autor: Ywča
Ahoj,
musím ešte raz poďakovať za komentáre k predchádzajúcej jednorázovke, naozaj ma veľmi potešili ♥
Pri tomto príbehu som sa nechala inšpirovať mojím snom, tak hádam to nebude moc divné 🙂
Iba musím poznamenať, že som koniec musela písať dvakrát, pretože sa mi to zmazalo, a tak sa ospravedlňujem, že to je, aké to je.
Dúfam, že sa bude páčiť 🙂
Ywča
Čierne vlasy zaviali v príjemnom letnom vetríku, ktorý sa dostal dovnútra izby cez otvorené okno. Bill sedel za stolom vo svojej pracovni, kde rád naberal inšpiráciu, okno bolo hneď oproti nemu. Celá táto miestnosť bola pre neho inšpiráciou. Cez deň tu hriali lúče slnka, ktoré sa jemne hrali s kontrastom v miestnosti, a pritom celkový dojem nekazila ani hŕba papierov položená na ľavej strane stola. Už dlhší čas neupratoval, načo aj. Býval sám a návštev nemal veľa. Vlastne iba rodina, pár známych a kamarátov. Ale to už taktiež dlho nie. Chcel byť sám. Jediná osoba, po ktorej túžil a ktorú chcel mať po svojom boku, bola niekoľko stoviek kilometrov preč.
„Oh,“ povzdychol si. Bol unavený, vyčerpaný a slnko mu v tom nepomáhalo. Iba ho viac unavovalo. „Kde som to dal?“ Zrazu sa začal prehrabovať v tých všelijakých papieroch a hľadať ten správny, ktorý potreboval. Pritom nešikovne buchol rukou do niečoho, čo bolo po jeho pravej strane. Klietka. Zlatá klietka. Malý žltý kanárik v nej začal poskakovať z jedného konára na druhý a pritom si sám pre seba pospevoval. Bill, keď ho zbadal, sa musel usmiať. „Prepáč, maličký,“ jemne si oprel hlavu o klietku a počúval ten krásny zvuk, ktorý jeho kamarát vydával.
Vlastne nemal nikoho iného iba jeho. On bol jeho domáci spoločník, on bol ten, ktorý ho vždy ráno čakal a nedočkavo bláznil v klietke. Jeho klietka nebola malá, bola veľká a dosť vysoká. Keď ju Bill kupoval, nebola pre jedného, ale pre dvoch kanárikov. Samička a samček. Samičkine červené perie dokázalo vždy oživiť celú miestnosť a keď niekto vstúpil dnu, všimol si práve ju. Mohlo by sa povedať, že svietila a dodávala miestnosti tú správnu iskru, rád ju pozoroval. Čiernovlasý chlapec ju pomenoval Liz, skrátené meno po jeho mame Elizabeth, ktorá mu ju pripomínala vo veľa veciach. Bola dosť živá, hravá a prítulná. No a druhý – žltý, bol samček Pinky, bol omnoho pokojnejší, ale bol to veľmi dobrý kamarát. Aspoň pre Billa. Bill dokázal aj zviera brať ako najlepšieho kamaráta a rozumieť jeho reči.
Bolo to zvláštne, ale rozumel mu. Ako keby mu Pinky svojimi malými očkami hovoril, čo si myslí. Pre Billa to bolo niečo úžasné, nikdy by si nemyslel, že ku kanárikovi dokáže cítiť omnoho viac ako k človeku. Mal k nemu veľký citový vzťah. A možno, keby Liz ešte žila…
Bill pevne zovrel viečka.
„Chýba ti, však?“ prihovoril sa k Pinkymu, ktorý vyzeral, že rozumie každé slovo. Ihneď zmĺkol a Billa napadlo, že sa stratil kdesi vo svojich myšlienkach. Myšlienkach na Liz.
