autor: Diana
Podľa prieskumu ankety som zistila, že české čitateľky nemajú radi slovenské poviedky 🙂 Z toho dôvodu som ju sem najskôr ani nechcela posielať. Ani vlastne nič, čo píšem… Potom ma napadlo, že by som ju možno mohla preložiť… Ale nie. Kašlem na to. Posielam vám ju sem takú, aká je. A tak isto sem pošlem všetko v slovenčine… Aspoň si urobíte väčšiu slovnú zásobu :D… Tak naozaj ak by to čistou náhodou niekto prečítal, tak ďakujem 😉
Idem do svojej izby, celkom skormútený s tohto zistenia. Ruky nezaujato spustené vo vreckách voľných gatí, v tvári sa mi odzrkadľuje moje srdce. Jediná bolestná grimasa dokonale kopíruje moje city. Myšlienka toho, že milujem svoje vlastné dvojča, ma úplne ubíja. Raz ma istotne zabije. Je to pre mňa veľmi ťažké, najmä otázne. Celý život sa mi od základov zmení k tomu najhoršiemu. Už nikdy nebudem šťastný… Už nikdy sa mu nebudem môcť pozrieť do očí bez toho, aby spozoroval bolesť, čo cítim.
Čo ak mu to ale naozaj dôjde? Dôjde… Som si istý, že áno. Vycíti to. Potom čo?… Možno zomriem od žiaľu a možno mi bude takto lepšie. Menej života, menej trápenia, menej lásky, rýchla smrť, naveky pokoj.
Asi tisíci krát otvorím dvere svojej neveľkej izby, čo ma ale zaskočí naozaj prvý krát, je moje čierno vlasé dvojča sediace na mojej posteli. Dosť ma to prekvapuje. Bill je tu dnes sám od seba. Ešte nikdy to naozaj dobrovoľne neurobil. Neviem, čo ho odradzuje na mojej izbe. Možno tá preňho nepríjemná aura… Pravdu sa ale asi nikdy nedozviem. O to väčšie je to pre mňa prekvapenie. A o to väčšia ale bolesť pri pohľade na jeho nádherné oči stmavnuté… Smútkom? Neviem. Dnes v ňom výnimočne nedokážem čítať ako v otvorenej knihe.
Medzi nami panuje obrovské napätie. Neviem si vysvetliť prečo. Mám ale veľmi zlý pocit. Až desivo zlý.
Prisadnem si k nemu, ale v dostatočnej vzdialenosti, nechcem, aby zo mňa získal nejaký nepríjemný pocit prílišného blízka.
Prisadnem si k nemu, ale v dostatočnej vzdialenosti, nechcem, aby zo mňa získal nejaký nepríjemný pocit prílišného blízka.
„Ahoj. Čo tu robíš?“ Urobím prvý krok ja a prihovorím sa mu. Musí to byť niečo zlé, keď sa odhodlal prísť až sem.
„Prišiel som sa porozprávať. Ty máš skúsenosti s dievčatami, vieš…“ Ach… Vedel som, že to niekedy príde, že nezostane kvôli mne sám do konca života.
„No áno.“ V skutočnosti to ale vôbec nie je pravda. Všetky tieto primitívne divadielka sú len z jedného prostého dôvodu. Nechcem, aby ktokoľvek vedel, aký som v skutočnosti. Ako ma každý večer prepadávajú ťažké depresie zo strašného hriechu, za ktorý v podstate ani nemôžem.
Hnusné city! Najlepšie si vyrezať srdce. Mal by som od lásky pokoj do konca života.
„Prišiel som sa porozprávať. Ty máš skúsenosti s dievčatami, vieš…“ Ach… Vedel som, že to niekedy príde, že nezostane kvôli mne sám do konca života.
„No áno.“ V skutočnosti to ale vôbec nie je pravda. Všetky tieto primitívne divadielka sú len z jedného prostého dôvodu. Nechcem, aby ktokoľvek vedel, aký som v skutočnosti. Ako ma každý večer prepadávajú ťažké depresie zo strašného hriechu, za ktorý v podstate ani nemôžem.
Hnusné city! Najlepšie si vyrezať srdce. Mal by som od lásky pokoj do konca života.
