Robbery 3.

Bill stále nereagoval len zavrel očká. Naďalej mu nevenoval ani zlomok pozornosti. Pritiahol si k telu kolená. Dredáč pretočil oči a povzdychol si. Najradšej by ho tu nechal a zamkol, lenže sa bál, že by si mohol nejako ublížiť.
„Fajn, ak ma chceš aj naďalej ignorovať, pokojne ma ignoruj. Vôbec mi neveríš, že ti chcem pomôcť? Fajn, ako chceš. Vieš čo? Mňa to už nebaví! Snažím sa získať si tvoju dôveru, ale… Bill, spravil som ti niečo? Neuniesol som ťa, nepostrelil, nedovolil som Georgovi, aby ťa zmlátil a znásilnil, správam sa k tebe najlepšie, ako viem, a ty na to zvysoka…“ odmlčal sa, vybral si z vrecka mobil a zahľadel sa naň. „Vidím, že o moju pomoc nestojíš,“ zašepkal a ťukal do telefónu. „Zavolám Geovi, nech sa o teba postará on,“ dodal a priložil si telefón k uchu.

Bill rozlepil očká a nadýchol sa na znak protestu, ale nakoniec len nemo zavrel ústa. Z neznámeho dôvodu veril, že by to dredáč nespravil. Nakoniec sa odhodlal a venoval mu jeden krátky pohľad.

„Hm… Nemáš Georga rád, čo?“ uškrnul sa na Billa dredatý chlapec a čakal odpoveď. No nedočkal sa jej. Chlapec naňho len ticho hľadel. Bolelo ho srdiečko. Tak zvláštne. Cítil sa zle. Nie fyzicky, ale psychicky. Vnútro mu spaľovala prázdnota a strach. Tom sa od chlapca odvrátil, stlačil zelené tlačidlo, pritisol si telefón tesnejšie k uchu a počúval ozývajúce sa pípanie v mobile. Bill zrazu skĺzol pohľadom nižšie a zasekol sa na zbrani za chlapcovým opaskom. Natiahol chudú ruku, a kým sa dredáč spamätal, vzal mu ju. Vedel, že ak by chcel dredáča zraniť, nepodarilo by sa mu to. Bola tu ale ešte jedna šanca, ako sa odtiaľto dostať. Tom by ho určite nenechal zomrieť. Zavolá sanitku. Pritlačil si zbraň k chudému brušku, zovrel viečka. Chystal sa stlačiť kohútik, ale dredáč mu pevne stisol zápästie a pokúsil sa mu ju vziať. Chlapec ju ale odmietal pustiť. Dredatý mladík prudko trhol chlapcovou rukou do strany. Ozvala sa rana a čiernovláskov bolestný výkrik. Tom poplašene zažmurkal, keď na posteli uvidel chlapcovu krv. Okamžite zbraň schoval a odtiahol ruky od chlapcovho bruška. Rana síce na prvý pohľad vypadala škaredo. Keď sa však pozrel bližšie, uistil sa, že je to len škrabnutie a guľka sa zaryla do matraca. Pozrel na plačúceho chlapca. Čiernovlások nahlas vzlykal a ruky si tisol k rane.

„Blázon! Mohol si sa zabiť,“ skríkol Tom nahnevane a vystrašene zároveň. „Prečo si to spravil, hm?!“ a opatrne mu vyhrnul tričko, aby videl škrabanec lepšie. Pri pohľade naň zasyčal. „Ty si vážne prišiel o rozum,“ zašepkal a zadíval sa chlapcovi do očí. Chlapec ticho vzlykal a tlačil si dlane k rane. „Fuj…“ zasyčal Tom a odtiahol mu ruky. „Nebabri si do toho s tými špinavými rukami,“ jemne ho po nich zbil a vybral si z vrecka telefón. „Zavolám Georgovi. Musím ti to vyčistiť a prelepiť, lebo… sa to zapáli a nebude to príjemné,“ dodal a vzal si mobil.

„Chcem ísť domov,“ vzlykol opäť chlapec. Tom sa k nemu prudko otočil a smutne sa naňho pozrel.

„Rád by som ťa pustil, ale… nemôžem,“ zašepkal, zdvihol si slúchadlo k uchu a počúval pípanie.

„Áno?“ ozvalo sa v telefóne.

„Billa beriem k sebe domov. Pred chvíľou sa takmer zabil,“ povedal dredáč priamo.

„Čože? Si zo mňa robíš srandu?!“ znervóznel Geo.