Bill veľmi dobre vedel, že žltý kanárik k nej mal veľkú náklonnosť. Boli si veľmi blízki. Čiernovlasý chlapec to síce nemohol vedieť, ale bol si istý, že Pinky Liz miloval. Možno by bolo pre niekoho zvláštne, že aj zvieratá k sebe môžu chovať nejaké city, ale bolo to tak. Bill to cítil. Vlastne by sa aj mohol prirovnať k tomuto malého stvoreniu. Mali toho dosť spoločného a to bol ďalší dôvod, prečo ho mal Bill tak rád. Nebolo to iba tým, že si ho obľúbil, to by tvrdil možno na začiatku, ešte predtým, než sa to stalo.
Bill sa raz prišiel pozrieť, ako každé ráno, na jeho dvoch domácich miláčikov, a čakalo ho dosť nemilé prekvapenie. Už keď pevne stisol v ruke kľučku, mal zvláštny pocit v bruchu. Otvoril dvere a pomaly prešiel ku klietke. Nie, tento krát ho neožiarila krása červenej farby, ktorá vždy pobehovala po klietke tam a späť. Zdalo sa mu to alebo tam Liz nebola?
Pristúpil bližšie a všimol si napoly bezvládneho tela ležiaceho na dne klietky. Liz sťažka vydychovala, druhý kanárik stál vedľa nej a jeho smutné očká hovorili za všetko. Keď videl Billa, začal splašene štebotať. Bill zareagoval, otvoril klietku a opatrne zobral červeného kanárika do dlaní. Pritúlil si ho k sebe. Do očí sa mu nahrnuli slzy, keď zistil, že toto nie je žiadna hra, ale realita. Ako si v tú chvíľu vôbec mohol myslieť, že to Liz naňho len hrá, a pritom je v poriadku? Nič nebolo v poriadku. A on sa o tom presvedčil práve vtedy, keď ju bezmocne držal v rukách. Na telíčko jej vtisol menšiu pusu a jediné, na čo sa zmohol, bolo: „Prosím, neumieraj.“
Nikto ho ale nepočul. Nevedel, čo robiť, bolo už neskoro. K zverolekárovi mohol ísť len ťažko, dovtedy by to aj tak nevydržala.
Zrazu z klietky vyletelo žlté stvorenie, ktoré sa usadilo Billovi na ruke, na ktorú po chvíli spadla mokrá kvapka. Slza.
„Liz, prosím, nie,“ vydal zo seba trasúcim sa hlasom, hovoril to za seba aj Pinkyho, ktorý keby vedel plakať, boli by v miestnosti potoky sĺz. V túto chvíľu by chcel vedieť, ako zvieratá prejavujú bolesť. Bolesť zo straty najbližších.
Pre niekoho by bolo absurdné, aby niekto ronil slzy pre bezcenného operenca. Nie, pre Billa nebola Liz bezcenná, bolo to všetko, čo mal po strate milovanej osoby.
Teraz si bol istý, že vie, čo Pinky prežíva, taktiež to zažil. Lenže on to nechcel zažiť znova a nechcel, aby to jeho kamarát zažil tiež.
Nádychy a výdychy sa pomaly strácali a po pár sekundách ustali. Bill si bezmocne sadol na stoličku, hlavu si položil na stôl. Pritom svojimi havraními vlasmi zakryl červené bezvládne telíčko a žlté, ktoré práve stratilo chuť žiť.
Bill nad tým nechcel znovu premýšľať, ale spomenul si na to vždy, keď videl toto malé žlté stvorenie. Bolo to už niekoľko mesiacov od jej straty, ale chýbala mu. Rovnako ako jeho kamarátovi. Bill v živote nestratil len ju, stratil oveľa viac.
Lásku.
Flashback
„Ty chceš skutočne odísť?“ neveril svojim ušiam a vlastne ani očiam. Jeho jediná láska teraz stála pred ICH spoločným domom s kuframi v ruke a previnilým výrazom v tvári.
„Bill, na tú výšku som chcel ísť už ako malý. Snil som o tom dlhé roky a teraz sa mi tá možnosť naskytla, musím ju využiť,“ vysvetlil mladý chlapec s dredmi a nervózne prešliapol na mieste. Pritom sa poškrabal na hlave a s nádejou sa pozrel druhému chlapcovi do očí.