„Páči sa mi niekto. Tá osoba je tak nádherná! Má dlhé čierne vlasy a poznám ju… Vlastne celý život.“ Vylieva mi srdce. Nie že by mi to vadilo. Práve naopak, som rád, že má vo mne dôveru. Ale bolí to. Moc to bolí… Ale, dlhé čierne vlasy? Pozná ju od narodenia? Viem, že som naivný, ale je možné, že by som bol tou osobou ja? Je možné, že by to cítil rovnako? Prečo by mi to ale hovoril? Má toľko odvahy? Nie… Poznám Billa. Nemal by ju. Vždy bol hanblivý. Viac ako ja.
„Povedz jej čo cítiš… Nemáš čo stratiť. Možno ťa aj ona miluje celým svojím srdcom.“ Podnietim ho. Ak je to pravda… Nie, nie je! Ako vidím, naivita teda nie je mojou silnou stránkou.
„Povedz jej čo cítiš… Nemáš čo stratiť. Možno ťa aj ona miluje celým svojím srdcom.“ Podnietim ho. Ak je to pravda… Nie, nie je! Ako vidím, naivita teda nie je mojou silnou stránkou.
„Nemôžem… Nejde to. Je to neprípustné.“ Neprípustné? Som to ja. Musím to byť ja! On predsa nikam ani nechodí. Nemá veľkú možnosť spoznať niekoho, do koho by sa mohol potenciálne zamilovať.
„Bill…“ Povzdychnem si. S pravdou treba von. Ale ak toto nedopadne dobre, budem to ľutovať do konca života.
„Bill, som…“ Odmlčím sa. Tieto slová mi vôbec nejdú povedať. Samé sa bránia vysloveniu. Keď som už ale začal, dokončím to. Hoci je to najťažšia skúška odvahy za posledných 18 rokov, risknem to. Kiež by sa aj teraz vyplatilo „risk je zisk“. Som príliš zbabelý na to, aby sa mi takáto možnosť naskytla ešte raz. Teraz je ten čas, dokázať mu, ako veľmi ho milujem. Už je príliš veľké ticho.
„Bill…“ Povzdychnem si. S pravdou treba von. Ale ak toto nedopadne dobre, budem to ľutovať do konca života.
„Bill, som…“ Odmlčím sa. Tieto slová mi vôbec nejdú povedať. Samé sa bránia vysloveniu. Keď som už ale začal, dokončím to. Hoci je to najťažšia skúška odvahy za posledných 18 rokov, risknem to. Kiež by sa aj teraz vyplatilo „risk je zisk“. Som príliš zbabelý na to, aby sa mi takáto možnosť naskytla ešte raz. Teraz je ten čas, dokázať mu, ako veľmi ho milujem. Už je príliš veľké ticho.
Bill sa pozerá stále do zeme, čaká, čo mu poviem. Chytím ho za bradu a najjemnejšie, ako dokážem, mu tvár podvihnem tak, aby sa mi díval do očí. Vidím v ňom nechápavý výraz. Bill, viem, že nechápeš, ale odpusť mi to. Pomalinky sa k nemu priblížim, posledné stotiny pred magickým spojením mi srdce vynecháva údery. Nežne sa perami otriem o tie jeho. Prejde mnou takmer neskutočný energetický prúd. Všetky tieto pocity sa však v zlomku sekundy premenia na desivú nočnú moru. Signalizoval to jeden jediný červený fľak Billovej jemnej ruky na mojom líci. Celý svet sa mi pomaly rúca, sprevádza to neovládateľný krik milovaného dvojčaťa.
„Čo to má preboha znamenať? Ty… ty… Hnusný perverzák! Si predsa môj brat! Ako si si to mohol dovoiť?! Ako ťa to vôbec mohlo napadnúť?! Je mi z teba zle!“ Čo mu mám na to povedať? Len to, že ma vlastne týmito slovami úplne zrovnal so zemou? Jediným okamžikom? Som len na smiech. Celé toto je smiešne… Má pravdu… ako som len mohol…
„B-Bill… Ja…“ Snažím sa aspoň niečo zo seba vydrať, slová sú však teraz ale veľmi ťažké. Bojím sa vydať akúkoľvek hlásku, aby ho to nerozhodilo ešte viac. Ja sa mu vlastne ani nečudujem. Má plné právo sa hnevať. Nenávidieť takisto. Som už na to pripravený.
