autor: Diana
Je už tma a ja som sa už za dnešok nachodil dosť… Mám právo pohodlne sa odviezť domov. Čo ma však prekvapí, keď nasadnem do taxíka, je povedomá tvár v spätnom zrkadle.
„Tak znova sa vidíme,“ oslňujúco sa usmeje.
„Uhm…“ Zamručím, veľmi ho nevnímam. Jediné, čo by som teraz chcel, je spať. Vážne viac nič iné.
„Ako bolo v novej práci? Si nejaký unavený, nie?“
„Uhm…“ Aj by som sa mu ospravedlnil, že nič iné mu neviem povedať, ale vážne sa mi nechce ani to…
„No, muselo to byť náročné… Ale vieš čo? Držal som ti palce…“ Trochu sa zasmeje. Nechcem povedať len ďalšie „uhm“, radšej sa len potichu usmievam, samozrejme so zavretými očami. Určite ma sleduje cez spätné zrkadlo… Viem to. Niečo ma donúti premôcť sa…
„Ďakujem.“
„Pomohlo?“
„Uhm,“ obaja sa zasmejeme nad jednoduchosťou mojej odpovede… Cez pootvorené oči vidím, že ma stále pozoruje. Mal by radšej sledovať cestu, pretože skončíme medzi nejakými autami ako sendvič. Bože, už mi z toho jedla hrabe… Keď prídem domov, ľahnem si na plátok syra a zakryjem sa šalátovým listom.
„Tak znova sa vidíme,“ oslňujúco sa usmeje.
„Uhm…“ Zamručím, veľmi ho nevnímam. Jediné, čo by som teraz chcel, je spať. Vážne viac nič iné.
„Ako bolo v novej práci? Si nejaký unavený, nie?“
„Uhm…“ Aj by som sa mu ospravedlnil, že nič iné mu neviem povedať, ale vážne sa mi nechce ani to…
„No, muselo to byť náročné… Ale vieš čo? Držal som ti palce…“ Trochu sa zasmeje. Nechcem povedať len ďalšie „uhm“, radšej sa len potichu usmievam, samozrejme so zavretými očami. Určite ma sleduje cez spätné zrkadlo… Viem to. Niečo ma donúti premôcť sa…
„Ďakujem.“
„Pomohlo?“
„Uhm,“ obaja sa zasmejeme nad jednoduchosťou mojej odpovede… Cez pootvorené oči vidím, že ma stále pozoruje. Mal by radšej sledovať cestu, pretože skončíme medzi nejakými autami ako sendvič. Bože, už mi z toho jedla hrabe… Keď prídem domov, ľahnem si na plátok syra a zakryjem sa šalátovým listom.
„Aaa!“ skríknem, keď auto prudko zabrzdí. Takmer došlo na moje sendvičové slová.
„Uff, takmer som tú červenú prebehol…“ úplne nezainteresovane povie taxikár. Zaujímalo by ma, ako sa volá. Neviem síce, na čo mi to bude, ale o sekundu sa to spýtam. Nie až o dve… Tak o tri…
„A ako sa teda voláš?“ predbehne ma.
„Vieš, že som sa práve chcel spýtať to isté?… Nevieš…“ Okamžite si na moju otázku aj odpoviem. Veď predsa… Odkiaľ by to asi tak vedel?
„Naozaj? Ale… Neodpovedal si mi…“
„Som Bill… čo ty?“ Zamrmlem. Dúfam, že táto cesta bude trvať ešte dlho. Nechce sa mi vystupovať odtiaľto.
„Som taxikár…“
„Teší ma… Môžem ťa tak volať?“
„Jasn… Oou…“
„Čo sa stalo?“
„Vidíš tu frontu áut pred nami?“ Až potom si to všimnem.
„No to vidím…“
„Tak to vyzerá na dlho…“ Vyloží si ruku za operadlo spolujazdca a otočí sa ku mne. Až teraz si všimnem celú jeho tvár. Je strašne pekná. Priam dokonalá…
„Brrr…“ Zatrasiem hlavou… Nemôžem o ňom takto premýšľať, som predsa na baby…
„Čo je?“ Nechápavo podvihne obočie.
„Nič nie vôbec sa des…“
„Čo?“ Bože… Už ani neviem, čo hovorím! Ide to so mnou dole vodou.
„Nič, nič, nepočúvaj ma… Na jak dlho asi?“
„Ja neviem… pol hodinu? Asi budeš doma skôr, keď pôjdeš pešo…“ No tak to určite…
„Nič nie vôbec sa des…“
„Čo?“ Bože… Už ani neviem, čo hovorím! Ide to so mnou dole vodou.
„Nič, nič, nepočúvaj ma… Na jak dlho asi?“
„Ja neviem… pol hodinu? Asi budeš doma skôr, keď pôjdeš pešo…“ No tak to určite…
„Už aj ma vidíš, ako idem peši… Veď vidíš, že ledva rozprávam…“ uff, to bola vyčerpávajúca veta.
„No to vidím. Tak sa o tebe asi veľa nedozviem, čo?“
„Uhm…“ už podvedome odpoviem a v momente sa na svojej typickej odpovedi rozosmejem…
„Už aspoň poznám tvoje obľúbené slovo…“
„Nie… Moje obľúbené slovo je úplne iné… Ale síce uhm tiež nie je na zahodenie… “ Kecám… Nemám žiadne obľúbené slovo… Len chcem byť zaujímavý… Ako obyčajne, ale to už podvedome… Nemôžem za to, fakt nie.