„Sen? Tvoj alebo tvojho otca?“ odfrkol si čiernovlasý chlapec a snažil sa nepripúšťať si bolestivú správu, ktorú mu jeho priateľ povedal.
„Chceli sme to obaja,“ prehovoril a uhol pohľadom kamsi do strany. Bill našpúlil pery.
„Kto viac?“ pokrútil hlavou na znamenie, že je to, čo robí, úplne smiešne. Ale Tom bol už raz taký. Nechal sa, aby s ním ostatní manipulovali a najväčšiu moc nad ním mal jeho otec. Ten, ktorý nikdy neprijal syna takého, aký bol. Ten, ktorý odsudzoval vzťah týchto dvoch mladých ľudí a radšej si želal, aby Tom stretol nejaké pekné dievča a mal s ním rodinu a deti. Nič iné by ho nepotešilo viac, než aby Bill vypadol z jeho života a už nikdy sa v ňom neobjavila ani zmienka o ňom. Či už v dobrom, alebo v zlom. Aj keď druhú variantu by si určite rád vypočul a ešte by danému človeku dal za pravdu.
„Bill, prestaň. Toto je úplne hlúpe, čo robíš,“ opäť sa zadíval svojimi čokoládovými očami do tých Billových. Tento krát už v nich nebola trpezlivosť a tá bezodná láska, ktorú k nemu vždy cítil. Bola v nich povinnosť, chcel ísť za cieľom – a ako si naivne namýšľal – za svojim cieľom.
Bill mal na jazyku štipľavé slová, ktoré chcel použiť ako argumenty, no radšej si to dobre rozmyslel. V duchu sa upokojil a potom už len napoly smutným hlasom predniesol.
„Bež. Choď za svojim snom,“ vydával zo seba slová, ktoré sa mu zarývali do duše aj srdca. Nechcel ich povedať, ale nemohol Tomovi brániť. Nedokázal to. Miloval ho, a preto ho musel nechať ísť. Tom bude šťastný a navyše sa bude vzdelávať na prestížnej vysokej škole, kde berú len tých najlepších. Čo viac si mohol priať? Možno len to, aby pri ňom Tom ostal navždy a pevne ho zvieral v náručí a hovoril mu, ako veľmi ho miluje. Áno, krásna predstava, ale toto je realita. Realita nie je taká, ako jeho naivné myšlienky.
„Skutočne?“ vydal zo seba udivený Tom, ktorý tieto slová z Billových úst nečakal. Čakal všeličo, len nie toto. Preto ho to dosť prekvapilo, ale zároveň bol rád, že ho Bill chápe. Aj keď… nechápal. Tom v daný moment nevedel určiť, či je to pretvárka, alebo to Bill myslel úprimne od srdca. Preto zvolil tú ľahšiu možnosť, a to druhú.
Bill to ale myslel ako pretvárku od srdca. Zvláštna kombinácia, ale on sa pretvaroval práve preto, aby mu urobil radosť. Skutočnú radosť.
„Áno, ja viem, že je do pre teba dôležité. A keď tam chceš študovať… ehm-„
„Päť rokov,“ doplnil ho Tom. Billovi skoro vyhŕkli slzy do očí. Vedel, že ho Tom nebude môcť navštevovať. Už len kvôli tomu, aká je tá škola drahá, Tom ledva vyžije. A nie to, aby ho ešte navštevoval, to by ho stálo veľa peňazí a vlastné auto ešte nemal.
„…nebudem ti brániť,“ doriekol len veľmi ťažko a pevne zaťal zuby, s ktorých sa vydral nepatrný, zronený ston.
