieť na nič iné, len na to, ako si k nemu ľahne, pevne ho objíme a bude zaspávať s obrázkom jeho peknej tváričky, chuťou jeho sladučkých pier, dotykom hebkých, havraních vláskov a obklopený príjemným teplom jeho dokonalého tela. Chlapec sa spokojne usmieval a tisol sa k nemu.

„Ako si vedel moje meno?“ chcel vedieť čiernovlások a očká mu žiarili.

„Zistil som si ho,“ usmial sa naňho dredáčik, opatrne ho položil do postele a starostlivo ho pozakrýval. Potom prešiel na druhú stranu postele, odhrnul prikrývku, vyzliekol sa zo županu a do postele si ľahol len v boxerkách. Bill sa k nemu okamžite pritúlil a zavrel oči. Tom sa zhlboka nadýchol a vydýchol, zdvihol ruku a hladkal Billa po vlasoch.

„Billy, mal by si sa častejšie usmievať,“ zašepkal a pomaly zatváral oči.

„Dobrú noc,“ šepol chlapec a nos zaboril do jeho krku.

„Dobrú noc,“ poprial Billovi dredatý chlapec ticho a vtisol mu do vláskov letmý bozk.

>> Piaty deň <<

Tom a Georg stáli nad spiacim klbkom. Hnedovlasý chlapec sa potichu priblížil a pritisol k Billovmu peknému, malému nosíku handričku s chloroformom.

„Pre istotu,“ vysvetlil Tomovi, keď sa k nemu otočil. Dredáčik na to len nemo prikývol a pri pohľade na Billovo nehybné telíčko sa mu zvieralo srdce. „Naozaj už musí odísť,“ pýtal sa samého seba v duchu a sledoval, ako ho Georg berie opatrne do náruče.

„Georg, buď k nemu dobrý. Nekrič naňho. A keby sa na mňa pýtal, povedz mu, že… Že ho mám rád.“

„Nie, neboj. Ozaj toto…“ podal mu fľaštičku z hnedého skla a bielou etiketou. „Naposledy som mu ich dal. Spôsobujú stratu pamäte.“ Dredatý chlapec si vzal tabličku s tabletkami a pozorne si ich poobzeral.
„Xanax? Ten sa predsa v Nemecku nepoužíva,“ dodal a zahľadel sa na Georga s mierne nadvihnutým obočím.

„Ja viem,“ prikývol Georg a vzal fľaštičku. Vysypal si jednu tabletku do dlane, vložil ju medzi Billove pery a zalial ju vodou, tak aby ju chlapec prehltol.

„Georg, ako dlho to účinkuje?“ chcel vedieť Tom. „A bude si pamätať to, čo bolo potom, ako tú tabletku zobral, však?“

„Nie,“ odpovedal Geo.

„Nebude si ma… pamätať? Už nikdy,“ opýtal sa hiphopera a zahľadel sa na čiernovláskovu bledú, jemnú tváričku a pekné, plné pery.

„Nie, nebude.“

„Veď to tak bude najlepšie…“ povedal si sám pre seba a odprevadil svojho kamaráta ku dverám. „Georg, daj naňho veľký pozor, a keď budeš mať peniaze, prines ich sem. Potom si konečne vyrovnám svoje dlhy,“ zamračil sa dreadatý mladík. „A nezabudni… Daj si na seba pozor. Veľa šťastia,“ zaželal svojmu kamarátovi a sledoval, ako sa jeho postava s Billom stráca na schodoch. „Zbohom, Billy,“ zašepkal dredáčik, vošiel späť do svojho bytu a zavrel za sebou dvere.

>> O pol roka neskôr <<

Čiernovlások sedel na parapete v svojej izbe a pozeral do prázdna za oknom. Tak veľmi si túžil spomenúť na svoj život, ale nešlo to. Cítil sa zvláštne prázdno. Niečo mu chýbalo, alebo niekto? Prečo mal stále ten zvláštny pocit, že tam, kde bol pred tým, spoznal osobu, ktorá bola preňho veľmi dôležitá? Občas sa budil na to, že v sne vídaval akéhosi mladého muža so svetlými dredmi, ale do tváre mu veľmi nevidel. Zavrtel hlavou a skľúčene vydýchol. Zliezol z parapetu, obliekol si bundičku a v doprovode svojho osobného strážcu vyšiel z domu. Pomaly kráčal priamo do centra. Na nohách mal vysoké, značkové biele tenisky, oblečené tmavé, obtiahnuté rifle s lesklým kovom, biele obtiahnuté tričko, svetlú džínsovú vestičku a veľkú čiernu kabelku, všetko to boli čisto dizajnérske značky. Čiernovlások zaryto sledoval zem a premýšľal. Strhol sa až pri zvuku bŕzd, ale bolo neskoro. V okamihu zacítil tupú, prenikavú bolesť. Vykríkol. Viac už nedokázal vnímať nič, len tmu, ktorú mu znepríjemňovali zvuky sirén a rôznych vzrušených a kričiacich hlasov…

