Robbery 4.

Rinčanie zvončeka dredatého chlapca nepríjemne prekvapilo. V prvej chvíli sa ostrého zvuku zľakol, až poskočil na mieste. Premkol ho strach. „Kto to môže byť? Georg? Ale veď ten mal prísť až večer,“ premýšľal Tom horúčkovito a očami preletel svoj byt, kým neustali na premoknutom, pomerne zúboženom a vystrašenom čiernovlasom chlapcovi. Z premýšľania ho vytrhlo ďalšie naliehavé zazvonenie.
„Kurva,“ zahrešil dredáč, rýchlo Billovi povedal, aby si pokojne ľahol, vybehol von a izbu za sebou pre istotu zamkol. Kráčajúc k dverám si vyzliekol mokré tričko, hodil ho do kúpeľne a kľúč od zamknutej miestnosti si strčil do vrecka. Potom otvoril. Za vchodovými dvermi stála vysoká, štíhla blondína s hnedými očami a zvodne sa na chlapca usmievala.

„Ahoj, Tomi,“ pozdravila žena a napravila si priesvitnú blúzku.
„A – ahoj,“ vyjachtal chlapec zaskočene a postavil sa do dverí. „Č – čo tu robíš, Nicol,“ opýtal sa dievčaťa a nervózne prešľapoval na mieste.
„Len som si povedala, že by som chcela vidieť svojho priateľa. Je na tom niečo zlé?“ usmievala sa a oči jej pri tom žiarili. „Nepozveš ma ďalej,“ spýtala sa Tomova priateľka a v očiach sa jej zalesklo ešte viac.
„Pozri sa, Niki…“ dredatý chlapec sa jeme poškrabal vo vlasoch a premýšľal o nejakom presvedčivom klamstve. Nemohol svojej frajerke povedať o tom, že Georg uniesol prezidentovho syna, postrelil ho, potom ten úbohý chlapec takmer spáchal samovraždu a teraz, akoby to nestačilo, ho má v byte. Ako by to vyznelo? No blbo. „Zlato, prepáč, ale nemám čas, práve… Idem do práce,“ povedal a nevinne sa usmial. Nicolina tvár zrazu nadobudla výraz rozzúrenej levice.

„Ty tam niekoho máš, však?!“ vyštekla na chlapca vo dverách a ukázala na dredáčovu nahú hruď. „Vyrušila som vás?! Snažíš sa ju kryť, čo?!“ kričala na celý panelák.
„Nicol, prosím ťa, upokoj sa,“ prosil dievča Tom. „Niki, zlatko…“
„Tak preto si mi neotváral,“ zasipela a dala dredáčovi facku. Chlapec sa chytil za sčervenané líce. „Niki, pusinka, prezliekal som si nohavice,“ snažil sa presvedčiť dievča. „Nevedel som, že prídeš a cudziemu človeku neotvorím holý, nie?“ dával Tom ťažké argumenty a Nicol sa pomaly upokojovala.
„Aj tak mi nie je jasné, prečo ma nechceš pustiť dovnútra,“ privrela oči a iskrivo sa zahľadela na svojho priateľa. Tom v duchu znova zahrešil.
„Mám tam hrozný neporiadok,“ vyhovoril sa dredáč, pristúpil bližšie a objal dievča okolo bokov. „Neveríš mi, Niki?“ zašepkal a uprel na dievča neodolateľný psí pohľad.
„Oh, Tomi,“ vzdychla si Nicol a s úsmevom objala svojho priateľa. „Prepáč, že som ti spravila takú scénu. Som strašne žiarlivá, veď vieš,“ zašepkala a zatvárila sa previnilo.
„Odpúšťam ti, kočka,“ odpovedal Tom a precítene svoju priateľku pobozkal. „Sľubujem ti, že si spolu niekam vyjdeme, ale tento týždeň mám skutočne nabitý službami,“ klamal dredatý chlapec šikovne.
„Takže sa neuvidíme?“ opýtalo sa pekné dievča smutne.
„Brnknem ti, zlatko,“ usmial sa Tom, vtisol svojej priateľke nežný bozk na pery a odprevadil ju k jej autu. Keď sa konečne vrátil do bytu, zamkol za sebou a vydýchol si. Oprel sa o dvere, zaklonil hlavu, zatvoril oči a pomyslel si: „Toto bolo o chlp, Tom.“

Billa Nicolin krik najprv trocha vystrašil, no po chvíli si uvedomil, že by to mohla byť jeho záchrana.