„Milujem ťa, láska,“ vypustil z úst Tom a myslel to z čistého srdca. Bill si ani nevedel predstaviť, ako ho Tom miloval, lenže Billa viac bolel fakt, že jeho láska chce od neho na päť rokov odísť. Samozrejme, že si to Tom neuvedomoval, ale aj keby… nemohol inak. Všetko už bolo zariadené a Tom sa to dozvedel na poslednú chvíľu od jeho šťastného otca, ktorý skutočne žiaril nadšením. Tom ho nechcel sklamať a chcel si ísť splniť sen, aby mohol potom Billa uživiť, keď si nájde dobrú prácu.
Bill taktiež študoval, ale nebolo to ďaleko. Vlastne priamo v centre mesta. Vybral si školu, ktorá bola hlavne blízko, aby nemusel Toma opustiť tak, ako on teraz opúšťa jeho.
„Ja teba,“ povedal priškrtene, ale taktiež to myslel úprimne. Skôr sa mu dalo plakať, ale nechcel, aby to Tom vedel. Rýchlo si teda chlapca pritiahol do náručia a vtisol mu na jeho jemné ružové pery sladký bozk, ktorý Tom prehĺbil a onedlho sa ich jazyky stretli a treli sa o seba. Bill nechcel, aby tento okamih niekedy skončil, pretože hneď po tom sa od neho Tom odtiahol, zobral kufre do rúk a nastúpil do auta s nápisom „taxi“.
„Ahoj,“ zamával mu naposledy a auto sa odlepilo od miesta. Bill si zničene vydýchol a zašepkal slovo na rozlúčku.
Koniec Flashbacku
„Tomi,“ povzdychol si Bill a svoj pohľad uprel na dosku stola. Zdvihol hlavu, ktorú mal jemne položenú na klietke a schmatol do ruky papier. Konečne ho našiel. Keď sa doňho ale začítal, nechápal tomu. Bol dosť unavený, učil sa celé doobedie. A teraz bolo pár hodín po dvanástej, nemal už na to chuť. Nedokázal sa sústrediť, aj keď skúšky mal už o pár dní. Bill bol poctivý študent, chcel mať čo najlepšie známky, a preto sa učil každý deň aj pár hodín. Aspoň sa mohol odreagovať, pretože inak sa Billove myšlienky stále uberali kdesi mimo realitu a v hlave mal iba jeho.
Chlapcov zrak padol na čistý papier pred ním. Prisunul si ho k sebe bližšie, do pravej ruky si vzal ceruzku a onedlho sa papier zaplňoval jemnými čiarami, ktoré vytvárali útvar, ktorý by sa dal prirovnať ku tvári. Kreslil presne tak, ako si ju pamätal. Tvár s jemnými rysmi doplnil hustým obočím, prenikavými očami, a plnými perami, ktoré tak miloval. Chutili preňho najkrajšie a najsladšie na svete. Nikoho by nechcel na ne pobozkať tak veľmi ako jeho.
A vtedy si to uvedomil. Chcel ho. Nie, on Toma potreboval.
***
Bolo ráno a inokedy príjemné slnečné lúče ho momentálne otravovali, pretože mu svietili priamo do tváre. Čiernovlasý chlapec zívol a zakryl si perinou svoju bledú tvár. Bolo vidieť iba dlhé čierne vlasy na bielej perine, ktorá sa pravidelne nadvihovala. Po chvíli Bill usúdil, že už nezaspí, vstal a s dlhým zívnutím sa vydal do kúpeľne.
Zbehol po schodoch do kuchyne, kde si išiel urobiť kávu. Miloval rannú kávu. Kedysi, keď vstal, ho v kuchyni čakala jeho láska s príjemne rozvoniavajúcimi raňajkami a čerstvou kávou. O to viac ho zarazilo, keď zacítil vôňu vychádzajúcu z už spomínanej miestnosti. Začalo mu prudko tĺcť srdce. Cítil sa, ako keby sa s ním celá miestnosť točila a on nedokázal urobiť pár krokov a zistiť tak, čo je príčinou tejto vône. Žeby to bol iba sen? Alebo sa jednoducho až príliš zamyslel, že si spomenul na staré časy? Ale on skutočne cítil vôňu kávy.
