autor: Ywča
Ahoj!
Konečne som sa dokopala k tomu, aby som na TWB niečo poslala. Predtým nebola odvaha (vlastne ani teraz nie je), ale sľúbila som, že to sem pošlem 😉
Pomenovala som to Therapy (podľa pesničky od All Time Low – iba chcem upozorniť, že to s touto pesničkou nemá nič spoločné). Toto je môj prvý „psycho príbeh“, ako to ja volám, tak dúfam, že sa bude páčiť. Ja viem, že v poslednej dobe je na TWB nejaký problém s komentármi, čo ma naozaj mrzí, ale nič s tým asi nenarobíme. Takže ak tu nenájdem žiadne komentáre, nebudem vedieť, či je to preto, že príbeh je v slovenčine, alebo je to mizerne napísané, alebo preto, že sa vám nechce písať komentáre. No uvidíme, nejdem ďalej zdržovať. Dopredu ďakujem všetkým, ktorí si to prečítajú a zanechajú komentár 😉
Ywča
Čiernovlasý chlapec sa zachichotal, pevne v rukách zvieral malého plyšového macka.
„Tomi, hraj sa so mnou,“ s úsmevom natiahol jednu ruku do prázdna. „Chceš môjho macka?“ spýtal sa tmy, ktorá naplňovala miestnosť. Jediná vec, vďaka ktorej bolo v miestnosti ako-tak vidieť, bolo malé okno hneď oproti dverám, do ktorého presvitalo svetlo. „Na,“ chvíľu váhal, no potom plyšiaka premiestnil svojimi rúčkami na zem iba pár centimetrov od seba. „Je krásny, však? Pripomína mi totiž teba, Tomi,“ ďalej hovoril do tmy, nespúšťal zrak z miesta pred sebou. Ozvalo sa vrzgnutie dverí, miestnosť sa naplnila trochu ostrejším svetlom.
„Billy?“ zašepkala žena do ticha, ktoré tu panovalo. Zbadala malé telíčko chrbtom k nej, ktoré sa následne otočilo a venovalo jej úsmev. „Čo tu robíš?“
„Hrám sa s Tomim,“ odpovedal oslovený. Žena nervózne prešliapla, no potom si všimla medvedíka pri Billovi.
„To je milé. Billy, zlatíčko, pôjdeme za Tomom do nemocnice, chceš ísť s nami?“ prišla ku chlapcovi, kľakla si a jemne ho pohladila po vlasoch.
„S Tomom?“ spýtal sa Bill, do náručia si pritiahol hnedého plyšiaka.
„Za Tomom,“ opravila ho, zamračila sa. Bill sa ale tváril, že ju moc nevníma, niečo si mrmlal pre seba. „Ideš?“ postavila sa a čakala na synovu odpoveď. Bill prikývol. Natiahla k nemu ruku, chlapec ju prijal, macka si pridržoval jednou rukou.
„Ide aj Tom?“ spýtal sa Bill pretierajúc si rukou oči. Simone, jeho matka, začala panikáriť, no keď si uvedomila, že jej syn zase hovoril o medvedíkovi v jeho objatí, upokojila sa.
„Poď,“ povedala jednoducho a ťahala Billa s tej tmy preč.
„Prečo si si aspoň nezasvietil, keď si sa hral?“ hodila naňho káravý pohľad, Bill mykol plecami.
„Tomi nechce, aby som zasvietil. Hovorí, že aj cez temnotu ma vidí a dokáže nájsť,“ vysvetlil jej Bill, boli v predsieni. Chlapec sa začal poslušne obúvať, nechal svoju matku v prostriedku miestnosti zaskočenú.
„Simone, ideme,“ vošiel do miestnosti Jorgen, hrnul si to k dverám. Simone prikývla.
*
„Stalo sa niečo, že si tak ticho?“ spýtal sa muž za volantom neprítomnej ženy vedľa neho. Simone sa otočila dozadu, videla svojho syna hrajúceho sa s medvedíkom. Na tom by nebolo nič zvláštne, no zrazu sa začal rozprávať s prázdnym miestom vedľa seba. Zatriasla hlavou.