„Pomoc,“ skríkol a natiahol ruku smerom k dverám. Chvíľu načúval, ak krik ustal a žiadanej pomoci sa mu nedostalo. Zavzlykal a opatrne zliezol z postele. Popri stene dokríval k dverám a zalomcoval s kľučkou. Dvere však nepovolili. Skúšal to ešte hodnú chvíľu. Keď začul zaklapnutie vchodu od Tomovho bytu, bezmocne sa zviezol po dverách, ktoré sa ešte do nedávna tak zúfalo snažil otvoriť. Pritisol si kolená k brušku, škrabanec nepríjemne zabolel a čiernovlások sa znova naplno rozplakal.

Medzitým ako Bill lomcoval dvermi hosťovskej izby, už Tom stál na chodbe a šmátral rukou vo vrecku. Po chvíli z neho vytiahol kľúč a prešiel k izbe, kde sa nachádzal unesený chlapec. Ucho najprv pritlačil na dvere a počúval. Z vnútra sa ozývali tlmené vzlyky. Dredatého chlapca dosť zamrzelo, že sa Bill veľmi trápi, no nemal inú možnosť. Strčil kľúč do zámku, zvrtol ním a opatrne otváral dvere.

Chlapec zakňučal, keď do neho jemne vrazili dvere a vyplašene sa odtiahol do kúta, tisnúc si k telíčku kolená. Tichučko vzlykal. Dredatý chlapec nahliadol do miestnosti. Posteľ bola prázdna. Inštinktívne sa zahľadel na okno, ale bolo zavreté. Potichu vošiel dnu a z kúta sa ozvali tichučké vzlyky. Dredáč vystúpil z tieňa dverí a kľakol si k malému klbku. Jemne ho pohladkal po vlasoch a zašepkal: „Bill, si u mňa doma. Nemusíš sa báť. Tu si v bezpečí.“ Chlapec sa inštinktívne prikrčil a ďalej vzlykal. Pohľad mu zablúdil k otvoreným dverám. „Nechcel by si najesť?“ opýtal sa Tom a ustarostene sa zahľadel na svojho chránenca. Bill zavrtel hlavou a ďalej sa krčil do klbka. Rozmýšľal: Aká je šanca, že sa mi s tou boľavou nohou podarí utiecť?

„Bill ani vlastná matka nerozumie nemému dieťaťu. Prosím ťa, hovor so mnou. Uľaví sa ti,“ naliehal dredatý chlapec. „A nemal by si sedieť na zemi. Ešte stále si mokrý, mal by si sa prezliecť. Doniesol som ti nejaké svoje veci,“ dodal dredáč. „Viem, že niečo teplé do žalúdka, by ti dobre padlo.“ Chlapec opätovne zaprotestoval a ignoroval protesty ozývajúce sa mu v brušku, ktoré malo rozhodne iný názor ako on sám. „Bill…“ odpovedal na pokývanie Tom výhražne. „Potrebuješ silu, aby si sa úplne zotavil,“ snažil sa ho presvedčiť dredáč. „Čoho sa ešte bojíš,“ spýtal sa dredatý mladík po chvíli pozorovania. „Georg tu nie je,“ dodal chlapec s dredmi pokojne, vzpriamil sa a zložil si ruky na stále nahej hrudi.

„Nechcem,“ oznámil vzpurne Bill a zamračil sa. Pocítil zvláštny nával hnevu a odvahy.

„Tak potom si zavolám Georga. Ten do teba niečo určite dostane,“ usmial sa Tom, vyšiel z izby a chlapec sa pozrel na okno. Opatrne vstal a opierajúc sa o stenu k nemu prešiel. Nie je to vysoko, pomyslel si.

Tom bol práve v kuchyni. Pripravil čiernovláskovi niečo pod zub a do pohára nalial pomarančový džús. Položil ho na tácku k tanieru teplej polievky a vošiel do izby. Chlapec stál pri okne a pokúšal sa ho otvoriť. Dredatý chlapec sa usmial, položil tácku s jedlom na nočný stolík a díval sa, ako sa Bill pasoval s oknom.