Jeho nohy sa zrazu pohli a on sa onedlho ocitol v kuchyni. Zalapal po dychu.
„Tom?“ vydal zo seba šokovane, na inú reakciu sa jednoducho nezmohol. Ešte stále si bol vedomý toho, že sa mu to môže zdať. Avšak srdce mu hovorilo niečo celkom iné.
„Kávu?“ usmiala sa osoba stojaca pri kuchynskej linke s dvoma hrnčekmi kávy v rukách, ktorá podišla ku chlapcovi a vtisla mu jeden do rúk v ten moment, čo mu vtisla nežný a pomalý bozk na pery. Bill zavrel oči, teraz si už bol istý, že to nie je iba sen. Teda áno. Bol to preňho veľmi krásny sen, ktorý bol ale zároveň skutočný.
„Tomi,“ oslovil usmievajúcu sa osobu, keď sa od seba odtrhli, a on cítil, že sa mu do očí tisnú slzy. Párkrát zamrkal, niekoľko sĺz vytieklo, ostatné vsakovali do chlapcovho rukáva. Bill si začal utierať oči, pritom čo najtichšie posmrkával. Sklopil hlavu.
„Billy?“ čiernovlasý chlapec počul opäť ten príjemný hlas, ktorý naživo nepočul už dlho. Zvykol si počuť ho iba v mobile, keď spolu obaja volali. Bill sa nechcel zmieriť s faktom, že bude od Toma stále odlúčený, a tak mu každý týždeň volal, keď mal Tom práve voľno.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa Bill roztraseným hlasom. Zrazu cítil, ako mu niečí prst prešiel po brade a trochu ju podvihol. Ich zraky sa stretli.
„To je to jediné, čo mi povieš? Čo tu robím?“ krútil hlavou, v očiach smútok. Nechcel, aby Bill plakal a… prečo mal taký pocit, že Bill už naňho zabudol?
„Nie, nie,“ zavrtel hlavou a natisol sa na druhého chlapca, ktorý spokojne vydýchol. „Som len prekvapený. Nemyslel som si, že ma prídeš po tak dlhej dobe pozrieť. Chýbal si mi. Strašne moc.“ Tom sa usmial, tieto slová sa mu príjemne rozlievali celým telom a on sa prvýkrát za posledné mesiace cítil… spokojný, šťastný, plný. Necítil už tú prázdnotu.
„Ja sa tam už nevrátim,“ povedal po chvíli ticha a uprene hľadel na Billove lesklé čierne vlasy, ktoré sa nadvihli a ukázali tak majiteľovu tvár. Tom v tej tvári videl veľa otázok. Musel sa pousmiať. „Zahodil som to za hlavu. Nechcem tam už ani vkročiť. Chcem byť tu s tebou, láska. Tiež si mi chýbal. Myslel som si, že sa zbláznim a každý ďalší deň bez teba ma ubíjal. Nemalo to pre mňa cenu.“
„Ale čo tvoj sen?“ spýtal sa Bill opatrne. Určite nechcel Tomovi akokoľvek brániť v tom, aby si splnil svoj sen. Tom sa opäť usmial a čiernovlasý chlapec mal pocit, že sa mu podlomia kolená. Bol to ten najúprimnejší a najkrajší úsmev aký poznal.
„Bill, bol som slepý. Neuvedomoval som si, že to nie je môj sen. Mal si pravdu, bolo to rozhodnutie môjho otca, chcel nás rozdeliť,“ držal Billa za ramená a skoro až šepkal do Billových uší.
„Ale-„
„Uvedomil som si to až moc neskoro. Nechápem, prečo som tam vtedy išiel. Mal som strach? Bál som sa toho, čo bude, keď tam nepôjdem? Ani sám neviem. Myslel som si, že to robím pre nás. Pre to, aby sa sme v budúcnosti mali lepšie. Potom som si však uvedomil, že takto iba obaja trpíme. Milujem ťa, láska,“ jemne zobral Billove ruky a schoval ich do svojich. Bill spokojne vydýchol a privrel oči. Bol to taký krásny pocit ho zase cítiť pri sebe. Tom opatrne ovinul svoje ruky okolo Billovho pása a pritiahol si do tesného objatia. Čiernovlasý chlapec si oprel hlavu o Tomove rameno.