„Nerobím si nijakú srandu, Georg. Nemôžeme ho tu nechať. Zbláznil by sa tu. Pred chvíľou mi ukradol pištoľ a takmer sa odstreli. Vieš, že za mŕtvolu by sme sotva niečo dostali,“ zasyčal.

„Fajn, fajn,“ odsekol brunet. „Chceš pomôcť?“ Tom sa zahľadel na dychčiaceho chlapca.

„Asi… To zvládnem aj sám. Keď chceš, pokojne sa večer zastav a porozprávame sa. Tak zatiaľ,“ a ukončil hovor. „Bill, pôjdeme ku mne.“

„Nechcem,“ prudko zavrtel hlavou Bill.

„Nechceš?“ nadvihol Tom obočie. „A prečo nechceš? To by ma teda veľmi zaujímalo.“

„Chcem ísť domov.“

„Bill… povedal som ti, že domov pôjdeš, ale… ešte musíš chvíľu počkať,“ zašepkal dredatý mladík.

„Neverím ti,“ zavrtelo hlavou chlapča.

„Tak mi budeš musieť začať veriť. Som jediný, ktorý sa ťa snaží ochrániť. Čo to nevidíš?“

„Neverím ti,“ zašepkal chlapec.

„Dobre, tak mi never. Nebudem ťa nútiť,“ vzdal to a vyzliekol si tričko. „Nebudeme tu zbytočne kecať,“ dodal a opatrne ovinul tričko okolo čiernovláskovho útleho pásu. Chlapec sa opatrne posadil. Dredáč vystrel ruky, aby ho vzal do náruče a odniesol k svojmu autu, ale nebol si istý, či môže. Nechcel ho zbytočne vyľakať. Potreboval, aby mu veril. Otočil hlavu na druhú stranu a smutne sledoval starý hrdzavý plech.

„Um, zvládneš to k autu po vlastných?“ spýtal sa Tom. Nebol si však istý tým, že by to s tou nohou zvládol. Čiernovlások zaváhal. Nakoniec len zavrtel hlavou. „Si si vážne istý?“ uisťoval sa dredáč a pomaly vstal. Bill prikývol a uprel naňho pohľad. „Dobre,“ usmial sa Tom. Opatrne sa priblížil a snažil sa, aby jeho pohyby neboli príliš prudké. Pomaly natiahol ruky a vzal ho na ruky. Chlapec zakňučal a zaprel oňho packy. Mladík vykročil z malej miestnosti a snažil sa kolísať čo najmenej. Nechcel Billovi spôsobovať zbytočné bolesti. Keď po chvíli prešli k autu, pomaly prešli k jeho zadnej časti. Čiernovlások sa zvedavo obzeral. „Eh, Bill… budem ťa musieť na chvíľku zatvoriť do kufra. Vieš, nemôžem ťa len tak… Neber to tak, že ti chcem ublížiť, ale v rámci svojej bezpečnosti…“ vysvetľoval chlapcovi mladík a nemotorne, s Billom v náručí otvoril kufor.

„Nie,“ skríkol chlapec a začal sa prudko metať, ignorujúc pálčivú bolesť. Hruď sa mu zvierala strachom a zle sa mu dýchalo. Tom ho trocha stisol a znemožnil mu akýkoľvek pohyb.

„Bill, buď prosím rozumný. Nebude to trvať dlho. Sľubujem. Možno takých päť… najviac desať minút. Ty to zvládneš. Keď budeme u mňa, tak… si oddýchneš,“ sľuboval mu.

„Nie, nie, nie, nie!“ opakoval dokola s plačom chlapec a snažil sa trhať, aby sa dostal do bezpečia.

„Bill, upokoj sa,“ skríkol dredáč a usadil chlapca do kufra. Sklonil sa k nemu, jemne ho chytil za tváričku a zadíval sa mu uprene do očí. „Počuj, musíš to vydržať. Ak budeš dobrý, dostaneš odmenu,“ prízvukoval každé slovo. Chlapec ho ale pokúšal a snažil sa dostať z kufra. Bál sa. Neuveriteľne, veľmi. Od malička mal silnú klaustrofóbiu a nedokázal vydržať v stiesnených tmavých priestoroch ani pár sekúnd, nie ešte niekoľko minút.

„Pusť ma!“ zakričal chlapec a opätovne ho z celej sily odsotil. Dredáčik sa pomaly odtiahol a s prekvapením sa na chlapca zahľadel.

„Počuj, nemláť do mňa, okay?“ zložil si ruky na hrudi a urazene sa zadíval na čiernovlasé stvorenie. „Buď tam nejako vydržíš, alebo ťa v tej izbe zatvorím a ostaneš tam sám s potkanmi.“ Bill ale jeho slová naplno ignoroval. Predstava že by mal skončiť zamknutý v kufri, mu nedovolila. Dredáč sa na chlapca pozorne zahľadel a podišiel bližšie. Jemne ho pohladkal po strapatých vláskoch.