„A aké to je?“
„Tak to ti nepoviem…“ No… Presne takto nejak som to chcel.
„Vieš, aké je moje?“
„Nie… Taxík?“ Síce to asi ono nebude… Ale nič iné ma v tejto zmordovanej chvíli nenapadá…
„Má to s tým niečo spoločné… Ale nechaj to tak… Možno ti ho raz poviem.“
„Myslíš, že sa ešte stretneme?“ zvedavo naňho pozriem. To by bola asi veľká náhoda…
„Možno sa stretneme nejakou náhodou o pár rokov a povieš si, aha, to je ten idiot, ktorý ma viezol prvý krát do novej práce,“ mám pocit, že tohto týpka ešte stretnem… Má tak silnú osobnosť, že naňho tak ľahko proste nezabudnem… Normálne z neho vyžaruje pozitívna energia.
„To pochybujem…“ Odfrknem si, konečne sa ten chlapec s taxíkom pohne.
„No sláva…“ Mne sa snáď ústa nezatvoria. Už leziem sám sebe na nervy s tým večným kecaním.
„Chceš ísť tam, kde som ťa ráno vzal?“
„Hej…“ Prikývnem, akoby to aj mohol vidieť…
„Tam bývaš? Inak… Zaujímavé… Ešte som ťa tu nevidel… Prisťahoval si sa, alebo?“
Fakt je zvedavý viac ako treba… Už ráno som mu to myslím vravel… A dobre, teraz budem radšej ticho…
„No…“
„Čo no?“
„Hej, tam som sa teraz presťahoval.“
„A poznáš okolie? Lebo keby nie…“ preruším ho: „…tak viem, kde ťa nájdem…“ zamrmlem, strčím mu do ruky 10 eur a už aj sa sáčkujem z auta.
Snažím sa tváriť čo najmenej kyslo, som naozaj hrozne uťahaný. Zamáva mi na rozlúčku. Len mávnem rukou, nech nevyzerám ako úplný ignorant… Začína mi byť aj trochu ľúto, že som bol taký drzý. Bol milý, to sa musí nechať. Najbližšie, keď ho stretnem, sa mu ospravedlním. Už s tým rátam ako so samozrejmosťou, že ma povezie znova. Možno sa o ňom aj niečo dozviem, keď sa dobre vyspím…
A možno ho už nikdy v živote neuvidím a bude ma mrzieť, že náš posledný rozhovor dopadol práve takto…
Taxík sa rozhýbe vpred. Niečo ma núti pozerať sa ako sa vzďaľuje…
Ach… Sám som si len tak za moju hlúposť pokazil náladu… Čo keď ho už naozaj nestretnem? Malo by mi to byť jedno… Je to len taxikár, nie?
Nie, to bol Taxikár s veľkým T… Pousmejem sa nad ‚vyspelosťou‘ mojich myšlienkových pochodov… Predsa len, som už narobený, tak ani s tým rozmýšľaním na tom nie som najlepšie. Jediné, čo potrebujem, je teplá posteľ a mäkký vankúš. V tejto chvíli by mi stačil aj ten vankúš a ľahol by som si tu na chodník. Alebo do taxíka… A ako uspávanku by mi Taxikár rozprával svoje múdre reči.
Ach, to mi teraz bude stále behať po rozume? Čo je toto?
Celkom mi ukradol myšlienky na tento večer. Keby to bola aspoň pekná taxikárka… Napríklad taká Megan… Ale on? V žiadnom prípade… Určite mnou prevláda len zvedavosť… Zvedavosť, aké by to asi bolo… Nebolo! Koniec!
Radšej zatrasiem hlavou a vkĺznem do svojho malého bytu.
Konečne niečo mäkké! Pozhadzujem zo seba veci, akoby sa cestou rozpadávali, a kým prídem po posteľ, zostanem len v boxerkách. Potom spadnem ako mŕtvy do saténových návlečiek… Ešteže som sa osprchoval tam, inak by som asi zaspal postojačky…
„Bože, budík!“ takmer by som si bol zabudol nastaviť budík na ráno… Uff, ešteže ma to včas napadlo…
*
„Ahoj“ poviem, keď nastúpim do taxíka… Sadnem si však neobvykle na sedadlo spolujazdca a na privítanie pobozkám Taxikára… Rozplývam sa nad prežitou chvíľkou. Cítim, akoby som ho už poznal roky… A nie len to…
*
„Aaa!“ takmer spadnem z postele, keď mi tesne pri hlave začne drnčať budík. Ako len neznášam to otravné zvonenie! Ale musím sa dať dokopy, nech podám v robote čo najlepší výkon. Včera so mnou boli spokojní, tak musím byť aspoň taký dobrý ako včera.
No ale ak to takto pôjde ďalej, nedostanem sa ani k tomu taxíku…
„Ježíš maria! “ To stále musím mať tú žltú atrapu a toho krásneho chlapca v ňom pred očami?! Ešteže som dosť unavený na to, aby som registroval to, čo si myslím.
autor: Diana
betareaed: Janule
super :)* bezvadný 🙂