„Sú to už dva roky. Obom im bude trinásť. Koľko myslíš, že to ešte potrvá?“ povzdychla si, potlačovala slzy.
„Musíš dúfať. Vieš, že nádej zomiera posledná,“ povedal Jorg nespúšťajúc oči z diaľnice.
„Nemyslíš, že je smiešne v Billovom veku sa ešte hrať s hračkami?“ ozvala sa po chvíli zarytého mlčania a premýšľala.
„Simone, vieš, že si prešiel ťažkým obdobím. Chýba mu,“ obhajoval ho jeho otec. Simone už bola radšej ticho. Iba premýšľala a bola mimo realitu.
*
Čiernovlasé stvorenie vstúpilo do miestnosti spoločne so svojimi rodičmi, ktorí ihneď pribehli k posteli, na ktorej ležal chlapec. Pre Billa cudzí chlapec. Chodili za ním každý deň. Billovi prišla táto nudná biela miestnosť s akýmisi prístrojmi známa, ale nevedel prísť na to, odkiaľ. Čo bolo na tom dôležité, že tu chodili každý deň? A stále ten podivný chlapec pripojený na nejaké hadičky. Bol známy, rovnako známy ako celá táto miestnosť. Billa to ani nezaujímalo, prečo sú vlastne tu. Nikdy sa nepýtal. Vždy si poslušne sadol na stoličku a díval sa na toho podivného chlapca.
„Billy, nechceš ísť bližšie k Tomovi?“ spýtala sa svojho syna, opierala sa o malý stolík vedľa postele.
„Tomi ostal v aute, nie je tam toľko svetla ako tu,“ zamrmlal. Simone vyvalila oči, svoj pohľad zapichla do Jorgena, ktorý asi Billove mrmlanie nepočul. Bill sa choval… zvláštne.
***
-o rok neskôr-
„Billy, tvoj brat!“ vletela do miestnosti celá šťastná Simone, myslela, že začne od radosti skákať. Kedy naposledy sa radovala? Bill odtrhol svoj zrak od hračiek, s ktorými sa hral a ukázal pred seba.
„Je tu!“ vyhŕkol, ukazoval kamsi pred seba.
„Nie!“ okríkla ho, no potom sa upokojila. „Billy, poď, musíme ísť!“
„Pôjde aj Tomi?“ vypadlo z Billa, poslušne sa zdvihol z miesta, kde sedel, a podal matke ruku.
„My ideme za ním,“ vysvetlila mu, strácala trpezlivosť.
„Ale on je tu. Pozri,“ opäť ukázal na to isté miesto. Žena sa zamračila a ťahala ho za rukáv preč z tejto šialenej miestnosti.
*
Opäť tam boli. Tá miestnosť, tá istá ako za posledné tri roky. Bill iba nečine stál a hľadel pred seba. Niečo tu ale nesedelo. Cítil zvláštnu atmosféru. Jeho čokoládové oči prebehli po miestnosti a zastavili sa pri posteli. Ležal tam ako vždy, ale predsa bolo niečo inak. Bill zalapal po dychu, jeho prst sa pohol. Všimol si svoju matku, ako tomu chlapcovi niečo hovorí. Jeho otec stál za ňou a z druhej strany bol ešte nejaký doktor a sestrička. Bill si sadol na stoličku oproti posteli a sledoval celú túto situáciu. Nepočul hlasy, videl len pohyby a to tiež iba rozmazane. Cítil sa unavene, vyčerpane. Zažmurkal a trochu sa otriasol. Chcel ísť domov.
„Billy,“ zavolala ho jeho matka a tým vrátila Billa ako-tak do reality. Bill sa vyľakane obzeral okolo seba, všimol si matky, ktorá ho volala k sebe. Poslušne sa postavil zo stoličky a váhavými krokmi prišiel k posteli.
