Môj sladký taxikár 5.

„Kam to ideš?“ Naozaj by ma to dosť zaujímalo.

„Beriem to skratkou…“ Otočí sa na mňa a usmeje sa. Keby nesedím, podlomia sa mi kolená. Ako ma môže niekto privádzať do takého stavu? A ešte aj chlapec? Som zmätený sám zo seba. Aj keď teraz odhliadnuc od môjho problémiku, by som s ním chcel byť viac…

„Skratkou? Veď ideme opačnou stranou…“

„To je moja špeciálna skratka…“

„Ahá…“ Neviem prečo, ale teším sa… Normálny človek by asi začínal byť paranoidný, keby ho niekto takto ‚unesie‘. Ja som s mojím Taxikárom rád… Je mi s ním jednoducho dobre. Jé! Autokino!

„Tak toto je tá tvoja skratka, čo?“ Nič neodpovie, len sa nemo, s úsmevom zdobiacim tvár, díva pred seba…

„Páčiš sa mi. Vieš o tom?“ Otočí sa ku mne, na film obaja zabudneme. Vlastne ani neviem, čo to vlastne je…

„A… ehm… Nie… N-naozaj?…“ Zakokcem sa. Vďaka Bohu, že je tma, inak by sa mi zas posmieval. Jasne cítim, ako mi horia líca.

„Áno… Vlastne sme tu preto, lebo sa o tebe chcem dozvedieť niečo viac než len to, že máš krásny úsmev a si rozkošne hanblivý.“ Neustále ma obdarúva roztomilým podvihnutím kútikov…

„Tak sa pýtaj,“ nič iné ma nenapadlo povedať.

„Napríklad… Koľko máš rokov, hm?“ Natočí sa ku mne ešte viac, aby sa mi mohol dívať do očí. Síce je tma, no toľko sa dá vidieť.

„Ja… no… 21…“

„To je úplne super vek… A odkiaľ si prišiel?…“

„Z Berlína.“

„A… Máš niekoho?“ Wow… Myslel som si, že sa opýta na nejakú absurdnejšiu vec, tak ako doteraz, nie na toto…

„No… vlastne…“

„Bill, no tak… Nemusíš sa toľko červenať…“ Nesmelo ku mne vzpriami ruku a jemným dotykom mi prstami prejde po líci. Ach ten pocit… Energia z jeho existencie sa v ten moment prenesie ku mne.

„Ja… sa… Nie… Nečervenám…“ Celkom stratím reč.

„No, keď myslíš… Ale je to milé,“ usmeje sa a jeho piercing sa zaleskne odrazeným svetlom pravdepodobne z plátna pred nami, ktoré aj tak nevnímam. Všetku pozornosť teraz upriamujem na jediné: na Taxikára.

„Takže… Máš niekoho?“ po tom dotyku som zabudol aj odpovedať.

„No, to je tak, že… Nemám…“ Neviem, čo som chcel vymýšľať za reč, ale nemám si prečo vymýšľať.

A možno som si chcel vymýšľať, aby som zistil, či je ochotný o mňa zabojovať… Ach, čo si to nahováram. Veď ma pozná dokopy sotva tri hodiny.

„Ako to, že taký milý chlapec ako ty, nikoho nemá? Ešte si nestretol tú pravú, čo?…“ Nachvíľku sa zadíva dopredu na plátno… Neviem, čo odo mňa očakáva… Že mu pritvrdím? Alebo ho opravím na „pravého“?

„Asi to nebude celkom tak… Babu som nemal už… Fú, no dlho…“ Z jeho výrazu momentálne neviem nič vyčítať. Je neutrálnejší ako neutrálny… „Viem, že nevyzerám zrovna najmužnejšie… A… Práve tak sa teraz aj cítim…“

Ťažko vydýchnem.

„Čože? Ako to myslíš, že… Hm?“ Trochu zmätene sa na mňa pozrie. No čo mu mám povedať?

„To je jedno, nechaj to tak…“ asi som mal radšej držať jazyk za zubami.

„Nie, nie… Ja som myslel, že… Hm… To je jedno… Som… Som na tom tak podobne… Vieš,“ spustí monológ a ja sa ani nepokúšam vziať si slovo, „odkedy som ťa uvidel, sa tak cítim… Proste… Narobil si mi v hlave taký zmätok, že si to ani nevieš predstaviť…“ Myslím, že viem. A veľmi dobre. Podvedome pozriem na svoje ofačované ruky, ktoré sú dôkazom toho, že ho mám plnú hlavu.

„Vidíš toto?“ Ukážem mu svoje prsty, trochu nimi pohýbem. „Tak za to môžeš ty…“

„Čože? Ja?“ Zasmeje sa. Ach, začínam milovať jeho hlas.

„Áno, ty…“

„Ako to?“ stále sa nechápavo usmieva a očakáva vysvetlenie.

