autor: Sisa
Taak… mate tu ďalšiu poviedku. Trvalo mi dosť dlho, kým som sa k nej dokopala xD… tak si ju užite 🙂 …jo a mimochodom. Pre tých, čo obľubujú happy end, mam dneska prekvapko a majú náhradný koniec xD tak príjemné čítanie. Sisa
***
Čiernovlasé klbko sa malinko zachvelo a hnedé očka vykukli z poza ruky. Chlapec sa poobzeral okolo seba a keď sa uistil, že je naozaj sám, pokúsil sa opatrne vstať. Zaprel sa o strom a pozbieral si zo zeme rozhádzané knihy. Zadíval sa na nebo. Sedel tu tak dlho? Pomaly zamieril domov. Vychádzal z parku, keď na lakti zacítil pevný stisk. „Prosím.“ poplašene zašepkal, keď pred sebou uvidel orieškové oči. Už znova. Nechápal to. Ten dredáč ho so svojou partiou vždy zbil, a potom sa vrátil sám, aby mu pomohol, a to Bill nechápal.
„Pššt,“ zašepkal a pomohol chlapcovi udržať sa na nohách.
„Nie, prosím.“ Zavzlykal čiernovlások, „už mi neubližuj.“
„Neprišiel som ti ublížiť, Bill, a ty to vieš.“ Odpovedal potichu dredatý chlapec a pomáhal chlapcovi pri chôdzi. Zastavili až pri Billovom dome. Dredáč ho posadil na schod a zazvonil. Kým stihol Bill niečo povedať, bol preč…
***
Bill pomaly rozlepil oči a posadil sa. Zaspal! Očami skĺzol k mierne do červena sfarbenej vode, v ktorej ležal, a prudko vyskočil… zadíval sa na zápästia a strčil ho do ľadovej vody. Usykol a sledoval, ako krvácanie prestáva.
Oddýchol si a rany prelepil leukoplastom.
Oddýchol si a rany prelepil leukoplastom.
Navliekol si na ruku množstvo vlnených náramkov a zabalil sa do osušky. Zadíval sa na seba do zrkadla. Rany od poslednej bitky sa ešte nestihli zahojiť. Boleli. Prešiel si prstíkmi po napuchnutej pere. Zmiznú. Tak ako všetky predchádzajúce, ale jazvy ostanú. Jazvy na srdci. Zavrtel hlavou a vyšiel z kúpeľne.
Obliekol si niečo reprezentatívnejšie a vzal školskú tašku. Naposledy skontroloval, či všetko pozamykal a vyšiel z domu. So sklonenou hlavou kráčal do školy. Inak ako obyčajne. Dnes bez make-upu. S vlasmi len nedbalo zviazanými v cope. Ľudia sa po ňom otáčali. Áno. Je pravda, že Bill nikdy nepatril medzi obľúbencov, ale každý bol u neho zvyknutý, že sa o seba staral. Neunikol ani Tomovmu pohľadu.
„Andreas!“ ohlásil urýchlene svojho kamaráta, keď uvidel, ako sa vybral k čiernovláskovi. „Dneska nie. Mám náladu na hovno. Nemám chuť flákať sa s nejakou kurvou.“ Oznámil mu nevzrušene a vošiel do triedy.
Blonďák neochotne prikývol a nasledoval svojho šéfa do triedy.
Blonďák neochotne prikývol a nasledoval svojho šéfa do triedy.
Tom nechápavo skúmal chlapcove drobné telo, ukryté v mikine. Na čo mu bola? Vonku je predsa takmer tridsať stupňov. Navyše sa mu zdalo, že chlapec je ešte chudší, ako keď sa pred týždňom začínali veľkonočné prázdniny.
Vstal a ráznym krokom zamieril k nemu. Za zápästie ho vytiahol na nohy a uvidel, ako sa chlapcove zorničky rozšírili strachom. V triede zavládlo hrobové ticho. Všetci vedeli, čo príde. Aj Bill to vedel, ale na jeho prekvapenie na jeho ubolené telo nedopadla žiadna rana. Dredáč ho miesto toho donútil k pohybu a ťahal ho cez zástup ľudí na chlapčenské WC.
Čiernovláskovi sa rozklepali kolená. Bál sa najhoršieho.
Pár krokov od WC sa dredáčovi úspešne vyšklbol a rozbehol sa preč. Bežal asi 5 minút, kým stratil školu z dohľadu. Dopadol uprostred parku na kolená a vydýchaval sa.
Privrel vyčerpane oči a čelo položil na trávu. Zle sa mu dýchalo. Viac si pritiahol mikinu. Bola mu zima. Zacítil na pažiach ruky. Prudko sa vystrel a vyplašene hľadel do Tomových očí.