„Necháme vás osamote,“ povedala len a ťahala Jorgena preč z miestnosti. Dvere sa zabuchli. Bill sa až teraz pozrel smerom k posteli. Ležal na nej ten chlapec s dlhými rozpustenými vlasmi podobnými Billovým pôvodným. Bill si totiž dal svoje blonďavé prefarbiť na čierno.
Čiernovlasý chlapec si až teraz všimol čokoládové oči pozorujúce ho spod hustých rias. Trochu zneistel. Ten pohľad…
„Bill?“ začul tichý hlások vychádzajúci z chlapcových pier. Bill sa zľakol. Odkiaľ poznal jeho meno?
„K-kto si?“ spýtal sa placho. Ten chlapec bol veľmi pekný, ale nepoznal ho. Bill cúvol, chlapec síce otváral ústa, ale nepočul žiaden hlas z nich vychádzajúci. Cúval stále viac a viac, stále viac a viac sa mu vzdiaľoval. Bol vystrašený.
„Billy?“ oslovil ho opäť ten hlas. Tento krát ho však počul. Bol starostlivý a zaskočený.
„Bež preč, bež odo mňa preč!“ zakričal oslovený a vybehol z miestnosti.
***
-o mesiac neskôr-
„Bill, večera!“ začul matkin hlas, postavil sa zo zeme a bežal k stolu. Vo dverách jedálne sa ešte stretol s ďalšími čokoládovými očami, ktoré mu venovali letmý pohľad. Bill sa vyšplhal na stoličku a poslušne čakal na tanier plný dobrôt, ktorú mu bol postrčený pod nos.
„Dobrú chuť,“ povedala Simone všetkým prítomným a s hraným úsmevom si sadla na stoličku.
Odvtedy, čo Toma pustili z nemocnice, sa nič nezmenilo k lepšiemu. Myslela si, že budú opäť šťastná rodinka ako predtým, no mýlila sa. Kedysi ňou skutočne boli, to áno, no všetko sa zhoršilo v okamihu, čo Tom upadol do kómy. Bol to pre každého veľký šok, hlavne pre Billa, je to koniec koncov jeho dvojča. Ale… Bill sa tak už nespráva. Pred troma rokmi ho počula plakať ako klbko nešťastia za dverami svojej izby. Strašne ju to mrzelo, a tak mu vybavila psychologičku. Lenže… nepomohlo to. Skôr sa jej zdalo, že to celú situáciu iba zhoršilo. Bill na ňu kričal, že nie je blázon, bola hlúpa, že ho tam posielala napriek synovmu nesúhlasu. Nevedela, že mu to len ublíži. Ale stalo sa. Bill si teraz na Toma nepamätal. Zabudol. Stále sa mu snažila vysvetliť, že je to jeho brat Tom, jeho dvojča, ale nepočúval ju. Iba ešte viac objal svojho medvedíka, ktorého so sebou stále ťahal, otočil sa a zdalo sa, že ju ani nepočúval.
Po večeri obe jej deti zmizli vo svojich izbách. Bolo jej to ľúto. Kedysi sa zavreli v jednej izbe obaja a rozprávali sa až do večera. Mrzelo ju, že to tak už nefunguje. Bolo ťažké Tomovi vysvetliť Billovu situáciu. Povedala mu, že Bill potrebuje čas, že je to pre neho psychicky náročné. A vlastne neklamala, iba nepovedala celú pravdu. Simone totiž verila, že sa jej syn uzdraví.
„Jorgen, musím sa s tebou ešte o niečom porozprávať,“ zadržala svojho manžela vstávajúceho od stola, ktorý opäť klesol na stoličku. Kývol hlavou, aby pokračovala. Simone sa nadýchla a spustila.
„Vieš ako som Billa pred tromi rokmi poslala k tej psychologičke,“ začala. Povedala mu všetko, čo sa jej prehrávalo v hlave. Vysvetlila mu dôvod, prečo si myslí, že sa jej syn zbláznil. Bolo jej z toho ťažko, ledva to cez plač vyslovila. Jorgen ju súcitne chytil za ruku a nežnými slovami upokojoval.
