Domka, ďakujem za inšpiráciu 🙂 bez tvojho nápadu by to tu ležalo možno ešte mesiac 🙂 Vyšiel som von a nechal sa niesť, kam ma nohy zavedú… zrazu som sa ocitol pri dobre známej vŕbe, pri ktorej bola lavička. Zničene som si
„Heh… bude ma to prenasledovať do konca života…“ povedal som si, keď som sa zobudil… snívalo sa mi o ňom… a určite to nebolo posledný krát… posadil som sa a odkopol od seba deku … počkať deku?? … ale ja som sa
Chci jen vyřídit, že autorka moc děkuje za Vaše komentáře ;o) Poznámka – myslenie je vyznačené kurzívou. „Už ma to nebaví !!Daj to sem!!“ kričal som na Billa, ktorý predo mnou utekal s posledným balíčkom s gumovými medvedíkmi a ak mi nejaký
…“Nenávidím ťa!!! Ešte raz ťa uvidím v mojej blízkosti, tak si môžeš ísť kopať hrob!! Počuješ?! Vypadni!!! Vypadni a už sa nevracaj!!!… Nevracaj sa!!!“ „Ale ja ťa milujem!!!“ „Áno?! Tak na to si mal myslieť pred tým, než si ma podviedol!! Sklamal
„Bill??“ zakričal som naňho, ale nikto sa mi neozýval. „Bill!“ …v poslednom čase upadol znovu do nejakej svojej depresie… s nikým sa nerozprával, nikoho nevnímal, vždy, keď počul v rádiu nejakú pomalšiu pesničku, zaslzili sa mu oči… takéto stavy naňho prišli raz