„Ty už radšej nič nehovor! Drž hubu! Daj sa liečiť!“ Znechutene rozhodí rukami, berie sa na odchod. Nezabudne za sebou prudko zabuchnúť dvere rovnako ako vždy, keď bol naštvaný. Obyčajne by som len pretočil očami. Teraz nie. Tvrdé buchnutie moje telo úplne rozhodilo. Chveje sa, po chrbte mi prechádzajú zimomriavky. Až nepríjemne na mňa dopadá záchvat úzka, stav neprežiteľnosti. Prejdem ku dverám, vzpriamim ruku a pomalým pohybom sa dotknem miesta na dverách, kde sa ho pred pár sekundami dotkol Bill. Nejde to. Nejde predstierať, že sa nič nestalo, keď ma práve prežitý okamih prinesie do blázinca.
Zveziem sa po chladnom kuse dreva dolu. Schúlim sa do klbka, ako do nejakej obrannej pozícii. Aj keď veľmi, veľmi nechcem, rozplačem sa. Moja psychika je natoľko labilná, že to jednoducho nedokážem udržať bez sĺz.
Zveziem sa po chladnom kuse dreva dolu. Schúlim sa do klbka, ako do nejakej obrannej pozícii. Aj keď veľmi, veľmi nechcem, rozplačem sa. Moja psychika je natoľko labilná, že to jednoducho nedokážem udržať bez sĺz.
*
Nechápem, čo sa tu deje. Som úplne zmätený zo situácie, že som sa práve opäť ocitol pred dverami svojej izby. Ako som sa sem dostal? Veď teraz, teraz som bol dnu! A… Deja vú mnou lomcuje na plné obrátky. Áno. Stojím pred svojimi dverami už nespočetný krát, ale toto je iné. Akoby som presne vedel, čo sa stane.
„Prosím, nech tam nie je… Nech tam nie je…“ Šepkám si pre seba, pevne zomknem viečka. Idem. Otvorím ich! Pozbieram kúsky poslednej odvahy a s prudkým nádychom oné dvere otvorím. Pomaly, so strachom v očiach…
„Prosím, nech tam nie je… Nech tam nie je…“ Šepkám si pre seba, pevne zomknem viečka. Idem. Otvorím ich! Pozbieram kúsky poslednej odvahy a s prudkým nádychom oné dvere otvorím. Pomaly, so strachom v očiach…
Je tam! Do pekla, on je tam! Strach sa vo mne v tú ranu prehĺbi. Sedí tam, na posteli, presne ako predtým. Pane Bože, čo som komu urobil, že toto musím absolvovať ešte raz? Ja nechcem!
Prejdem ďalej do izby, sadnem si vedľa Billa. Presne ako vtedy. Je toto snáď druhá šanca pre mňa? Dostal som druhú možnosť, neurobiť tú chybu? Ťažko… Viem, čo bude nasledovať… Dobre, Bože! Pristúpim na tvoju hru!
„Ahoj. Čo tu robíš?“ Pýtam sa, ako keby som nevedel, čo povie.
„Prišiel som sa porozprávať. Ty máš skúsenosti s dievčatami, vieš…“ No to som už počul… Viem, že je odo mňa hnusný takýto prístup, ale chcem to mať už konečne za sebou. Nech sa potom slobodne môžem oddať depresiám.
„Niekto sa mi páči… Tá osobe ja tak nádherná…“
„…a poznáš ju už odmalička.“ Doplním ho, keď viem, čo bude nasledovať. Aspoň mu dodám trochu viac odvahy.
„Ako si to vedel?“ Vytreští na mňa krásne oči plné strachu. Prečo ale strachu? Veď ja som nič neurobil. Teda… nie teraz.
„Ako to vieš? Ja… myslel som, že sa na to nedá prísť, že to utajím… Ja, ja… prepáč…“ Že čo utají? Teraz už ničomu nerozumiem. Bill začne plakať. To ma poriadne udivuje. Je to až také zlé? Keby ja… Ale on?
„Prišiel som sa porozprávať. Ty máš skúsenosti s dievčatami, vieš…“ No to som už počul… Viem, že je odo mňa hnusný takýto prístup, ale chcem to mať už konečne za sebou. Nech sa potom slobodne môžem oddať depresiám.
„Niekto sa mi páči… Tá osobe ja tak nádherná…“
„…a poznáš ju už odmalička.“ Doplním ho, keď viem, čo bude nasledovať. Aspoň mu dodám trochu viac odvahy.