„Musíme vyhľadať odbornú pomoc,“ prehovoril pokojne, aj keď mu to absolútne nebolo ľahostajné.
„Nie!“ pokrútila hlavou. „Čo to nechápeš? To ho pred rokmi dostalo do tejto situácie, nemôžem mu to urobiť opäť. Bill je veľmi citlivý. Rozhovor s cudzím človekom mu nepomôže. Bojím sa o neho. Ďalšiu chybu už nespravím.“
„A čo chceš robiť? Chceš ho nechať v takomto stave?!“ rozhodil rukami. Tretia osoba opierajúca sa o rám dverí a počúvajúca ich rozhovor tichými krokmi vstúpila do miestnosti.
„Bill nie je žiaden blázon a ak aj áno… pomôžem mu si spomenúť,“ povedal s vážnym hlasom Tom. Simone vyvalila oči.
„Tom, ty si počúval?“ zalapala po dychu a pribehla k synovi.
„Mami, ja Billovi pomôžem,“ ignoroval jej poznámku a ďalej si mlel svoje. Simone Toma objala.
„Si ten najlepší a najstarostlivejší brat na svete. Bill musí byť pyšný tak ako ja. Len myslím, zlatíčko, že mu nepomôžeš. My to s ockom vyriešime,“ mačkala ho v náručí.
„Kiež by o tom Bill vedel,“ zabolelo ho pri srdci. A nielen jeho.
„Nič sa nevyrieši tým, že ho pošleš na liečenie. Billovi by to ešte viac ublížilo. Poznám ho,“ dodal. Simone sa hystericky rozplakala.
„Nič sa nevyrieši tým, že ho pošleš na liečenie. Billovi by to ešte viac ublížilo. Poznám ho,“ dodal. Simone sa hystericky rozplakala.
„Maminka neplač. Pomôžem mu, ver mi,“ utešoval ju. Simone nemala silu odporovať. Iba sa nechala nežne hladiť po vlasoch a pritom sa snažila neplakať.
***
„Billy?“ zašepkal do prázdna Tom tak ticho, že to sotva mohol oslovený počuť. Sedel na zemi, chrbtom k nemu, v ruke čosi zvieral. Tom k nemu podišiel, kľakol si pred neho. Bill doňho zapichol svoje čokoládové kukadlá, stále sa nehýbal. Tom si všimol, že má kŕčovito zatvorenú ruku, ktorú mal silno pritisnutú k telu.
„Môžem?“ spýtal sa opatrne, Bill mu ani nestačil odpovedať a už ho jemne chytal za ruku a snažil sa ju roztvoriť. Bill neprotestoval. Dotyky tohto záhadného chlapca ho upokojovali. Pomaly ruku dobrovoľne roztvoril a umožnil tak Tomovi vidieť, čo v nej ukrýval. Tom zalapal do dychu. Bol v nej bezcenný prívesok. Tom mu ho dal ešte predtým, než… ale Bill ho ešte má? Ten prívesok je už dávno zhrdzavený, pripravený na vyhodenie. Myslel si, že ho Bill po všetkých tých rokoch zahodil. Predsa len… dal mu aj iné veci, než je tento bezcenný predmet.
„Ty ho ešte stále máš?“ spýtal sa neveriacky a vytrhol ho Billovi z rúk. Bill stratil dych. Zrazu mal pocit stiesnenosti, do očí sa mu nahrnuli slzy. Prečo mu ten chlapec zobral jeho prívesok?
„Nie! Daj mi ho! Je môj!“ zavzlykal. Tom sa vystrašil, hľadel na uplakaného brata a rýchlo mu ten prívesok vrátil. Bill sa rozplakal ešte viac, prívesok si tisol k srdcu. „Je môj, je môj. Od Tomiho.“ Tom mal chuť zakričať niečo v tom zmysle, že on je jeho Tomi a že mu takých príveskov dá tisíc. Neuvedomoval si hodnotu, ktorú pre Billa táto malá vec mala.