„Tom?“ dobehla za lekárom mladá sestrička. „Vezú nám sem Kaulitza, prezidentovho syna. Zrazilo ho auto.“

„K – Kaulitza?“ zakoktal sa dredatý mladík . „Č – čo sa mu stalo?“

„Zrazilo ho auto,“ zopakovala sestrička. „Máš viesť jeho operáciu.“

„JA?“ zakňučal. „Ale… No dobre, zvolaj operačný tím a pripravte sálu,“ povedal nakoniec a srdce sa mu prudko rozbúchalo. Presne tak ako v tú noc, kedy s ním bol naposledy. A tak behom niekoľkých minút už chlapec ležal na operačnom stole.

„Je to ten, kto si myslím, že to je,“ spýtal sa Andreas a uprel na Toma spýtavý pohľad.

„Andreas, prosím ťa… Nerozvádzajme to, okay? Nevidíš, že mám dosť problémov sám so sebou, aby som sa poriadne sústredil, tak ma nenervuj ešte aj ty, lebo to poseriem,“ zavrčal chirurg nervózne a opatrne začínal rez na nohe. Andreas sa uškrnul a ostražito ho sledoval.

„Sestra, utrite mi čelo,“ požiadal Tom svoju asistentku, a tá to s radosťou spravila. „Odsávanie,“ zahučal vedúci operácie. „Je to dosť nepekná zlomenina, čo povieš?“ otočil sa Tom k Andreasovi.
„Mne sa nepáči tá hlava,“ povedal Andreas a prezeral si škaredú ranu na chlapcovom spánku.
„To je teraz asi vedľajšie,“ povedal Tom. „Vyšetrili ho, vraj to len tak zle vyzerá,“ dodal chirurg a napravil kosť. Naznačil sestre – asistentke, aby mu podala potrebný nástroj.
„Ja neviem. Poď sa na to pozrieť.“ Zamračil sa na ranu Andreas.
„Ja tu dávam dohromady roztrieštenú nohu. Na hlavu sa pozriem potom,“ odpovedal Tom, dozašíval nohu a spravil ešte posledné potrebné úkony. Potom prešiel k čiernovláskovej poranenej hlavičke a kriticky sa zahľadel na ranu. „Takto zblízka to vyzerá fakt hrozivo,“ skonštatoval Tom a striasol sa. Andy sa natiahol pre skalpel, ale Tom ho zastavil.
„Treba to vyčistiť,“ dodal Andreas a zamračil sa, keď mu dredáč chytil ruku.

„Nechytaj sa toho skapelu,“ vytrhol mu ho z ruky. „Vyčistím mu to sám, ak dovolíš,“ dodal a opatrne čistil ranu. „Vidím tam odreniny, ale nie sú veľmi hlboké. Zdá sa, že spánková kosť je nepoškodená. Bude to prinajhoršom odrená koža a otras mozgu, možno dočasná strata pamäte. Mali by mu spraviť nejaké vyšetrenia,“ hovoril a dokončil dezinfekciu. „Sestra, prelepte mu to a odvezte ho na pooperačné. Keď sa preberie z narkózy, zavolajte ma,“ upozornil dredatý mladík sestru a sledoval ako Billa prevážajú do izby. Andy sledoval ako sa zavreli dvere.

„Čo to malo kurva znamenať?“ zamračil sa na Toma.

„Čo malo znamenať čo,“ opýtal sa Tom bezvýrazne a skladal si zakrvavené rukavice.

„To s tým skalpelom!“ mračil sa Andy. „Nebola to moja prvá operácia!“ odfrkol si a naštvane odišiel.

„No tak, Andy,“ zakričal za svojim kolegom a dobehol ho. „Dobre vieš, že na operáciu hlavy ešte nemáš potrebnú kvalifikáciu a priznám sa, že… Na odreninu ísť skalpelom je… hlúpe. Keby to videl primár, tak by nás oboch vyrazil. U toho chlapca to platí dvojnásobne. Je to prezidentov syn,“ hovoril dredatý chlapec ospravedlňujúco.

„To mi je jedno. Spravil si tam zo mňa úplného idiota!“

„Prestaň, Andreas! Spravil som, čo sa odo mňa čakalo, to po prvé a po druhé, keby sa niečo náhodou prihodilo… Vieš si predstaviť ten škandál?“

„Nič také som nerobil! Len som to skontroloval!“

„Chcel si rezať sklapelom kožu, hoci to nebolo potrebné. A uznaj si, že si nevyzeral ako debil. Ani ja by som sa necítil ako debil, keby ma v niečom pán primár napomenul. Stále sa ešte mám čo učiť a ty tak isto. Takže nemachruj a rob to, čo máš. Do ničoho sa nehrň. Máš čas,“ povedal dredatý chlapec.