„Ako si to vedel?“ Vytreští na mňa krásne oči plné strachu. Prečo ale strachu? Veď ja som nič neurobil. Teda… nie teraz.
„Ako to vieš? Ja… myslel som, že sa na to nedá prísť, že to utajím… Ja, ja… prepáč…“ Že čo utají? Teraz už ničomu nerozumiem. Bill začne plakať. To ma poriadne udivuje. Je to až také zlé? Keby ja… Ale on?
„No tak Billí… Čo sa stalo? Ja o ničom neviem. Ale povedz mi to, možno ti pomôžem.“ Aspoň jemu, keď nie sebe. Koniec koncov celkom by ma zaujímalo, koho tak veľmi miluje.
„To nepochopíš… Ty… ja…“ To sa mýli… Po tomto už pochopím všetko.
„Braček, upokoj sa prosím… Neplač…“ Priblížim sa k nemu a jemným dotykom mu poutieram sčernené slzy z tváre. Previnilo sa na mňa pozrie. Je mi tiež do plaču, keď ho takto vidím. Sme dvojčatá, cítim všetku bolesť čo on. O to je to horšie. Jeho smútok plus môj žiaľ. Kombinácia do blázinca.
„To nepochopíš… Ty… ja…“ To sa mýli… Po tomto už pochopím všetko.
„Braček, upokoj sa prosím… Neplač…“ Priblížim sa k nemu a jemným dotykom mu poutieram sčernené slzy z tváre. Previnilo sa na mňa pozrie. Je mi tiež do plaču, keď ho takto vidím. Sme dvojčatá, cítim všetku bolesť čo on. O to je to horšie. Jeho smútok plus môj žiaľ. Kombinácia do blázinca.
„Nechápeš? Ono je to moc zlé! Priam desivé! Ja milujem teba… Počuješ? Teba!“ Hystericky zvyšuje hlas, naplno sa rozvzlyká a ja s ním. Nedokážem pochopiť, ako je možné, že pred chvíľkou som mu tu lásku dokazoval ja a skoro vyskočil z kože, a teraz sa zopakuje rovnaká situácia, miluje ma on. Neviem jednoducho udržať emócie. Prudké vzlyky a neovládateľný plač je to najmenšie prejavenie momentálnych pocitov. Človek keby nás takto uvidel, pomyslel by si, že sa správame ako citlivky… Pre nás je to ale tak dôležité… Ako nič na svete.
„Tom?“ Bill sa trošku upokojí a prisunie sa bližšie. Nechápavo ho pozorujem, bojím sa nasledujúceho okamžiku. Čo ak bol toto celé len žart a opäť mi jednu vrazí. Ďalšiu ranu by som neprežil…
Hľadí mi do očí, hryzie si nervózne spodnú peru. Zorný pohľad sa mu presunie na moje ústa. Jazykom si ale mierne provokačne prejde po tých svojich. Viem, čo chce urobiť.
*
„Tom! No tak! Je to len sen! Tom!“ Cítim jemné trhanie mojím telom, pomaly sa dostávam späť.
„Čo? Čo je?“ Poviem mierne zastretým rozospatým hlasom. Ešte mi nedochádza nič.
„Láska, niečo sa ti muselo snívať. Plakal si.“ Ustarostene povie a pritúli si ma bližšie k sebe. V spomienkach začnem pátrať; pomaly sa mi vybavuje každý detail. Každý jeden zlý pocit, každý strašný okamih.
„Snívalo sa mi… Neviem… Akoby nejaká strašná vízia… šiel som do svojej izby, chcel som ti povedať, že ťa milujem… Ty si ma ale surovo odhrnul a vylepil mi ostrú facku…“ Pritisnem si Billa čo najtesnejšie k sebe. Potrebujem ho cítiť. Keď si predstavím, že by to takto naozaj bolo, je mi do plaču.
„Bol to len sen… Neboj sa… len sen.“ Pohladí ma po líci. Jeho dotyk je tak upokojujúci. Musím sa usmiať.
„Milujem ťa…“ Zašepká najsladším hlasom.
„Milujem ťa…“ Zavriem oči a oplatím mu najkrajšie slová lásky. Pod dotykmi Billových rúk a jeho tesnej blízkosti sa opäť ponorím do spánku. Dúfam, že tento krát sa mi bude snívať buď o Billovi, alebo aspoň o ovečkách.