„Pozri, ani mne by sa asi nepáčilo, že by ma niekto chcel zavrieť do kufra ako psa, ale… Prečo sa tak veľmi bojíš, to teda nechápem.“ Chlapec sa jeho ruky okamžite zachytil a pokúsil sa vyliezť. Tom zavrtel hlavou a vzdychol si.

„Tak dobre. Dobre… Sadneš si dozadu,“ povedal dredáč, vzal chlapca znova do náruče a uložil ho do auta. Nastúpil na miesto vodiča, zapol si pás a vyštartoval. O chvíľu už boli pred budovou, kde sa nachádzal Tomov byt. Bill sa krčil do klbka a ešte stále sa mu hruď trochu zvierala strachom. Tom sa chvíľku prehrabával v palubnej skrinke a potom z nej vytiahol slnečné okuliare. Nasadil si ich, odopol pás a vystúpil. Vybral z auta chlapca, zamkol a rýchlo vbehol do bytovky. Prešiel k výťahu a privolal ho. Čiernovlások sa poobzeral. Možno by stačil jediný výkrik. Dredáč zatiaľ otvoril dvere a vošiel dnu. Zámok cvakol a Tom rýchlo stlačil gombík s označením šesť. Výťah sa pohol smerom hore. Bill sa zachvel a placho sa obzeral. Výťah zrazu zastal. Dredatý chlapec ramenom potlačil dvere a vytiahol si z vrecka kľúče. Odomkol dvere a vošli dnu. Zavrel ich za sebou a chlapca zložil na skrinku s topánkami.

„Sme doma,“ usmial sa na čiernovláska a zamkol dvere. Potom sa vrátil, znova chlapca vzal na ruky a odniesol ho do hosťovskej izby, kde ho opatrne položil na posteľ.

„Doma si ty. Nie ja,“ šepol čiernovlások a otočil hlavu. Tom sa zamračil.

„Kým tu budeš, môžeš to tu považovať za svoj domov,“ otočil sa, vypochodoval z miestnosti a o chvíľu sa vrátil s malou lekárničkou. Bill vzdorovito zavrtel hlavou. „Čo je? Čo sa ti zase nepáči,“ spýtal sa dredáč a položil krabičku na nočný stolík. Kľakol si k nemu, otvoril ho a pripravoval si veci, aby vyčistil ranu. Chlapec pozrel na druhú stranu a sklopil hlavu. Tom vstal a jeho nohavice jemne zašušťali. Sadol si trocha ďalej od čiernovlasého stvorenia a spýtal sa: „Dovolíš mi, aby som ti ošetril ranu?“ Čiernovlások zavrtel hlavou. „Počuj, ak sa ma snažíš naštvať, tak sa ti to vážne darí, Bill,“ povedal Tom vytočene a odviazal svoje tričko z chlapcovho tela. „Chcel som, aby si mi to dovolil sám, ale vidím, že sa mi to nepodarilo,“ dodal a trocha sa prisunul. Na kúsok tampónu naniesol dezinfekciu a uprene hľadel na čiernovláska pred sebou. Chlapec sa odtiahol. Mladík si ho k sebe pritisol a rýchlo mu vyčistil ranu a zalepil ju. Potom chlapca pustil a vstal.

„Vidíš? Nehryziem,“ skonštatoval a usmial sa. Chlapec sa naňho uprene zadíval. „Nechceš sa okúpať? Pripravil by som ti vodu, hm?“ ukázal Tom za seba. Čiernovlások zaváhal. „Napustím ti vaňu a potom spravím niečo na jedenie, dobre?“ usmial sa dredáč ešte viac a odbehol. Bill sa zatiaľ zadíval na ranu na brušku. Štípala. Chlapec napokon neisto prikývol a oprel sa o stenu. Noha ho neznesiteľne bolela. Tom sa na ňu pozornejšie zahľadel a vzal si k sebe lekárničku. „Asi ti to najprv vyčistím znova,“ ozval sa ticho a zahľadel sa chlapcovi do očí. Bill zavrtel hlavou a ranu si zakryl dlaňami. „Pozri sa… Na tvojom mieste, by som si to veľmi nechytal. Máš špinavé ruky, a potom… vieš, že keď sa ti to zapáli, môžeš dostať otravu krvi a z toho by mohla byť potom amputácia. Takže… Nebol by som priveľmi nadšený tým, že by si prišiel o nohu. A ty určite tiež.“ Chlapec si ranu okamžite pustil a nedôverčivo na Toma pozeral. Dredáčik otvoril lekárničku, vybral si potrebné veci a opatrne ranu znova vyčistil a prelepil. „Idem ti napustiť vaňu,“ usmial sa na chlapca a spolu s lekárničkou sa stratil za dverami.