„Prečo?“ vyšla z jeho úst otázka, na ktorú mu nikto nedal odpoveď. Bill nebol pri zmysloch. Pohupoval sa dopredu a dozadu a pritom stále niečo mrmlal. Tomovi sa zatočila hlava, rýchlo vstal a opustil miestnosť. Začalo mu to liezť krkom. Nemohol vidieť brata v tomto stave.
autor: Ywča
betaread: Janule
Ywčo, nejdříve ti musím vynadat, jak to, že jsi nenapsala žádné Billshido xDDD
A hned potom ti musím říct, že první díl se mi strašně líbil. Já patřím mezi čtenáře, které slovenština v žádném případě neodradí, protože já sama jsem napůl Slovenka =), takže jsem se s chutí pustila do čtení a zaujalo mě to od prvních vět.
Chudák Bill, tak si vysnil představu imaginárního brášky jako náhrady za bratra, až uvěřil, že je skutečná, skutečnější než živý Tomi…je mi jich obou líto, i celé rodiny, osud bývá někdy opravdu krutý…
Je smutné, že se to u Billa nespravilo ani když se Tom probral z komatu, ale já věřím, že se to nakonec podaří, že Tom dokáže Billovi pomoct =)
Krásný příběh ♥♥♥
máš neuvěřitelná talent na psaní…ta prostřední pasáž byla dokonalá:
proto:
promiň že tě otravuji ale tohle vypadá jako jediná řešení, jak se dozvědět o mém blogu, který právě přijímá nové učitelé a lidi, které budou vyučovat ostatní blogeři. Prosím, nemaž tento koment, je to i pro ostatní návštěvníci tvého blogu, kteří případně tvůj blog navštíví. takže kdo má zájem, koukněte se na můj blog. Děkuji za váš čas, a ještě jednou se omlouvám majitelce blogu:)
[1]: Len mi vynadaj, ale potom ti nepoviem, že Billshido píšem 😉 No vlastne by sa dalo povedať, že sú dva príbehy, kde je Billshido, ktoré mám rozpísané. Len proste…je to iba kúsok, takže neviem, či to dokončím. Ale čo ty vieš…možno sa začnem venovať IBA páru Bill/Bushido, sama neviem. A toto je už trochu staršie, ja som iba nemala odvahu to sem poslať 😀
Ďakujem, čakala som kritiku, ale toto je omnoho lepšie než to, čo som čakala ♥ 🙂
Smutné, a dojemné mne je vsetkých trak lúto Velmi pekné.
tak ti musím říct že sem se u toho málem rozbrečela jak je to nádherně napsaný.Je mi líto Billa že si vysnil představu Toma a přitom ho tam má doufám že mu Tom pomůže:)Krásný příběh ♥
Abych pravdu řekla..od začátku to bylo smutný ale nádherný. Takovýhle povídky jsou jedny z mých nejoblíbenějších. Slovenština mě rozhodně neodradila, sice mi chvilkama dělala problémy že jsem se nad danym slovem (nebo slovy) musela na chvíli pozastavit a snažit se přijít co to je za slovo. Ale jsem ráda že jsem si to přečetla do konce i když je tohle možná tak..maximálně pátá povídka ve slovenštině kterou čtu. Už se těšim se na druhou část, povídky. 🙂
Hrozně moc se mi líbí jak píšeš. Mohla bych vědět jak dlouho se takhle psaní věnuješ? 🙂
[4]:,[5]: Ďakujem, ale …nemyslela som si, že je to také smutné. Ešte raz ďakujem za krásne komentáre 😉
[6]: Som rada, že ťa slovenčina neodradila 🙂 To si naozaj cením 😉 Ďakujem ♥
Ako dlho? Fúúúúha, niečo cez dva-tri roky ? 😀 Ale to ani písanie nebolo a začínala som u úplne iného téma. Príbehmi sa to nazvať nedalo 😉 Ale snažím sa zlepšovať a som naozaj rada, že sa to aspoň niekomu páči 🙂
[7]: Ty sa mi tu snažíš nahovoriť že si nemyslela že je to také smutné??? 😀 no to že to je smutné ti mohlo dopnúť hneď potom ako si mi to dala v škole prečítať a ja som mala slzy v očiach… ak by som bola v inom prostredí a okolo by nebolo 30 ľudí možno by som sa aj rozplakala!!! ako som ti už vravela strašne sa mi to páči a už naozaj neviem čo ti mám k tomu viac napísať lebo som ti to už párkrát komentovala :D… no jo ja viem že píšem trápne komentáre ale tak čo už so mnou narobíš 🙂
No Ywčo, já mám slzy v očích. Celou dobu jsem se držela, ale jakmile došlo na ten přívěšek, který pro Billa tolik znamená … oh, měla jsem co dělat.
