Iný

autor: Siasca

Neviem prečo, ale takto som si to vôbec nepredstavovala. Chcela som to inak.. Nejako mi to vyšlo spod kontroly. Moc sa mi to nepáči… Asi to bude tým, že som už dlho nič nepísala… No čo, príjemné čítanie =)

Bill bol zohnutý nad posteľou a balil si potrebné veci do svojho čierneho batohu. Sám nad sebou sa musel usmiať. Prišlo mu to ako deja vu. Tak mnohokrát toto robil, prišlo mu to ako samozrejmosť pre jeho nudný život. Bolo to ako jeho droga. Vždy sa pár krát vyparil z domu bez slova, kam ide, prečo tam ide a na ako dlho tam ide. Mal rád tajomnosť a toto mu ju skvelo dodávalo. Bolo to ako potrebná dávka morfia. Prvý krát to urobil, keď mal jedenásť. Prebiehalo to trochu inak, ale pointa je tá istá.  

*Pred šiestimi rokmi*

„Tak ty sa za mňa hanbíš, čo?… Tak sa hanbi!“ Prvú vetu precedil potichu a zlostne cez zuby a mal hlas oveľa hrubší než inokedy. Nechal krátky čas na to, aby jeho matka vstrebala to, čo vlastne vypustila z úst. Čas na odpoveď jej však nedal a hneď ako otvorila ústa, zakričal aj druhú vetu. Jeho hlas mal strašidelný nádych. Odvrátil od mamy pohľad a rozbehol sa hore po schodoch do svojej izby.  

Prudko otvoril biele dubové  dvere a nezabudol nimi poriadne buchnúť, až opadala omietka. Neodpustil si ani zakričať, že je taká istá ako oni. Zamkol dvere železným kľúčom a rozbehol sa k posteli. Zobral hneď prvý batoh, ktorý uvidel, a začal do neho hádzať veci, peniaze a nejaké tyčinky, ktoré mal položené na stole vedľa posteli. Keď mal všetko pobalené, zavrel batoh, prehodil si ho cez plece a otvoril okno. Opatrne cezeň preliezol a ocitol sa a streche ich malého dedinského domu. Nadýchol sa čerstvého vzduchu a pocítil, ako sa ho prestáva zmocňovať zlosť. Prešiel až po okraj strechy a pozrel sa dolu. Nebola to veľká výška, maximálne tak meter… Toto predsa zvládne… Popravil si batoh a posadil sa na strechu tak, že jeho tenké dlhé nohy viseli vo vzduchu. Zaprel sa rukami o strechu a skočil…

*Súčasnosť*

Bolo to tak dávno… Len zakrútil hlavou a pokračoval v balení. Za tých sedem rokov sa toho moc nezmenilo. Bill bol stále iný a cítil sa byť ešte odlišnejší než predtým. Simone sa nakoniec zmierila s tým, že jej syn je iný a ona rovnaká, a už sa k tomu nevracala. Ale strach o neho mala stále, aj keď jeho úteky sa stávali už pravidlom. Samozrejme, zo začiatku to bolo horšie. Všetko si vyčítala a zakaždým, keď jej syn nebol doma, volala políciu. Tý ho ale nikdy nemohli nájsť. Vždy mala tak príšerný strach, keď sa nevracal domov aj dva týždne. Predstavovala si tie najhoršie scenáre, čo by sa jej miláčikovi mohlo stať. Vždy sa ale vrátil a ubezpečil matku, že je v poriadku. Tým, že Bill utekal, si niečo dokazoval. Pred pár rokmi. Teraz to robí zo zvyku a z potešenia. Už tomu chýba ten adrenalín z odhalenia ako predtým, ale jemu to nevadí. Našiel si niečo iné.  

Bill už bol s balením hotový a prehodil si batoh cez plecia. Popravil si ho, aby mu nijak neprekážala jeho prítomnosť a pozrel sa do zrkadla. Uhľovo čierne vlasy mal jemne natupírované a padali mu na plecia. Okolo medovo hnedých očí mal hrubé čierne očné tiene a čiernu ceruzku, ktorá úžasne kontrastovala s jeho bledou pleťou. Pripadal si tak dokonale iný. Odstúpil od zrkadla a zhasol svetlo. Pristúpil k oknu a prešiel dlaňou po jeho povrchu. Na sklo vydýchol horúci vzdych a nakreslil tam usmiateho smajlíka. Usmial sa na svoj výtvor a okno otvoril. Prepchal cezeň svoje dlhé končatiny, a keď bol už celý vonku, zabuchol okno a kvokol si na okraj strechy. Zoskočil a bez problémov pristál na nohách. Prvý krát s tým mal mierne problémy, ale nemal nič zlomené a ani nijakú inú vadu, len sa trošku zakymácal a boleli ho nohy.  

