Môj sladký taxikár 1.

To čakanie ma ubíja… Očami hypnotizujem displej telefónu a takmer som si začal obhrýzať svoje čerstvo nalakované nechty…
„Crrrrrn!“
„No konečne!“ Pre seba zvolám, keď zazvoní mobil, na ňom neznáme číslo.
„Prosím?“ Plný očakávaní zdvihnem.
„Dnes večer môžete nastúpiť.“ Zrazu dostanem chuť vyskočiť z kresla a tancovať… No najprv sa musím dohodnúť, o koľkej mám vlastne prísť…
„Dobre, výborne, ďakujem!“ neskrývam v hlase nadšenie.
„Večerná smena začína až o ôsmej, no bolo by lepšie, keby ste prišli aspoň o nejakú hodinu skôr, aby vám kolegovia poukazovali všetko potrebné.“ Oznámi mi prevádzkar.
„Áno, jasné, samozrejme!“ stupňovane vyhŕknem… „Prepáčte, ale ja sa tak teším, veľmi som chcel tú prácu, ďakujem!“
„Dobre, tak večer sa vidíme, dovidenia.“
„Dovi,“ zložím telefón, skusnem si peru, prejdem očami po miestnosti zboka na bok, a potom víťazne vystrelím ruky do vzduchu…
„Kto má tú prácu?! Ja mám tú prácu! Ja, ja, ja!“ nadšene si pokrikujem a začnem po obývačke tancovať moonwalk… Keby ma teraz niekto uvidí, tak si pomyslí, že mi to pekne hrabe…

Tak aj bolo… O pár sekúnd už počujem, ako susedia z bytu podo mnou zlostne trieskajú rúčkou metly do stropu… Mňa to však ani trochu nevyvedie z miery, len sa prikrčím k dlážke a zakričím do nej: „Ale ja som dostal tú prácu!!!“ Zdola ešte začujem otrávené ‚No a?‘ To a! Ach, som tak šťastný, že asi ani nezaspím! Čo to trepem, veď to je už dnes! Asi sa zbláznim… Točím sa po byte ako blázon.

A čo si oblečiem? Viem, že aj tak budem mať len zásteru… Ale aj tak, kým tam prídem, musím byť v niečom peknom. Nech nevyzerám ako idiot, ako teploš, ako slušák, ako grázel, ako žena… Tak to som teda dopadol… Keď toto všetko nemôžem byť, asi by som tam nemal ísť… Čo to trepem! Veď je to moja osudová šanca! Už len kvôli tomu, že ma odvšadiaľ vyhodili. No nič. Prejdem do izby a detským poskakovaním sa dopracem až ku skrini.
„Takže…“ Ukazováčikom a palcom si prejdem po brade…
Vyberiem tri tričká. Jedno čierne, druhé čierno-strieborné a tretie bielo-čierne. Možno by som to s tou čiernou nemal preháňať. Škoda, že iné veci nemám… Dám si čisto čierne… V jednoduchosti je krása. Oo, super! Biele rifle… Poteší. Sám pre seba sa usmejem a otočím sa ku dverám skrine, na ktorých visí asi sto opaskov…
„Uff,“ vzdychnem… Ktorý si len vybrať… Veď to do večera ani nestihnem…
„Bill, Bill, keby sa toľko nezaoberáš tým, čo si oblečieš, ušetril by si kvantum času…“ sám seba pokarhám a otočím sa ku skrini, ktorej poličky praskajú vo švíkoch pod náporom množstva šiat… Ešte odtiaľ vyhrabem reťaz na rifle a… Bože, ešte topánky! A čo tam po topánkach… Tenisky a hotovo. Koniec dilemy. Všetko to na seba nahádžem, že ako asi to bude vyzerať.
„No… si sexy…“ Urobím zopár ksichtov pred zrkadlom, ktoré isto v reštaurácii nebudem predvádzať. Mal by som ísť ešte do sprchy, nech tam neprídem ako chodiaci smrad…

***

Som tak nervózny… Už dve hodiny sa tu prechádzam ako lev v klietke… Mohol by som tam už ísť… Dúfam, že dolu bude stáť nejaký taxík, pretože je to príšerne ďaleko. Jasné, že bude. Vždy tam stáva. Pokoj, Bill, pokoj, všetko bude v poriadku, si úžasný!
„Úžasne mimo…“ Pretočím sám nad sebou oči. Zrazu mi zazvoní budík.
„Jo!“ Je čas ísť…“ Pre seba sa usmejem. Vezmem tašku a ako blesk letím dole
„Taxi!“ Zakričím na práve prichádzajúce žlté auto. Práve včas. Nastúpim doň.
„Ma-Magnolia strasse 21,“ nervózne nadiktujem miesto, kam sa chcem odviezť…
„Čo také nervy?“ priateľsky ku mne prehovorí vrkočatý chlapec za volantom.
„Prepáčte, idem do novej práce, a som strašne vyklepaný…“
„Niesom až taký starý, môžme si aj tykať…“ oslňujúco sa na mňa usmeje do spätného zrkadla… Je fakt pekný. A ten piercing v dolnej pere… Mmm…
„Tak fajn… Čo budeš robiť, hm? Koľko máš inak rokov? A vôbec… Ako sa voláš?“
„No tak prr… Na taxikára máš nejak priveľa otázok, nemyslíš?“ Zahriaknem ho. Tak zvedavého človeka okrem seba som prisahám ešte nevidel!
„Máme spoločnú vlastnosť…“
„No, to stresovanie to asi nebude…“ to teda nie… Z neho priam vyžaruje pokoj…
„Nie, nie. Tá zvedavosť.“
„Tak to je úžasné…“ Zrazu auto zaparkuje pred reštauráciou. Wow, to bolo rýchle.