Pro Tommyho je to také těžké, stejně jako pro rodiče. Jsem zvědavá, zda dokáže Tommy svému bráškovi pomoct.
BTW: vůbec mi nevadí, že je příběh slovensky, pravidelně čtu povídky od Dianky a je to úplně v pohodě…
Na druhý díl se budu těšit!
[8]: Nie je to smutné…je to psycho 😀 To ty dobre vieš 😉 Oh, ani nespomínaj, vieš koľko mi to trvalo pre vás napísať? A to som medzitým ešte písala HCTH a ja ešte neviem čo 🙂
Nepíšeš trápne komentáre, mňa ten tvoj potešil ♥ ďakujem :-*
[9]: Ale už neplačte 🙁 lebo budem aj ja plakať….ďakujem za komentár, Ondi 🙂
Vieš, niekomu slovenčina vadí, pretože jej nerozumie alebo ju nemá rád 😉 ale ja si myslím, že sa to dá pochopiť 😀 predsa len…čeština a slovenčina je dosť podobný jazyk 🙂
tááákže… … ehm… uuuu… kam jsem dala ten slovník ?… nemám slova a slovník se ztratil.. jaká smůla 🙁 😀
neee.. je to krásná povídka.. krásně procítěná, …
chudák Billy… ale ani se mu nedivím.. když byl Tomi v nemocnici, potřeboval někoho, kdo by ho udržel nad vodou a k tomu byl imaginární Tom nejlepší.. snad vše dobře dopadne a Bill pozná pravého Tomiho 🙂
[11]: Strácaš slová? Ale Janiie! 😀 🙂 Ďakujem 🙂 som veľmi rada, že sa ti príbeh páči a že je podľa teba precítený 🙂
Hmmmm, Billa fakt ľutujem, ale to aj Toma :/ Obaja sú určitým spôsobom chudáci, čo som vám to urobila, chalani? 🙁 😀
Tak jakmile jsem spatřila tvoje jméno na postu autor, okamžitě jsem zahořela zvědavostí, protože jsem se zaradovala, že takovej Billshido nadšenec jako jsi ty určitě napsal něco o tomhle páru. A hned jsem se napálila! 😀 Takže příště mi to koukej vynahradit, fajn? 😀
Musím říct, že i když aktuálně nejsem twincestu tak propadlá jako dřív (to ten Anis), jen co mi padnul zrak na prvních pár vět, musela jsem se začíst. Vždycky jsem měla slabost pro psycho povídky, kde jeden z nich zemřel a ten druhý se tak trápil steskem, až z toho bláznil. Je to moc zajímavé. Ještě v žádné povídce s touhle tématikou jsem nečetla, že by se ten "ztracený" najednou vrátil do života a jaké následky to mohlo napáchat. Těším se na druhý díl. A musim tě pochválit, příjemně jsi mě překvapila. 🙂
[13]: Ako hovorím, nie je to to "najaktuálnejšie". Ja sa vlastne v poslednej dobe venujem páru Bill/Bushido. Jednoducho ma to fascinuje, začala som písať príbehy, ale zatiaľ toho nie je veľa 😉 Ja viem, že teraz odo mňa ty a Janča budete čakať iba Billshido, čo sa vám určite splní 😀 Ja ti to vynahradím 😀
A vieš…aj mňa ten Anis dokázal "odpútať" od twincestu a dokonca ho stále počúvam a mám ho na tapete v mobile (predtým som tam mala TWC :D). Je to proste taký hajzlík, ktorého milujem ♥ 🙂
A som rada, že sa ti príbeh páči 😉 Ja sama som si ním nebola istá, či je to dobrý nápad a či viem dobre popísať ich pocity a vystihnúť ich reakcie atď. No…uvidíme pri 2.časti.