Bill prešiel pár krokov ku garáži, kde stál podopretý jeho čierny bicykel. Nasadol na neho a nohami sa zaprel do pedálov. Pamätal si na prvý deň, keď ho dostal. Bol mu priveľký a chcel ho vymeniť za menší, myslel si, že taký obor nikdy nebude, že by dokázal dosiahnuť na pedále, no čo nie je, môže byť.  

Prechádzal nočnými ulicami dediny, ktoré poznal už naspamäť. Vdýchol do seba čistý  letný vzduch, ktorý mu medzitým rozfúkaval jeho hrivu. Bol tak rád, že žije na dedine… Mestské plyny by ho boli zabili. Vždy, keď sa ocitol v meste, sa mu spravilo nevoľno. Preto sa im oblúkom vyhýbal… Toto malé miesto mu poskytovalo voľnosť a samotu.  

Dorazil na miesto. Prudko stlačil brzdu, až sa za jeho bicyklom objavil čierny flek. Zostúpil z neho a oprel ho pri strom. So zamkýnaním sa nezaťažoval, vedel, že sem nikto nechodí. Okrem neho. Preto tu bol rád. Bolo to iné. Každý vyhľadával spoločnosť, niekoho, niektorých, priateľov, rodinu. On bol rád sám.  

Pozrel sa smerom na hor. Na menšom kopci sa týčila zrúcanina starého hradu, kde vraj žil nejaký  gróf, ktorý bol sám, a každý ho mal za čudáka. Určite mu bude niečo do rodiny…  

Už sa nezaťažoval myšlienkami na grófa, ale na to, aby vyšiel kopec bez toho, aby nezakopol. Pár krát sa mu to už stalo, no tentoraz to zvládol. Dostal sa až  na vrch a posadil sa na zem pri jednom múre. Bol tam niekto vyrytý. Prstami prešiel po tvári vyrytej osoby. Tak rád by vedel, či je to onen gróf alebo niekto iný, niekto tajomný, možno zakázaný v jeho živote. Bill vydýchol. Aj keď bol rád sám a iný, túžil po niekom, kto by bol ako on, iný, no bol by tu pre neho.

Šuchot…

Zase ten šuchot. Počul ho tu už plno krát, no nikdy sa nezľakol. Prestal venovať pozornosť obrazu v skale a oprel sa o ňu.

„Tak vylez!“ Povedal s kludom v hlase a pozrel sa smerom, ktorým ten šum vychádzal. Nevedel, či je tam človek alebo zviera. Tak či onak, nemá čo stratiť. Ak je to zviera, nebude mu rozumieť a utečie. A človek to byť nemôže, čo by tu on robil?

Šuchot ustal. Bill sa postavil. Bol až príliš zvedavý na to, čo to tam snorí. Podišiel k húštine a pozrel za ňu. Aj napriek tme tam videl schúlenú postavu. Práve v tej chvíli nevedel, čo má spraviť, čo povedať a vôbec, ako sa zachovať. Ešte nikdy sa nikomu nemusel prihovárať. A nemusel sa ani teraz. Mohol odísť späť ku svojmu múru a utápať sa v myšlienkach, no niečo ho nútilo, aby zostal a niečo povedal…  

„Toto je moje miesto.“ Šepol čiernovlasý chlapec, akoby sa bol bál, že sa človek v kríkoch premení na milióny malých motýľov a rozletí sa preč, keby svoj hlas aspoň trochu zvýši. Človek v kríkoch uprel na Billa svoj pohľad. Mesačné svetlo sa mu v nich odrážalo a vyzerali neskonale nevinne, neschopné ublížiť, predurčené milovať. Billovi sa podlomili kolená. Ešte nikdy také niečo nevidel. V očiach každého človeka videl len zlosť, stres, opovrhovanie, nenávisť, hriešnosť a všetko, čo v týchto očiach nevidel. Zostal ohromený. Preto urobil to, čo uznal za vhodné. Nikdy totiž neuvažoval inak, nikdy nerozmýšľal rozumom, ako ostatný ľudia. Preto prekročil krík a kľakol si pred osobu. Tá sebou obranne šklbla, no svoj pohľad z Billa nespúšťala.  