„Dnes som sa celý deň nevedel na nič poriadne sústrediť… A hádaj prečo… Neuhádneš!“ V nemom úžase sa na mňa díva tými dokonalými očami, z ktorých v tomto momente nejde nič iné, len šťastie… A možno… Láska… Ale len možno… A možno si to len namýšľam. Moje pochybnosti sa vyparia v okamihu, keď prepletie svoje prsty, s tými mojimi dokatovanými… Musím sa nad tým uškrnúť, aj keď cítim niečo úplne iné… To, že sa od tej ruky už viac nechcem odtrhnúť.

Ako mi môže tak poblázniť hlavu?… Nie je to možné… Nie mne.

Pomaly sa k sebe približujeme. Srdce mi vynecháva údery každou sekundou viac. Mám pocit, že prestávam dýchať. „Ja… chcem… chcem ťa pobozkať…“ Zašepká. Jeho horúci dych sa odráža od mojich pier ako rozbúrené more o skaly…

„Tak to urob…“ Zavriem oči, nechám sa ním viesť… Cítim neustále približujúce sa teplo.

„Urobím…“ Potichu odpovie, v tom okamihu pocítim jeho dotyk… Jemný, nežný… Obaja cítime tú silnú vzájomnú príťažlivosť, ktorá nám nedovolí len tak sa od seba vzdialiť. Jeho ruka zablúdi na moje líco. Páči sa mi to… Ani vo sne by mi nenapadlo, že by som sa mohol zamilovať do chlapca… A vôbec do taxikára… Ach… Núti ma to málinko vzdychnúť do jeho úst… Priznávam… Zamiloval som sa do svojho sladkého taxikára.

Vo chvíli ma napadne…

„Hm…“ nedobrovoľne sa od neho odlepím…

„A ako sa vlastne voláš?“

„Nesprávny čas…“

„Skôr správny čas na správnom mieste,“ usmejem sa a pohľadom sa znova spýtam tú istú otázku.

„Tom. Ale môžeš ma volať Taxikár…“

„Ach… Tom?… To je krásne meno… Ale… áno… Navždy budeš len môj sladký Taxikár…“ Usmejem sa a pohladím ho po zapletených vlasoch, čo mu siahajú až pod lopatky. Tom mi palcom opatrne prechádza po čeľusti… Mám chuť sa oprieť o jeho horúcu ruku…

„A ty môj sladký zákazník…“

Moje srdce sa rozbúši tak veľmi… Keby môže, určite exploduje…Cítim sa ako s obrovským ohňostrojom v hrudi. Jeho tvár osvieti tlmené svetlo z plátna, krásne mu tak zvýrazní rysy tváre…

„Ešte raz… prosím…“

„Čo ešte raz?“

„Ešte raz ma pobozkaj…“ Je to zvláštne, ale ani sa necítim hlúpo keď to hovorím.

Zavládne medzi nami ticho… Netrvá však ani pár sekúnd, okamžite mi Tom začne plniť moje prianie… Jednoducho milujem ten pocit, keď ho cítim na mojich perách…

Nebozkáva dravo ani nedočkavo, ale opatrne a jemne… Teraz som sa už nepochybne zamiloval. Do jeho očí, vône, chuti jeho pier… Takmer som tam zaradil aj auto… Pousmejem sa do bozku a Tom spomalí, až prestane.

„Asi som sa zbláznil…“ Doňho…

„To my obaja…“

Usmeje sa, oprie si čelo o to moje… Mám chuť tak isto ako on neustále sa usmievať.

„Mal by si ma odviesť domov…“ Aj keď veľmi nechcem, zajtra začínam už o šiestej… Musím ísť skôr spať. Keby ale chcel, obetoval by som spánok kvôli jeho prítomnosti…

„Ako si prajete pane…“ Naposledy sa prisal na pár sekúnd do mojich pier a naštartoval auto.

„Inak, čo to bol za film?“

„Netuším…“ Takže on sem išiel s tým, že vedel, čo sa stane. Ale zas na druhej strane, ja som čakal to isté, aj keď nie tak skoro. Ale mám rád prekvapenia, obzvlášť tie príjemné. A toto zaručene príjemné bolo…

Dokonca viac ako príjemné… Bolo to tak krásne a romantické… Najromantickejšia vec aká sa mi v živote stala…

Celú cestu až pred môj byt sme úplne ticho… Až som z toho nervózny… Čo teraz? Rozlúčime sa ako?

„Ďakujem za krásny večer…“ Usmejem sa, chvíľku sa mu zadívam do očí…Nervozita ma ale stále nechce opustiť. Tom sa ku mne nakloní pre bozk. Uff. Myslel som si, že to neurobí… Že to bol len skrat, alebo tak… S radosťou mu ho venujem.

„Zajtra sa uvidíme…“ Zašepká mi do ucha a ja len s úsmevom prikývnem. Už teraz sa nemôžem dočkať.