Môj sladký taxikár 4.

„Potrebuješ niečo?“ Nezaujato sa spýtam… Ani moc nemám chuť baviť sa s ňou…

„Čo sa s tebou do pekla deje? Včera si makal jak chovná koza a dnes? Robíš všetko možné iné, len nie to, čo máš!…“ Má pravdu. Mal by som sa naozaj sústrediť.

„Prepáč mi to. Proste som trochu mimo. Ale ja sa polepším. Keď tu bude Lenna, už tu budem na sto precent. Sľubujem… Hm?“ Pousmejem sa, chcem byť čo najpresvedčivejší.

„Dobre, ale… Boh ťa ochraňuj, keď budeš takýto. Velice rýchlo môžeš vyletieť, a to ti hovorím ako kamarátka. Chcem ti len dobre, naozaj…“ Podvihne mierne kútiky pier. Možno naozaj nebude až taká zlá…

„Dobre, dobre. A teraz do roboty.“ Potľapká ma po pleci. Obaja sa vydáme späť za pult.

„A Meg?“

„No?“

„Čo to chceli na tej štrnástke?“ bojazlivo sa spýtam. Ona len prevráti oči a prilepí mi na čelo papierik s objednávkou.

„Hm, vďaka. Ja už naozaj.“

„Jasné, rob!“ potom sa mi už stratí z dohľadu a venujem sa svojej robote – v rámci možností – bez omylov. No malé chybičky sa mi chvíľami stávali stále…

–

Tri hodiny v práci a už mám leukoplastom oblepené štyri prsty.

„Ty čo si robil, prosím ťa?“

„Nič, nič,“ skryjem si ruku za chrbát a potmehúdsky uhýbam pohľadom.

„Kto tebe vymyslel byť čašníkom…“ Nechápavo pokrúti hlavou a odkráča preč. Bože nech už je 6.

—

Všade samý hluk, nikto nikomu nerozumie. Konečne dorazila Lenna a všetci sa zabávajú. Ja len sedím za barom. Sem-tam niekto príde a ja mu nalejem čo si vypýta… Väčšinou sa ale nudím jak pes…

„Danke schon!“ Zakričí Lenna s provizorného pódia. Konečne je prestávka a aspoň nachvíľku je ticho… Teda ticho oproti tomu hurhaju, čo tu bol pred chvíľkou.

„To snáď nie je…“ Sám pre seba si zašomrem, keď ma až pichne pri srdci. To sa mi zdá, alebo naozaj je to…

„Ahoj…“ Milo sa usmeje môj sladký Taxikár a prisadne si k baru. Neuveriteľné, ako mi jeden pohľad naňho dokáže zdvihnúť tak sklesnutú náladu!

„Ahoj…“ Podvihnem kútiky pier.

„Čo tu robíš, hm? Nemáš náhodou voziť ľudí?“ Snažím sa nadviazať rozhovor, no on je stále ticho… Len nemo na mňa pozerá ako na zázrak.

„Vieš, čo som si všimol?“

„Že mi neodpovedáš na otázky?“

„Že keď som prišiel, znova si nahodil ten úsmev… Vieš ktorý… Taký ten sladký…“

„Aj tak si mi neodpovedal…“ znovu sa oslňujúco zaškerím, no on sa okamžite rozosmeje…

„Čo sa rehoceš?“ trochu spustím úsmev, no stále sa netvárim neutrálne.

„Svie… Svietia ti zuby na modro,“ tak teraz sa musím smiať aj ja. Úplne som zabudol na to osvetlenie, čo tu je…

„Veľmi vtipné, aj tebe!“ všimol som si, keď sa naplno usmial pri tak strašne nevtipnej veci… Prečo sa vlastne obaja smejeme? Tá dobrá nálada akoby prišla s ním. Má nejakú pozitvínu auru či čo… Pôsobí na mňa ako nejaký doping pozitívnej energie…

Zrazu ale komplet všetko osvetlenie vyplo, rozžiarilo sa len obyčajné žlté svetlo. Dnu vošli niekoľkí policajti…

„Megan!“ Zavolám na ňu, pred chvíľkou som ju videl motať sa tu.

