autor: Nenabetaread: Janule „Tom, je to pravda,“ snažil sa mu dohovoriť Gordon. „Bill by ma tu nenechal! Kde je?!“ „Išiel na nejakom vytuningovanom aute. Ja neviem ako sa tam dostal. A na križovatke… neprežil to,“ lámal sa mu hlas, no neplakal. Vždy
autor: Nenabetaread: Janule „Aj ja som žiarlil,“ pošepkal som pre seba. Nikdy som si to neuvedomoval. Vždy sme o tom hovorili ako o spojení dvojičiek. No mýlili sme sa. Nikdy tu nešlo o nič súrodenecké. Možno pár rokov. No keď prišla puberta,
autor: Nenabetaread: Janule Bola to pristávacia plocha starého letiska. Už roky bolo zatvorené, ale na ploche sa zrejme jazdilo doteraz. Určite nie s dovolením. Už tam stálo asi desať áut. Medzi ľuďmi som rozpoznal Nenu a Georga. Keď som uvidel ich autá,
autor: Nenabetaread: Janule „Bill? Tom?“ ozvalo sa za nami. Georg? Čo on tu robí? „Ahoj,“ hneď som sa otočil. Za mnou aj Tom. „Akurát som za vami išiel, lebo som zrušil svoj zajtrajší program. Idem tam aj dnes, tak nemusím každý deň,“
autor: Nenabetaread: Janule „Tom?“ vyšiel som z izby a zaklopal na jeho dvere. Potom som vošiel. „No?“ stopol dvd čo pozeral. Ležal rozvalene na posteli a pozrel na mňa. „Pamätáš sa ako som ti hovoril to o Georgovi?“ spýtal som sa a
autor: Nenabetaread: Janule Sedel som v kuchyni za stolom a jedol svoje obľúbené vločky s mliekom. Dával som lyžicu za lyžicou do úst a uvažoval o kľude okolo mňa… doma. Zasa doma. Nijaký kričiaci dav, nijakí fotografi, nijakí falošní ľudia. Zasa moje