„N-Nie… Prosím,“ zavzlykal a pokúšal sa dostať do bezpečia.
„Pššt, maličký. Bill, no tak. Neprišiel som ti ublížiť.“ Pokúšal sa chlapca ukludniť, ale ten sa len naďalej triasol. Po chvíľke sa mu podarilo dostať ho na nohy.
„Pššt, maličký. Bill, no tak. Neprišiel som ti ublížiť.“ Pokúšal sa chlapca ukludniť, ale ten sa len naďalej triasol. Po chvíľke sa mu podarilo dostať ho na nohy.
Neopatrne ho chytil za zápästie, ale chlapec vykríkol a znova dopadol na zem. Dredač prekvapene zamrkal. Veď ho nedržal nijak pevne. Opatrne mu stiahol mikiny a zalapal po dychu. Chlapcove zápästie bolo plné čerstvých aj starších rezných rán. Dokonca mu z jednej tiekol pramienok krvi. Tom jeho ruku poplašene pustil a cúvol. Na svojej dlani mal trochu krvi. Billovej krvi. To zabolelo. Zadíval sa na uplakane klbko.
„Bill.“ Zašepkal a čupol si k nemu. Jemne mu dvihol hlavu. „Prečo to robíš?“ zašepkal a pozeral mu do očí. Čiernovláskove ale lietali všade naokolo a hľadali únikovú cestu.
Dredač si povzdychol a vzal chlapca na ruky. Aj napriek jeho cukaniu ho nemal problém udržať. Bol veľmi ľahký. Po pár minútach cesty zastavil pred čiernovláskovým domom a posadil ho na schody verandy. Tento krát ale neutiekol. Vzal s chlapcovej drobnej ruky kľúče a odomkol. Nakukol dnu a započúval sa do ticha, potom chlapcovi pomohol vstať a vošiel spolu s ním do domu. Zavrel za nimi vchodové dvere a poobzeral sa.
„Kde máš izbu?“ šepol potichu. Chlapec len prstom ukázal na schody. Tom prikývol a opäť ho vzal na ruky. Vyšiel schody a poobzeral sa. Zamieril k jediným dverám, ktoré tam boli. Pomaly ich otvoril. Prekvapene si prezeral chlapcovu izbu. Steny boli tmavo modré s bielymi kvetmi. Nábytok bol zlatený do biela a koberec na plávajúcej podlahe mal farbu rovnakú ako steny, a na čiernom stole stála váza plná bielych ruží. Mali pár červených fliečkov. Vypadali, akoby boli pokvapkané krvou. Z úst mu vykĺzlo tiché „wou“. On sám takýto poriadok ešte asi nemal. Opatrne chlapca uložil do perín.
„Máš tu lekárničku?“ spýtal sa ticho. Chlapec prikývol a ukázal na biele dvere. Tom sa otočil tým smerom a vošiel dnu. Opäť stratil dych. Cele zariadenie kúpeľne bolo zladené do čiernej a steny mali strieborný nádych.
Nevedel prečo, ale čakal ružovú izbu s plyšovými jednorožcami a plagátmi disney star. Hanblivo prešliapol a postupne otváral všetky skrinky. Pohľad sa mu zasekol na krabičke žiletiek. Zmračil sa a obsah vysypal do záchoda. Spláchol. Spokojne sledoval, ako strieborné predmety miznú spolu s vodou. Keď po nich nebolo ani stopy, vrátil sa k pátraniu po lekárničke. Po piatich minútach už kľačal pred chlapcom a dezinfikoval mu rany. Prelepil ich leukoplastom a pre istotu obviazal.
„Tak a je to.“ Milo sa na Billa usmial a pohladkal ho po vlasoch. Chlapec sa ale len prikrčil a vtiahol hlavu medzi ramená. Toma to zamrzelo. „Už ti neublížia. Prisahám.“ Pokúsil sa o povzbudivý úsmev. Bill na neho uprel pohľad.
„Ty mi ubližuješ.“ Zašepkal. Tom prekvapene zamrkal.
„Ja?“ šepol a sledoval chlapca. „Ale ako? Ja…“
„Ty. Prečo to robíš.“ Zavzlykal chlapec.
„Robím čo?“
„Hráš sa so mnou.“
„Hrám? Ale ako? Nehrám… ja predsa, ja…“
„Bež preč! Bež!“ kríkol chlapec a slabo od seba dredáča odstrčil.
