Objekt483 9.

Bill

Vošiel som do kuchyne a ako prvé ma privítal Tomov smiech. Zosmutnel som. Smeje sa mi. ON. Dôvod mi nepovedal. Namiesto toho ma posadil za stôl a posunul predo mňa tanier… eh… čoho si. Poslušne, ale stále váhavo som to ochutnal a spokojne som sa usmial. Bola to najlepšia vec, akú som doteraz jedol. Spokojne som sa usmieval a jedol. Behom pár minút som mal tanier prázdny a bruško plné.  

Pozrel som na Toma, keď nadšene navrhol nákupy. S úsmevom som prijal jeho ruku, ale zneistel som, keď mi kázal otočiť sa, no poslúchol som. Vyhrnul mi tričko a rukou mi prešiel po boľavom chrbte. Keď usúdil, že ho mám v pohode, pustil mi tričko a chytil ma za ruku. Vošli sme do spálne. Ja som skončil na posteli a Tom s vŕtal v skrini. Dvihol som obočie a pozoroval som ho. Nakoniec sa na mňa s víťazným úsmevom otočil a do ruky mi vrazil rifle a tričko. Skomentoval moju schopnosť pohybu v jeho veciach a ja som si ich navliekol. Potom dodatočne podaný opasok a čierno-zlaté tričko. 

Hanblivo som sklonil hlavu a sčervenal, keď mi povedal, že som krásny. Od neho to znelo inak ako od… To je vlastne jedno. Je to preč. Jeho dotyk na mojich perách bol taký jemne a nenásilný. Pozrel som na neho s otáznikmi v očkách. Prečo Tom? Prečo to robíš? Usmial som sa nad jeho radosťou z nákupov. Tom chvíľku splašene behal po dome a obliekal sa. Ja som trpezlivo sedel na posteli a čakal som na neho. Mal som plnú hlavu PRE a PROTI prečo tu zostať. Vedel som, že ak Toma nezabijem, zabije ho niekto, a to nemôžem dovoliť. Nie po tom všetkom. Nie teraz, keď ho miluj… Nie teraz, keď ho mám rád.  

„Tak ideme?“ Tom vošiel s obrovským úsmevom do izby. Usmial som sa a prikývol som. Vytiahol ma na nohy a zbehol schody. Šiel som za ním. V aute som bol potichu a užíval som si pohľad z okna. Bolo zvláštne byť po takej dlhej dobe znova vonku.

„Billi?“ otočil som sa po zvuku. Tom ma sústredene sledoval. Sklopil som hlavu. Pod jeho röntgenovým pohľadom som bol neistý. Zo zamyslenia ma prebral slabý dotyk na tvári. Dvihol som hlavu a pozrel som do Tomových čokoládových očí. Usmieval sa znova. Skusol som si peru.

„Čo je s tebou?“ prechádzal mi palcom po tvári.

„Nič.“

„Určite?“ Usmial som sa a prikývol som

„Tak poďme.“ Usmial sa a vystúpil. Spravil som to, čo on. Prišiel som k nemu. Chytil ma za ruku a s nadšením malého dieťaťa ma ťahal do obchodov. Poslušne som kráčal za ním a obzeral som sa okolo seba. Všetko bolo také veľké a zvláštne. Naokolo bolo kopu ľudí. Tom ma zatiahol do jedného obchodu a skôr, ako som stihol protestovať, bol zo mňa vešiak a bol som vtlačený do skúšacej kabínky. Zaskučal som a veci som si začal pomaly skúšať.  

V každom kúsku som sa mu ukázal. Jeho zdvihnutý palec a radosť mi na tvári vždy vykúzlili úsmev. Po polhodine skúšania som konečne vyliezal v pôvodných veciach. No nie nadlho. Tom ma totiž znovu ťahal za ruku preč. Jedine, čo som stihol zachytiť, bol nápis Rock shop. Obzeral som sa okolo seba. Skoro všetko bolo čierne. Tom ma ťahal do oddelenia s reťazami. Vypadali ako obojky. Tom si ich s iskričkami v očiach prezeral a ja som sa prihlúplo usmieval jeho výrazu.

Po roku  

„Tomi?“ usmial som sa a lepil som mu pusinku.

„Áno?“

„Neopustíš ma?“

„Nie. Nikdy.“

….

Spal som v posteli a nespokojne som sa prehadzoval. Zasa sa mi sníval jeden z tých nepríjemných snov. Prebudil ma až buchot z obývačky. Vstal som a zbehol schody. Kým som stihol vykríknuť zacítil som štipľavý v nose dym a niečie ruky ma pevne chytili. Začínalo sa mi stmievať pred očami a pomaly sa mi podlamovali kolená.

„Tomi.“ Zúfalo som zakňučal ale to bolo posledné, čo som bol schopný vnímať.  