Čiernovlasý chlapec sa po stene spustil na zem a zaklonil hlavu. Po chvíli vošiel Tom a postavil sa pred chlapca. Vyčistil si hrdlo a povedal: „Všetko je pripravené. Potrebuješ pomoc?“ Bill málinko prikývol a s Tomovou pomocou sa vyškrabal na nohy. Mladík s dredmi ho pevne objal okolo pása a opatrne ho doviedol do kúpeľne, kde mu všetko ukázal. Potom Tom chvíľku neisto stál medzi dvermi a čakal. „Um… Potrebuješ ešte niečo?“ Bill nesúhlasne zavrtel hlavou a túžobne sa zahľadel na okno. „Dobre, tak… ja budem v kuchyni. Keby niečo, zakrič,“ dodal Tom, vytiahol zo zámku kľúč a zavrel za sebou dvere. Čiernovlások ostal sám. Chlapec sa posadil na vaňu a chvíľku sledoval zavreté dvere. Stále musel rozmýšľať o tom mladíkovi: „Prečo je ku mne taký milý?“

Stisol viečka a skúsil teplotu vody. Kým sa ale stihol znova poriadne zachytiť, s výkrikom v nej skončil celý. Tom medzitým sedel v obývačke rozvalený na gauči. Pretrel si unavené oči a v tom začul výkrik. Rýchlo vyskočil na nohy a vrazil do kúpeľne. Chlapec ticho vzlykal a snažil sa dostať von, ale akokoľvek sa pohol, príšerne to zabolelo. Dredáč sa zahľadel na čiernovlasé stvorenie pousmial sa nad jeho nešikovnosťou, prešiel k vani, silno ho chytil a vytiahol z vody. Bill len ubolene zaskučal a potichu zavzlykal. Inak sa zmohol len na tiché: „Au.“ Tom si ho k sebe pritisol a zabalil ho do osušky. Chlácholivo ho pohladkal po chrbte a povedal: „Vyzleč sa. Donesiem ti nejaké veci na prezlečenie,“ zašepkal, vypustil vaňu a odišiel do izby.
„Ale…“ Chlapec skúsil zaprotestovať. Nestihol sa umyť, a to sa naozaj chcel. Tom sa po chvíli vrátil s kôpkou oblečenia a zadíval sa na premočeného, zúboženého Billa. Bolo mu ho dosť ľúto.

„Doniesol som ti veci.“ Chlapec mu pripomínal premočené škaredé káčatko. Nie výzorom, ale strachom a bolesťou, ktoré mu svietili z očí. Opatrne si k nemu prisadol a jemne mu stisol ruku. Bola studená ako ľad. „Je ti zima?“ opýtal sa Tom a zahľadel sa chlapcovi ustarane do očí.

„Kedy ma pustite domov?“ zašepkal chlapec ako odpoveď na Tomovu otázku. Ten pokrčil ramenami.

„To ešte neviem. Musíme sa najprv dohodnúť s tvojím otcom.“

„Nechajte ma ísť, prosím. Nikomu nič nepoviem,“ šepkal zúfalo čiernovlasý chlapec. Tom sa zahľadel najprv do podlahy a po chvíli sa znova do veľkých, pekných čokoládových zreničiek.

„Ver tomu, že keby som nebol nútený niečo také spraviť, tak si doma, Bill,“ povzdychol si ťažko.

„Prečo mi to robíte?“ zavzlykal chlapec ticho a po tvári sa mu spustili slzy.

„Neplač, prosím,“ zašepkal Tom a jemne odhrnul čierne mokré vlasy z chlapcovej jemnej tváričky. „Sľubujem, že to už nebude dlho trvať.“ Moc mu to ale nepomohlo. Chlapec len sklopil hlavu a ďalej ticho plakal. „Billy… Pôjdeš si na chvíľu pospať, hm? To ti pomôže. Čo ty na to?“ Chlapec málinko prikývol a s Tomovou pomocou vstal. Dredáč so sebou ešte zobral veci, ktoré Billovi priniesol na prezlečenie, a odviedol chlapca naspäť do izby. Chcel sa čiernovláska spýtať, či nepotrebuje pomoc, no v tom zazvonil zvonček.