„Samovraždou nič nevyriešiš. Sme na šiestom poschodí, hoci sa to nezdá,“ ozval sa dredáčik, keď ho chlapec nevnímal. Ten sa na jeho hlas strhol a otočil. Zachytil sa steny, ako sa mu pri prudkom pohybe od bolesti podlomili kolená. Usykol od bolesti a sledoval približujúceho sa dredáča, ktorý ho rýchlo zachytil a posadil na posteľ.
„Ak budeš poslúchať, už o dva dni môžeš byť doma, Bill. Prisahám. Ale na takéto hlúposti…“ ukázal na okno, „musíš zabudnúť, rozumieš?“ pozrel sa chlapcovi uprene do očí a prikývol hlavou. Bill pomaly prikývol. Nevedel, či mu môže celkom dôverovať. Nakoniec prikývol a pomyslel si: Fajn. Budem poslúchať, ale ak ma za dva dni nepustí domov, tak sa pokúsim ujsť. „Som rád,“ potešil sa Tom čiernovláskovmu súhlasu. „A ešte jedna vec. Nemysli si, že ťa chcem pretiahnuť alebo niečo. Mám priateľku a vôbec nemám chute ako Geo,“ zvonivo sa zasmial dredatý chlapec a postavil pred čiernovlasého chlapca podnos s jedlom. „Najedz sa a potom ti usteliem posteľ, aby si si oddýchol.“

„Nie som hladný,“ odpovedal po chvíľke chlapec a otočil hlavu od tácky s jedlom.

„Tak potom ti usteliem posteľ a ty sa zatiaľ prezlečieš,“ opýtal sa Tom a nadvihol obočie. Chlapec prikývol a opatrne vstal. Pretrel si očká. Štípali. Hneď po ňom sa zdvihol aj dredatý chlapec.
„Nemám ti pomôcť,“ spýtal sa Tom a sledoval, ako sa Bill ledva drží na nohách. Bill okamžite zavrtel hlavou.

„M – mohol by som sa p – preziecť,“ spýtal sa chlapec nesmelo. Nebude sa predsa pred nikým cudzím vyzliekať! Toľko hrdosti mu aj napriek tomuto všetkému ostalo. Pridŕžal sa steny a Tom sa na chvíľu stratil za dverami. Čiernovlasý chlapec sa na chvíľu oprel o stenu a zhlboka dýchal. Stúpal mu tlak. Potom sa odrazil od steny a rozopol si opasok. Príšerne ho rozbolela hlava. Pritlačil si prsty na spánky a zavrel oči. Prešiel pomaly k oknu a oprel si horúce čelo o chladné sklo. Pomáhalo to trocha zmierniť bolesť. Po chvíli oddychu si vyzliekol mokré šaty a obliekol si to, čo mu doniesol Tom. Potom si sadol na posteľ a zavolal dredáčika dovnútra.

Chlapec s dredmi vstúpil, zastavil sa medzi dvermi a zadíval sa do peknej tváre s jemnými rysmi. Usmial sa, spravil niekoľko krokov a sadol si na posteľ vedľa čiernovlasého chlapca. Ten si zívol a očká sa mu už pomaly zatvárali.

„Bill, najprv sa najedz, potom môžeš spať koľko chceš,“ zašepkal Tom jemne a pritisol k chlapcovi podnos s teplým jedlom.

„Nie som hladný,“ šepol čiernovlások a uprel na Toma nesmelý, no smutný pohľad.

„Tak dobre,“ nechal sa nakoniec presvedčiť dredáčik, rozostlal Billovi posteľ, nechal chlapca pokojne odpočívať a jedlo preložil na stolík. Po špičkách sa vykradol z izby a nečujne zatvoril dvere.

>> Tretí deň <<

Bill rozlepil očká presne s východom slnka. Izba bola zaliata jemne oranžovou farbou. Oklepal sa a viac sa zabalil do teplej prikrývky. Pevne si ju omotal okolo telíčka a opatrne, jemne poskakujúc na jednej nohe, prešiel k oknu. Chvíľku sledoval vychádzajúce slnko a pousmial sa. Zalomcoval oknom a úzkostne zakňučal. Túžil po troche čerstvého vzduchu. Smutne sklonil hlavu a potom sa porozhliadol po malej útulnej a moderne zariadenej izbičke, ktorá sa mala stať jeho nanúteným „domovom“ na niekoľko dní. Posteľ, nočný stolík, lampička, skriňa, bielizník a pekný shaggy koberec, ktorý ho lákal asi najviac zo všetkého. Vrátil sa k posteli, sadol si a jemne po ňom jednou nôžkou prešiel. Pousmial sa. Bol mäkučký.