„Každý ďalší deň bez teba bol stratený,“ zašepkal Tom, ktorý vdýchaval Billovu známu vôňu. Po chvíli sa však odtiahol a chytil Billa za ruku. „Poď.“ Tom položil svoj hrnček na linku a smeroval ku schodom. Bill urobil to isté, nasledoval ho.
Pomaly kráčali hore schodmi a zastavili sa až pri dverách, ktoré viedli do jednej z miestností. Tom otvoril dvere a umožnil tak obom vidieť dnu. Tom vedel, že Bill túto izbu miloval, bola pre neho inšpiráciou. Taktiež to tu mal veľmi rád, už len kvôli tomu, že to bolo Billovou súčasťou a Tom na Billovi miloval všetko.
Bill nahliadol do izby, cítil, že tu je niečo inak. Srdce mu začalo prudko biť, keď jeho zrak padol na zlatú klietku. V nej totiž okrem jeho verného kamaráta poskakoval ďalší malý kanárik. Jeho perie bolo červené, miestami trochu oranžové. Ihneď si spomenul na Liz, ale… nie, to nebola ona.
„Čože?“ nechápavo sa pozrel na svojho priateľa, ktorému na tvári hral úsmev. Tom Billa zozadu objal a nežne to tisol až ku klietke.
„Dúfam, že mi odpustíš, že som ti sem ráno tak neohlásene vbehol a ešte si so sebou vzal aj kamarátku.“
„To ale nie je Liz,“ zakrútil hlavou čiernovlasý chlapec, no stále sa hypnotizujúco díval na malého vtáčika v klietke.
„Nie, volá sa Didi,“ vysvetlil Tom. Bill sa zasmial. „Čo je?“ zamračil sa.
„Didi? Kto mu vymýšľal to meno?“ zaškeril sa šťastne Bill. A Pinky tiež vyzeral byť po toľkých mesiacoch šťastný, čo Billa ešte viac potešilo.
„Náhodou to je moja najlepšia kamarátka. Keď som ju videl v tom obchode, pripomenula mi Liz a ty si pár dní predtým volal, že Liz… veď vieš, bolo mi z toho smutno tak ako tebe. Jednoducho mi to prišlo ako správne rozhodnutie. Kúpil som si ju a poviem ti… aspoň som sa tam tak strašne nenudil. Je celkom živá, ale to je asi preto, že je omnoho mladšia, než bola Liz. Vždy keď som ju videl, spomenul som si na teba, láska. Pripomínala mi domov,“ vysvetlil Tom hlavu si pokladajúc na Billovo rameno. Bill si vydýchol, v tele sa mu rozlieval príjemný pocit. Cítil sa v Tomovom objatí tak bezpečne, uvoľnene, príjemne a zamilovane.
„Myslíš, že im bude spolu dobre?“ vzlykol Bill. Dalo sa mu plakať. Ani nevedel prečo, jednoducho to z neho muselo ísť von. Veci sa zase dali do poriadku, to predsa chcel, nie? Samozrejme, že áno, len nezvládol príval všetkých tých emócii. A aj tak všetko nebude ako predtým… jeho vzťah s Tomom sa síce obrátil na lepšie, ale stále musel mať v hlave Liz. Chýbala mu a žiaden iný domáci miláčik mu ju nenahradí.