Ďakujem 🙂
Nejdřív musím říct, že mě tenhle děj málem rozbrečel, bylo mi líto Billa, pak zase Tommyho, protože se chudáček probere po tolika letech, myslí si, že jak pak nebudou s Billem zase šťastní a on se k němu Bill chová takhle. Jsem z toho hrozně smutná, doufám, že to nakonec skončí dobře, a že Tommy svého brášku dokáže vyléčit.
Ještě musím dodat, že hned když jsem viděla, že je tahle povídka slovenská, nemohla jsem si to nepřečíst, nevím proč, slovenština se mi hrozně líbí a slovenské povídky já přímo miluju, pro mě to má prostě svoje kouzlo.:)) A tahle povídka je teda nádherně, perfektně, úžasně napsaná!;) ♥
Mám to absolutně stejně. 😀 Kdysi displej plnej twincestu, kdežto teď se tam honosí Anisek. Já toho chlapa osobně miluju, nejde mi jen o to, že tvoří s Billem nejkrásnější pár. Miluju jeho hudbu, strašně se mi líbí, plánuju navštívit jeho konzert v Německu… prostě komplet. 🙂 A teď momentálně nic jinýho než Billshido nepíšu. Vim, že čekáte na Mehr, ale mám v hlavě nápady na dvě jednodílky, který jsem právě začala psát a rozepsanou jednu nádhernou vícedílnou, takže se určitě můžete těšit a já se těším na to, že vás snad potěším. 🙂
[15]: Ďakujem za krásny a povzbudzujúci komentár :-*** Som rada, že sa ti slovenčina páči 😉 🙂
[16]: Mám to rovnako, teda okrem toho koncertu…Ak sa mám priznať, tak ani ja nič iné nepíšem 😀 V twinceste som sa sekla, píšem Billshida a čítam Tomshida 😀 ♥ Oh, samozrejme, že nás potešíš 🙂 Teda mňa a Janču určite 😉 ♥ Veľmi sa teším…a aj na Mehr 🙂 ♥♥♥
[16]: Já už se taky nemůžu dočkat =)♥
[17]: Tomshido??? Ywčo, gratuluju, právě jsi mě zabila! :-DDDDDDDDDDDDDDDDDD Bože, nestačí Bill? Tommy nééééééééééé! Pomoooooc! *kácí se pod stůl*
[19]: Ondi, neštvi! 😀 Tomshido je super ♥ xDDDDDD
[20]: Ywčo, ty mě nemáš ráda 😀 :)))))))))) Jinak bych teď neumírala v takové agónii. Víš, jak trpím? Heleď, zlato, Billa s Bushidem to opravdu beru… jen prosím, abys ušetřila Tommyho. Anebo mám nápad – budou v tom páru Tom a Bushido rovnocenými partnery? To by totiž byla docela i legrace, možná bych si to pak i ráda přečetla. :)))))
[21]: Ale čo by nie 😀 Mám! No tak ak to bude odo mňa, tak samozrejme, že budú 😉 Ja to ani inak neviem. A páči sa mi predstava, že by Tom niečo do Bushida strkal 😀 ….napríklad prsty 😀 To by bolo niečo! 😀 xD
[21]:[22]: xDDD Já se z vás, holky, jednou porvu xDDDDDDDDDDDD