„Sme tu.“
„To vidím…“ Priblblo sa usmejem a vytrepem sa z auta von.
„Koľko to robí?“ Vyberiem peňaženku. Taká krátka cesta nebude drahá… Snáď…
„Týždeň…“
„Prosím?“ Zamračím sa. Čo povedal?
„Že 7 eur.“ Nastaví ruku cez okienko.
„Tu máš desinu. Drobné si nechaj. Čau čau! A drž mi palce!“ Žmurknem naňho a miernym behom idem do reštaurácie. Hneď od dverí zbadám plešatého chlapa… Nie veľmi vysokého, ale za to namakaného… Presne tak som si predstavoval, že vyzerá prevádzkar. Každý tak vyzerá. A navyše buzeruje čašníčku, ktorá práve rozbila pohár… Dúfam, že u mňa tá buzerácia nebude potrebná…

„Dobrý…“ Nesmelo pozdravím, nechcem príliš rýpať.
„Už si tu mal byť!“ Skríkne na mňa. Prisahám, až ma mykne!
„P-prepáčte… Povedali mi, že…“
„Ticho! Odkráčaj dozadu a prichystaj sa!“ Kývne rukou ku dverám. Som tak zaskočený, že len bez slova idem, kam káže. Takmer mi padla sánka. V telefóne znel ako milý človek… No tak zdanie asi klame… Poberiem sa aj s taškou do provizórnej šatne… Je to vlastne len miestnosť 2×2 metre s vešiakmi a lavičkou. Nič extra… Ale tu pracovať nebudem, takže mi to je jedno. Mňa bude zaujímať len trasa od baru do kuchyne a ku stolom. Asi si tam dám namontovať koľajničku, nech trafím…

„Môžem?“ So zaklopaním vojde dnu môj nový šéf.
„Prepáč, že som na teba tak vyletel, len… Megan ma naštvala…“
„To je v poriadku…“ usmejem sa a padne mi kameň zo srdca, že vie byť aj milý…
„Takže… Megan!“ zakričí… Spoza dverí sa ozve len bojazlivý dievčenský hlas… „Zaučíš tuto mladého. A dávaj mu dobrý príklad, nech naňho môžem byť právom hrdý!“ To teda dúfam, že bude. Náhodou, som celkom šikovný… Keby chcem, môžem tými taniermi aj žonglovať.
„Ahoj.“ Pozdravím a usmejem sa. Je to tmavovlasé štíhle dievča. Môže mať asi… 19? Viac myslím nie… Je pekná… Myslím, že bude aj milá. Hmm, zatiaľ sa mi pozdáva.
„Ahoj.“ Nesmelo sa aj ona usmeje na mňa.
„Na zoznamovanie budete mať čas neskôr. Teraz do roboty! Otvárame už za hodinu!“
„Akože o hodinu?“ ticho sa spýtam Megan… Nejde mi to do hlavy, keďže reštaurácie sa otvárajú už o dosť skôr…
„Dnes sme to tu pripravovali na zajtrajšiu akciu. Má prísť Lena, nahrnie sa sem spústa ľudí… Vždy pred takýmito akciami je šéf obvykle nervózny, na to si zvykni. Ale inak je v pohode… Teda pokiaľ ho nenaštveš…“ rozpačito mi vykladá nová kolegyňa… Vidím, že aj ona má z toho pekné nervy… Musí mať roboty vyše hlavy a ešte ma musí aj zaúčať… Ešteže som taký šikovný… Nieže by som sa chválil, ale som so sebou spokojný.

„Tak poď…“ Kráča, asi do kuchyne. Ako poslušný psík ju nasledujem.
„Tu je kuchyňa, toto je Harry“ Predstaví mi postaršieho pána s hrncom v ruke. Asi sa pripravuje.
„Dobrý…“ Milo sa usmejem a podám mu ruku.

„Dobrý… Prvý deň?“ Uškrnie sa spopod prešedivených fúzov.
„Hej, prvý… Vďaka.“ Ledva stihnem poďakovať, a už ma môj nový šéf berie do kancelárie popodpisovať zmluvu a ešte nejaké potrebné papiere… Už by som sa najradšej pustil do roboty, no ešte ma oboznamuje s nudným pracovným poriadkom… A zakončí to vetou: „…ale to už asi poznáš, všade je to rovnaké…“ No tak to mi mohol ušetriť pol hodinu času…
„Teraz sa vráť za Megan a ona ti dá firemnú zásteru. Všetko potrebné ti ukáže. Tak. Neurob mi hanbu, hm?“ Usmeje sa na mňa, na čele sa mu zvýrazní zopár vrások.
„Dobre, vďaka. Budem sa snažiť.“ Vypochodujem z kancelárie rovno za Megan.

„Inak, ako sa vlastne voláš?“
„Bill… Volajú ma Bill, ale hovor mi Bill,“ poviem s plnou vážnosťou, samozrejme hranou… Ona len súhlasne privrie oči a rozosmeje sa.

„Dobre, takže mohli by sme začať týmto… Aj to bude patriť do tvojej funkcie. Výzdobu robí vždy každý, čo sa pripletie do cesty. Vlastne, vždy budeš mať čo robiť, neboj sa, že by si sa tu nudil.“ No to ma potešila…
„Dúfam že budem stíhať aspoň cigaretku.“
„Toho sa neboj, na to sa vždy čas nájde,“ usmeje sa a spoločne sa pustíme do výzdoby…

***

Totálne zničený po prvom dni sa idem prezliecť. Rozlúčim sa so všetkými a vyberiem sa domov… Nikdy by som nepovedal, že sa tak poteším taxíku stojacemu predo mnou…