….

Pomaly som prichádzal k sebe. Vnímal som hnilobný zápach všade okolo seba a nepríjemnú vlhkosť. Podvedome som sa skrčil do klbka. Bola mi zima.

„Tomi?“ zašepkal som a skúsil otvoriť oči. Bez úspechu. Potichu som zakňučal, keď som zistil, že sa nemôžem hýbať.

„Ale, ale… Kto sa nám to zobudil???“ Ozvalo sa a ja som sa napol. Poznám ten hlas, to je…

 „Vitaj doma.“

Oklepal som sa. Nenávidím ten hlas, nenávidím jeho. Je zlý a… a… trhol som rukami, ale bez úspechu.

„Čo chceš?“

„Nesplnil si, čo si mal. Zabudol si? Mal si ho zabiť, nie mu robiť kurvu!“ skríkol

Zavrčal som a znova trhol rukami.

„Pusť ma.“

„Nie, Bill.“ Zasmial sa. „Ty sa odtiaľ to dostaneš jedine mŕtvy. Spolu s tým tvojim milovaným Tomom.“

„Nie!“ kríkol som. „Daj mu kurva pokoj! Nikomu neublížil.“

„Pchá nos do cudzích vecí. Je pre nás príliš nebezpečný! Nenecháme ho žiť!“ 
„On… On… Chce len pomáhať. Zato vy len ubližujete! Zabíjate a ničíte životy deťom. Robíte z nich zabijakov a nútite ich vraždiť a ubližovať.“ Kričím.

Smiech. Smeje sa. „Ale no tak, Bill. Vieš, že s tým nič nespravíš. Tom zomrie. Tvojou rukou. Ty ho zabiješ!“

„Nie!“ znova skríknem. „Prosím.“ Zavzlykám.  

……

Hnedé oči sa zúžili a guľka opustila hlaveň…

„Presne. Ako vždy.“ Zaznel hlas.

„Ako vždy.“ Zopakoval som a spokojne sa usmial. „Som to predsa ja. Zabudol si?“

„Nie. Nezabudol.“ Odpovedal mi s úškrnom a zamieril ku mne.

„No tak, Frank… Ešte krok a ďalšiu guľku darujem tebe!“

„Srdiečko. Ak by si to spravil… do večera máš z toho tvojho sexi zadočku cedník na cestoviny.“

„Bla, bla, bla,“ pretočil som s úškrnom oči. „Daj si pohov, zlato. Dotkneš sa ma a TY máš cedník z brucha!“ odstrčil som ho a zamieril som preč… zbraň som dal gorilám medzi dverami. Ignoroval som ich upreté pohľady na môj zadok a šlapal do svojej izby.  

„Hey! Ty, poď pekne sem. Ešte som s tebou neskončil!“ Znova sa ozval Frank. Strhol ma za zápästie k sebe.  
„Pusť ma!“ zavrčím. Následne skončím natisnutý na stene.

„Tak pozri sa. To, že si sa naučil to, čo vieš, neznamená, že tu budeš vyskakovať! Neser ma!!! Teraz pekne pôjdeš so mnou a ukážeš mi, čo dokážeš s tou tvojou krásnou pusinkou!“

„Zabudni!“ zavrčal som, ale kým som sa stihol spamätať, skončil som na kolenách v jeho kancelárii.

„Tak pozri, ty kurvička! Si môj! Patríš mi. Môžeš byť vďačný, že nie si zavretý v celách tak ako ostatný a máš vlastnú izbu. Luxusnú izbu!“

„Zaslúžim si ju. Som najlepší vrah v celej tejto vyjebanej… zariadení!“

„No a? To na veci nič nemení, ale dobre. Dám ti šancu dokázať mi, že si najlepší.“ Hodil predo mňa niečiu zložku. „Zabiješ jeho!“

Tom  

Unavene som rozlepil oči. Tak dlho ho už hľadám. Všade a bez úspechu. Pevne verím, že ešte žije. Vtedy, keď zmizol… Najskôr som sa bál, že utiekol, ale… potom som tomu prestal veriť. Tvrdil predsa, že ma miluje. Viem, že v tom mali prsty ONI!!

„David!?“ vezmem telefón. „Zistil si niečo??“

„Nie. Prehrabal som celu zemeguľu a nič. Žiadny záznam, fotka alebo čo len zmienka o ňom. Akoby neexistoval. Ani náš človek u nich nič nevie. Vzdaj to už. On… Bill už neexistuje. Buď je mŕtvy alebo… je mŕtvy.“

„Nie!!! Nemôže byť mŕtvy.“  Šepol som a zložil hlavu do dlaní. Telefón letel proti stene. Hneď po tom sa ozvali moje vzlyky.

„Nesmie! On nie!“ kríkol som.