„Čo? Čo je?“ Poviem mierne zastretým rozospatým hlasom. Ešte mi nedochádza nič.
„Láska, niečo sa ti muselo snívať. Plakal si.“ Ustarostene povie a pritúli si ma bližšie k sebe. V spomienkach začnem pátrať; pomaly sa mi vybavuje každý detail. Každý jeden zlý pocit, každý strašný okamih.
„Snívalo sa mi… Neviem… Akoby nejaká strašná vízia… šiel som do svojej izby, chcel som ti povedať, že ťa milujem… Ty si ma ale surovo odhrnul a vylepil mi ostrú facku…“ Pritisnem si Billa čo najtesnejšie k sebe. Potrebujem ho cítiť. Keď si predstavím, že by to takto naozaj bolo, je mi do plaču.
„Bol to len sen… Neboj sa… len sen.“ Pohladí ma po líci. Jeho dotyk je tak upokojujúci. Musím sa usmiať.
„Milujem ťa…“ Zašepká najsladším hlasom.
„Milujem ťa…“ Zavriem oči a oplatím mu najkrajšie slová lásky. Pod dotykmi Billových rúk a jeho tesnej blízkosti sa opäť ponorím do spánku. Dúfam, že tento krát sa mi bude snívať buď o Billovi, alebo aspoň o ovečkách.
autor: Diana
betaread: Janule
Poviedka je pekná a zaiímavá, s zauimavým námeom. Poviedka v slovenčine je premna príjemná zmena, a som rada že si ju zverejnila.
podla mna je to kravina ze poviedky po slovensky sa nečitaju tak ako po česky… ja som slovenka a nemam problem čitat po česky tak češky by tiez nemali mat problem čitat po slovensky … he he dost komplikovane no ale tak dufam ze tomu rozumiete 😀 😀 😀
Jako poloviční češka a slovenka..přiznám se.. nečtu moc povídek ve slovenštině.. vlastně jich nečtu ani moc v češtině.. takže se to vyrovnalo.. nevadí mi žádnej jazyk.. krom čínštiny a dalších cipatejch zkomolenin..:D
ne ne ne ne ne.. nesmíš přestat posílat povídky ve slovenštině! 🙁 Nevím proč ale vždycky mám pocit, že právě slovenština povídku nějak podrhne.. nějak ji zvýrazní.. já osobně slovenštinu miluju.. a co se týče povídky.. byla vážně moc pěkná.. dobře se četla a celou jsem ji prožívala.. vážně se moc povedla
Dianko, kde jsi na takovou anketu narazila? Tohle přece nemůžeš brát vážně, vždyť je to hrozně zavádějící a nesmyslné…
Já jsem poloviční Slovenka, takže číst nebo mluvit ve slovenštině pro mě není žádný problém a Slovenštinu a Slovensko všeobecně miluju =)♥
Já osobně si myslím, že vůbec není důležité, jakým jazykem je povídka napsaná, ale jak je napsaná, protože když je dobrá, je to úplně jedno, v jakém je jazyce.
A tahle tvoje povídka je toho důkazem, protože je krásná a moc se ti povedla. Jsem hrozně ráda, že to byl jenom zlý sen a že po probuzení našel Tom toho svého skutečného Billa, který ho miluje…♥
Nechápu lidi, kteří mají problém se čtením povídek ve slovenštině… Já to ču ráda a nedělám v tomhle mezi češtinou a slovenštinou rozdíl… A…mám pocit, že tohle už jsem četla u tebe na blogu…ale vůbec nevadí! Krásné =) Jako vždycky…
Lenže niektorí tí ľudia už len keď vidia že "zasa slovnčina" sa im to čítať ani nechce , aj keby to bolo akokoľvek dobré :D.. Ale Dík baby strašne moc , že vám to neprekáža :*
cože?! nechápu!!! já slovenštinu miluju!!! a povídky, které jsou v ní napsané mají pro mě takové zvláštní kouzlo, nevím jak jinak to popsat. Takže klidně posílej dál, já je určitě číst budu!:))
Tahle povídka je úžasná, hodně zajímavý děj, až jsem litovala toho, že už je konec. Nejprve jsem sice nechápala, proč se situace opakuje, ale když mi to došlo…wow, skvělý nápad!;);) a krásně napsané, jak už jsem psala výš, prostě to má své kouzlo!!;) nádherná povídka a ty krásně píšeš!:)