„Ale to vieš, že áno, láska. Ale to nechaj na nich. Dôležitejšie je, že mi je s tebou dobre,“ Bill sa usmial a pohladil druhého chlapca po tvári. „Bill? Tiež je ti so mnou tak dobre?“
„Najlepšie,“ zašepkal Bill. Boli konečne voľní. Voľní ako dvaja vtáci vznášajúci sa na oblohe za príjemného letného počasia. Nič ich neťažilo a oni si boli istý, že majú pred sebou krásny začiatok.
autor: Ywča
betaread: Janule
jak bych ti to řekla… tahle povídka mě opravdu dojala, je krásná.. skvělý nápad a ještě lepší zpracování.. chvíli jsem se obávala špatného konce, ale moje obavy byli zbytečné..
bylo hezké jak se tam životy kanárků "proplétaly" s životy našich dvojčátek 🙂
máš jedinečný styl psaní a slovenština mě nikdy nemůže odradit od čtení povídek, právě naopak.. vy máte ve slovenštině tak hezké výrazy… krásně pak pasují do romantických situací a udělají je tak ještě víc romantičtějšími.. nebo .. já nwm.. prostě..
hlavně nikdy nepřestávej psát a nepochybuj o sobě, je to zbytečné, jsi skvělá autorka a nádherně píšeš 🙂 :-* ♥
och, bože, Ywčo… to bylo naprosto překrásné… tak krásně něžné, romantické… takové… příjemné, lehké pohlazení po duši… já věděla, proč si přečtení nechat až sem 😀 vážně, bylo to úžasné… přenádherné… ty máš tak krásný styl, kterým píšeš právě takhle lehké, romantické povídky, že já jenom sedim a hltám každé slovo…
vážně, Ywčo… tohle je skvělé… 🙂
Zlato upe jsi mě rozněžnila!
je to krásně něžně napsaný, ae trochu jsem se bála koce, ač nebylo třeba.
jo a já chcu ty kanárky, wyměnim je za naši korelu ju? xD
to.. to bylo.. úžasné! začátek byl hodně smutný a já jsem možná čekala i smutný konec… bylo to nádherné, romantické, strašně dobře se to četlo.. přirovnávání k ptáčkům.. já bych to tak nikdy nedokázala napsat.. miluju tvoje povídky.. opravdu moc.. máš talent..:)
Preboha Ywča ty ma nikdy neprestaneš udivovať 🙂 zo dňa na deň si lepšia a lepšie!!!… och toto bol taký krásny príbeh… vôbec si ma neupozornila na to že sa pri ňom toľko naplačem… úplne ma to dojalo… bolo to také nádhérné! ja normálne nemám slov… och vôbec som nevedela aký koniec mám čakať… ani by ma nenapadlo že po toľkých rokoch sa Tom objavý u Billa v kuchyni s hrnčekom kávy v ruke 🙂 bože bolo to naozaj úžasné… a tie vtáky 🙂 aaach… strašne sa mi páčilo aký k nim mal Bill vzťah :)… bože ja naozaj neviem čo mám na to povedať… úplne si mi vyrazila dych… píšeš naozaj úžasne a nechápem ako môžeš so svojim talentom o sebe pochybovať… tvoje príbehy sú proste dokonalé 🙂 milujem ich!
Opět mě nepřestává udivovat, jak taková živelná pohroma jako ty Ywi, může psát tak něžně a procítěně =)
Povídka je nádherná a jsem ráda, že se Tom k Billovi vrátil, protože jsem se obávala nějakého tragického konce a to já nemám ráda.