„No? Čo sa deje?“

„Čo to tu má znamenať?“

„Len razia, nič iné… Ukážeš im doklady a oni ťa nechajú…“ Žmurkne na mňa, trochu si vydýchnem. Meg je v momente preč. Zľakol som sa, že sa niečo stalo… Ani nestihnem dorozmýšľať, už aj sú pri mne nastúpený dvaja policajti.

„Ukážte mi prosím vás občiansky.“ Ostro ma prebodne pohľadom… Brr, až ma striasa… Vždy peňaženku nosím vo vrecku rifiel, no tento krát tam siahnem a nie je tam. Do pekla, kde je?!

„Sekundu…“ Nervózne sa pousmejem a hľadám ďalej… Jedno vrecko, druhé, tretie… Nič!

„No bude to?! Nemám na teba celý deň!“

„Bill!“ Osloví ma môj sladký Taxikár a následne mi hodí moju čiernu peňaženku. Čože? Ako to, že ju má on?

„Zabudol si si ju v taxíku. Vlastne preto som prišiel…“ Tak teraz nerozumiem už ničomu. Rýchlo ukážem občiansky policajtom, nech môžu ísť ďalej.

„Čože som?“

„Asi ti tam vypadla, alebo čo… Tak som ti ju priniesol. Alebo som si ju mal radšej nechať?“

„Nie, nie, teda… Počkaj, ja som mimo. Teraz neviem z čoho viac, či z tých policajtov, že som stratil peňaženku alebo z toho, že si…“ odmlčím sa.

„Že som čo? Modrozubý?“

„Nie… Že si…“ ostýcham sa doplniť to jediné slovo, „že si prišiel…“

„Ruším ti elektrické… teda, elektrizujúce pole tvojho úsmevu?“

„No… Dá sa povedať… Nejaká súvislosť tam bude…“

A že naozaj bude…

„Bill!“ Čo zas kto odomňa chce?! Nevidí ten dotyčný, že sa bavím s mojím sladkým Taxikárom?!

„Čoje?!“

„Môžeš ísť domov!“

„Čo?“ Otočím sa na Megan. Domov?

„Naozaj?“

„Áno. Veď ti končí smena. Len včera si tu bol dlhšie kvôli výzdobe. O chvíľku príde Enn, takže ťa vystrieda.“ Nejako je toho na mňa za tých 20 minút veľa… Kto je do pekla Enn? Ach… Čert to ber.

„Tak… Dobre…“ Usmejem sa. Odložím zásteru pod pult, tam, kde má byť.

„Pán Taxikár, vezmete ma domov?“ Zažmurkám, ako by som ho chcel zviesť. Ale ja nechcem! Fakt nie! To ono samé!

Nie… ozve sa moje druhé ja. To ty nie, to on teba, však? Len si to priznaj, že ho chceš… Ale choď preč ty zlé svedomie! Ja viem čo chcem spraviť. No dobre, nemám páru… Uvidím, čo on. Keď nič, tak mám smolu. A on tiež. Normálne žasnem, ako jednoducho sa z heteráka môže stať gay… A možno ani nie som gay… Som bisexuál… Hej, to znie dobre, ako kompromis…

„Samozrejme, pane.“

„Tak ma počkajte vonku, ešte si prehodím veci a hneď prídem…“

O dve minúty už klusám von a ledva stihnem zamávať Meg… Tá sa len neveselo usmeje a ďalej vybavuje objednávky. Konečne! Na toto som čakal celý deň! Celý rozradostený vybehnem z dverí -opäť som ich skoro prehliadol- neotáľam ani chvíľku a hneď sa nasáčkujem na sedadlo spolujazdca.

„Dobrý večer, kam to bude?“

„Tam, kam obvykle. Veď to už poznáte.“

„Tak dobre…“ Naštartuje auto, ktoré sa behom pár sekúnd rozhýbe.

„Ako je to možné?“

„Čo ako je možné?“

„Ako je to možné, že vždy narazím na teba?“ Chcem len vedieť, či to je naozaj hlúpa náhoda, alebo…

„Náhoda…“ Tak asi áno…

„Aha…“ Potichu poviem, môj sladký Taxikár ešte niečo povie, no nevnímam ho. Viac ma zaujíma tá neznáma cesta, ktorou ideme.