Tom zmätene zamrkal a zadíval sa na chlapca. Nakoniec len sklopil hlavu a ticho odišiel. Nevidel, ako chlapec vytiahol z pod podušky žiletku. Nevidel ani, že spolu s ňou vytiahol jeho fotku. Tomovu fotku.*
„Ty mi ubližuješ.“ Zašepkal. Tom prekvapene zamrkal.
„Ja?“ šepol a sledoval chlapca. „Ale ako? Ja…“
„Ty. Prečo to robíš.“ Zavzlykal chlapec.
„Robím čo?“
„Hráš sa so mnou.“
„Hrám? Ale ako? Nehrám… ja predsa, ja…“
„Bež preč! Bež!“ kríkol chlapec a slabo od seba dredáča odstrčil.
Tom zmätene zamrkal a zadíval sa na chlapca. Nakoniec len sklopil hlavu a ticho odišiel. Nevidel, ako chlapec vytiahol z pod podušky žiletku. Nevidel ani, že spolu s ňou vytiahol jeho fotku. Tomovu fotku.*
***
Chlapec s čiernymi rasta čupel pri malom pomníku. V ruke zvieral bielu šípovú ružu s pár kvapkami krvi a zhlboka dýchal jej omamnú vôňu. Vôňu, ktorou vždy voňal ten drobný čiernovlások. Jemne sa pousmial a zahľadel sa na zlatý kríž vyrytý v čiernom mramore.
„Billy.“ Zašepkal a ružu položil naň. „Viem, že si mi odpustil. Neviem prečo, ale cítim to. Tu.“ Poklepal si na srdiečko. „Viem aj to, že mi dvaja sa čoskoro stretneme. Počkaj na mňa.“ Zašepkal a opustil pozemok cintorína. Listy stromov na cintoríne zašumeli a ruža sa zachvela.
„Čakám…“
*Neoficiálny koniec
Dredač pomaly zišiel schody. Stále musel rozmýšľať nad chlapcovými slovami. O čom to hovoril. Že by ten malý cítil k nemu to, čo on? Že by jeho city mohli byť opätované? Začul tichý spev. Zastavil a zadíval sa na vchodové dvere. Tiché slová preťali vzlyky. Tom sa zvrtol na päte a vybehol schody. Zamrzol medzi dverami, keď uvidel, ako chlapec prikladá k zápästiu žiletku. Vbehol do izby a vyšklbol mu ju.
„Nesmieš to robiť!“ kríkol na neho, ale hneď ho k sebe prudko pritisol. „Milujem ťa, milujem. Nesmieš mi to robiť, Billi. Prosím. Daj mi šancu napraviť to. Odpusť mi.“ Plakal mu ticho do vlasov a pevne k sebe tisol chlapcove krehké telíčko.
„Myslíš to vážne?“ ozval sa tichý šepot.
„Samozrejme, že áno. Urobím čokoľvek, len aby si mi odpustil.“ Zopakoval a zadíval sa do Billových očí. Chlapec malinko prikývol.
„Neublíž mi znova.“ Zašepkal…
Hovorí sa, že každý ma nádej na druhú šancu… Ako dopadne tá ich?
autor: Sisa
betaread: Janule
ááááááh můj bože!! ^^ beru ten druhý 'neoficiální' konec!! to je nádherný x)
a krásný obrázek 😉
<3 <3…krásná povídečka… musela jsem si přečíst oba konce a oba byli taky moc krásný 😉 Byla by strašně super, kdyby to byla vícedílka xDD Bych si ji hned četla 🙂 Úžasný, krásně napsaný, prostě…moc pěkný 🙂
trošku smutný ale krasnyyy!!!! =))) pěkna povidečka , Toman to udělal dobře =)) a ten konec nejlepšíí , musim pochvalit znova!!
viac sa mi pacil ten oficialny koniec aj ked neoficialny bol tiez dobry xD ale celkovo sa mi to strasne moc pacilo 🙂
ta slovenština.. pro mě je ten jazyk ve spojení s twc povídkami strašně kouzelný. 🙂 vím, že můžu čekat něco originálního, netuctového. 🙂 a tahle povídka taková rozhodně byla. 🙂
trošku mě zarazila ta možnost svou konců. já si myslím, že autorka by nám měla naservírovat takový, jaký sama chce a né být s čtenáři za každou cenu za dobře a dávat jim možnost výběru. 😀 ale asi se sama autorka nemohla rozhodnout, který je lepší. 😀 a já musím přiznat, že se taky nemůžu rozhodnout. 😀 normálně bych samosebou brala ten smutný. je takový krutě realistický. 😀 ale asi dneska nemám náladu na takový tragédie a líbilo se mi přečíst si oba konce. 🙂