Naštěstí Tom včas poznal, co je v jeho životě nedůležitější =)
Krásné, a to moc =)♥♥♥
[1]: Ďakujem, Janiie :-)♥ Presne o to mi išlo. Prirovnať vzťah Billa a Toma k tým dvom kanárikom. No asi som ich mala na konci vypustiť, aby boli aj oni voľní 😀 Ale potom som si to radšej rozmyslela 😉 Predsa len neboli zvyknutí na vonkajšie prostredie 😀 V slovenčine sú pekné výrazy? 😀 Mne sa páči zase čeština 😉 Ale aj tak ma mrzí, že slovenských autorov je málo :-/
Janiie, ja rozmýšľam každý deň na tým, či prestať, alebo pokračovať. Občas mám pocit, že som dobrá iba na komentovanie :-/
[2]: Ja som zase doteraz neprišla na to, prečo si si to chcela prečítať až keď to tu bude 😀 Niečo také by som s Alles Wird Gut nikdy neurobila 😛 😀
Krásny štýl? Nemám žiaden štýl, každý príbeh je napísaný inak :-/ 😀
Ďakujem ♥ Keď to hovoríš ty 😀 a ja viem, že by si mi neklamala! 😀
[3]: Jééé, Bitter, aj ty si si to prečítala? 🙂 Moc krát ďakujem 🙂 Nie, nie, korelu si nechaj 🙂 hádam by si neopustila svojho domáceho miláčika 🙂 ale prosím ťa 🙂 ♥
[4]: Až také smutné to nebolo 😀 (no jasné, to hovorí tá, čo revala pri tej časti, čo Liz zomrela! Tssss :D) Oh, ďakujem ♥ Veľmi ma to potešilo 🙂 😉
[5]: Ywča? 😀 A ja že ma oslovíš Iva, ty Žofián!!! (máš nové meno :P) Si pri tom plakala? 😀 Ale moja 😀
Aj mne sa páčila tá Billova láska k nim 🙂 Aj ja mám napríklad strašne rada Mandy (keď po nej práve nekričím xD) a aj Cicu ♥ 🙂
Talent? Ale prosím ťa 😀 Kde ho vidíš? 😀
Ďakujem 😉 ♥
[6]: Živelná pohroma? Jani, som urazená 😀 xD Tsssss 😀
Čo máte všetci s tým tragickým koncom? To by som im predsa neurobila 🙂 Potom by som si za to nadávala, takže smutný koniec u mňa zatiaľ nehrozí 😀 nemám rada zlé konce 😀
Ďakujem ♥♥♥ 🙂
Ywa si si vedomá že ma zabíjaš?? 🙂 …bolo to nádhernéé…krásne nikdy som si nemyslela že tvoje príbehy môžu byť ešte aj lepšie než sú…teraz už viem že môže :)…bolo to nádherné…ja už normálne nemám slov na tie tvoje príbehy 😀 …vôbec ma nenapadlo že by sa tam Tom mohol objaviť…čakala som hocičo ale to čo si napísala zaručene nie…bolo to úžasné prekvapenie…také nežné také precítenéé…och nádhera 🙂 ako vždy…a že kto vymyslel to meno! no kto?? ja! a nie je dobréé?? podľa mňa sa tam hodilo úplne 😀 …tento príbeh mi je fakt blízky lebo práve niečo podobné prežívam…musím všetkých kvôli škole opustiť …a ten Bill a ten Tom!! och…kráása!! …fakt úžasné…milujem tie tvoje príbehy!! už nikdy o sebe nepochybuj!! <3
[7]: Chcela som napísať Iva ale potom som si povedala že keď si tu pod prezývkou Ywča tak ťa tak aj oslovím :D… a áno pekne som sa pri tom naplakala ti poviem! a ani si ma na to neupozornila :D… a už konečne prestaň podceňovať tie tvoje úžasné príbehy lebo ti dám :-* :)… aj keď ten kanárik sa mal volať Čunto xD 😀
[9]: Čunto? =D Žužu, povedala som ti, že meno pre vtáka Čunto nie je dobré! pasuje mu ehm.. k*t! =D
[7]: Zlatíčko 😉 som na Teba hrdá, tvoje príbehy sú úžasné, aj jednorázovky aj sny =D … reflexný pásik 😉 napíš aj o ňom niečo =D
[10]: Súhlasím, je to strašné meno xDDD
Natálka, nedáš si s tým reflexným pásikom pokoj? Raz ti nestačilo? xD No ja viem, nestačilo! 😀
Ďakujem za pochvalu, aj keď viem, že ty nepodporuješ "cesty" xD 😛 😀 ♥
Nádhera krásně jsem si poplakala a nakonec jsem se usmívala že to skončilo tak pěkně.