Na stolíku postrehol jedlo. V žalúdku mu zaškvŕkalo, a tak neodolal poháru džúsu a tanieru plnému teraz už pomerne studenej kuracej polievky. Džús vypil do dna, pomaly zjedol polievku a znova prešiel k oknu. Študoval jeho otváranie. Musí sa to predsa dať nejako otvoriť, pomyslel si. Nakoniec sa mu to však predsa len nepodarilo. Skúšal to už všetkými spôsobmi, no nepodarilo sa mu to ani na stý pokus. Možno by som mal poprosiť Toma, preblesklo chlapcovi hlavou, ale v zápätí nesúhlasne potriasol hlavou a rozmyslel si to. Smutne si znova sadol na posteľ. Tak veľmi chcel na vzduch. Pohlaď sa mu zasekol na pohári džúsu. Nahol sa, vzal ho a vycedil z neho posledné kvapky sladkej tekutiny. Zahľadel sa na dno poháda a premýšľal. Zrazu sa zadíval na dvere. Odložil pohár, opatrne sa zdvihol a opierajúc sa o stenu prešiel k dverám. Pomaly stlačil kľučku a dvere sa otvorili.

Čiernovlások zvedavo vykukol na chodbičku zaliatu jemnou oranžovou farbou. Vyplašene vyšiel na chodbu a pohľad uprel na dvere oproti. Tam musí byť Tomova izba, pomyslel si chlapec a ticho sa priblížil k dverám. Potichučky nakukol dnu. Uvidel Toma rozvaleného v perinách a vzadu balkónové dvere. Tichučko ako myška prešiel cez izbu, nečujne otvoril dvere a postavil sa na balkón. Zaklonil hlavu a spokojne zavrel oči. Chlapča si sadlo a pritiahlo k sebe kolienka. Zavrelo očká a spokojne sa usmievalo. Zatiaľ čo Bill sedel v prútenom kresielku a nosom nasával mestský vzduch, dredatého chlapca ovanul ranný vánok a odohnal mu z očí spánok. Dredáčik tak pootvoril oči a znova zatvoril pod návalom svetla. Jemne si ich pretrel a skopal zo seba perinu. Posadil sa a ponaťahoval svaly. V tom zbadal, že dvere na balkón sú otvorené. Nepamätal si, že by ich večer nechal otvorené. Premkol ho strach. Vyskočil na nohy a v boxerkách sa rozbehol na balkón.

„B – Bill?“ vyjachtal hiphoper prekvapene. „Č – čo tu robíš?“ Chlapec sa strhol a prudko sa posadil. Rozospato sa obzeral. Pohľadom sa zastavil sa Tomovi. Prikrčil sa. „Nemusíš sa báť,“ povedal Tom okamžite ako uvidel čiernovláskov prestrašený pohľad. „Len som sa bál. Veď vieš… Aby sa ti niečo nestalo,“ dodal a usmial sa. V tom sa stratil v izbe. O minútu sa vrátil na späť, zavrel dvere do izby, oprel sa o zábradlie, uprel pohľad do diaľky a zapálil si cigaretu. Bill nesúhlasne nakrčil noštek. Nemal rád cigarety. Otočil hlavu proti vetru a zavrel oči. Užíval si čerstvý vzduch. Dredatý chlapec si však jeho výraz nevšimol a vyfúkol ďalší oblak dymu. „Nemohol si spať?“

„Chcel som na vzduch,“ šepol chlapec.

„Nečudujem sa ti,“ pousmial sa chlapec s dredmi. „Čo si robil v tom zlatníctve,“ opýtal sa po chvíli ticha Tom.

„Kupoval mame darček k narodeninám,“ odpovedal Bill potichu.

„Tvoja mamka má narodeniny? Koľko má rokov?“ zaujímal sa dredatý chlapec a zahasil cigaretu v popolníku. Už ho fajčenie nebavilo.

„Mala tridsiate ôsme. Včera…“ pípol chlapec.

„Chcel by si jej poblahoželať,“ povedal si Tom pre viac pre seba ako Billovi, sklonil hlavu a smutne sa zadíval dole na parkovisko.

„Moja mama má štyridsaťsedem a je ťažko chorá. Neviem, či sa svojich štyridsiatich ôsmych vôbec dožije,“ dredáčik si skryl tvár do dlaní a ťažko si vzdychol. Bill sa naňho pozrel a hrýzol si peru.
„To… mi je ľúto,“ povedal ticho a Tom na to len mávol rukou do priestoru.
„Keby nebolo toho prekliateho chlapa…“ odmlčal sa a pevne stisol pery. „Priveľa rozprávam. Zabudni na to, čo som povedal,“ otočil sa k čiernovlasému chlapcovi. „Nejdeme sa naraňajkovať?“ Bill znova pozrel do prázdna. Nad hlavou im preletela helikoptéra. Tom ju tak isto postrehol a v prvom momente si pomyslel, že by ho mal nechal ísť, no potom… Tom by ho tak rád pustil, ale nemohol. Bránilo mu v tom niečo, čo ohrozovalo jeho najbližších. Preto Billa rýchlo chytil a vtlačil do svojej izby.