„Máš zvláštne vlasy… Také iné.“ Bill si založil ruky na kolenách a zapozeral sa na zvláštne spletené vlasy osoby pred ním. Konečne rozpoznal, že je to chlapec… Pekný chlapec…

„Iné je…. „

„…Dobré… Možno ešte lepšie než si ostatný myslia. “ Skočil chlapcovi do reči Bill. Vzal do ruky jeden dred a začal si ho prehliadať. Chlapec to ticho pozoroval, no potom už dlhé ticho nevydržal a prehovoril.  

„Som Tom.“ Pípol a pozrel sa Billovi do očí. Ten mu jeho pohľad opätoval. Mierne sa usmial a pustil jeho dred.  

„Ja Bill.“ Predstavil sa a nastavil Tomovi jeho ruku. Ten ju prijal a začal si prehliadať jeho čierne nechty. Bill si to nevšímal a bez varovania sa postavil. Stále držal jeho ruku vo svojej. Opatrne vytiahol Toma na nohy a tiahol ho ku stene, kde sedel pred tým.

„Kto si?“ Bill sa otočil čelom k Tomovi a vybádal ho očami, aby sa ho nebál.

„Som Tom.“

„To viem… Ja som skôr myslel…“

„…Som tu nový… Ľudia ma tu nemajú radi. Preto občas chodievam sem. Som tu sám a nikto ma neruší… Až teraz…“

„…Ja.“

„Áno.“ Dokončil Tom „svoju“ spoveď a pozrel sa na Billa. Bol ako diabol. Čierne vlasy, čierne linky okolo očí, čierne dlhé špicaté nechty, vyzývaví pohľad, šla z neho autorita. No pri tom jeho oči boli tak… jemné. Kričali do sveta ´neboj sa ma, neublížim ti´ a Tom tomu veril. Vyčaroval na svojej tvári úsmev, ktorý nezostal neopätovaný. Bill sa tiež žiarivo usmial… Tom bola pre neho magická bytosť. Krehká a jemná, zraniteľná a čistá. Bol to jeho presný opak. Navonok. Vnútri boli takmer rovnaký. Bill zrazu dostal záblesk niečoho, čo sa mu nikdy ani nesnívalo. Dostal neuveriteľnú chuť byť Tomovi bližšie. Dotknúť sa ho viac, než len dlaňou na dlaň. Pristúpil o krok bližšie. Srdce mu bilo hlasnejšie, no pomalšie.  

Bum…

Bill sa nahol k Tomovi, v očiach neuveriteľný strach…

Sekundy odbíjali neuveriteľne pomaly…

Všetko prestalo existovať…

Bill sa nechápal…

Bum…

Tom sa nahol a spojil ich pery…

Bolo to tak nečakané, no chcené…

Nikto v tú chvíľu nič nechápal…

Bum…

„Tom… „

Bum…

…Bill otvoril oči. Pred sebou nikoho nevidel. Sklamane sklopil hlavu. Opäť nad ním vyhrala jeho fantázia… Fantázia, ktorá bola iná ako fantázia tých rovnakých… Tak milosrdná, no krutá. Dávala mu niečo krásne, no niečo, čo nebolo večné, čo nebolo reálne. Oči opäť zavrel. Sklonil hlavu a z očí mu vyšla slza, ktorú nasledovala ďalšia a ďalšia. Už ho táto hra nebavila. Hra, v ktorej vzišiel vždy ako porazený.  

„Bill.“

Bum…

„Neplač.“

Bill otvoril oči a prudko sa otočil. Oproti nemu stál Tom… Ako to?! Ako sa tam dostal?! Zase jeho fantázia? Chce si zahrať ďalšiu krutú hru? On už nechcel… Slzy mu začali nekontrolovateľne padať po lícach.  

No toto už nebola fantázia. Tom bol a aj je skutočný. Vzal si Billa do náručia a začal mu do ucha šepkať slová o tom, že je reálny… A Bill mu uveril… Ako mohol byť tak iný človek nereálny? Ten predsa musel byť a žiť pre neho… Ako aj on pre Toma… Nemohlo tomu byť inak.