{"id":15857,"date":"2008-12-04T14:30:00","date_gmt":"2008-12-04T13:30:00","guid":{"rendered":"http:\/\/twincestblog.cz\/?p=15821"},"modified":"2008-12-04T14:30:00","modified_gmt":"2008-12-04T13:30:00","slug":"follower","status":"publish","type":"post","link":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/2008\/12\/04\/follower\/","title":{"rendered":"Follower"},"content":{"rendered":"
\n
autor: Licona<\/strong><\/div>\n
Bo\u017ee, daj mi silu umrie\u0165 v pokoji…<\/em><\/div>\n
Kr\u00e1\u010dal som po obrubn\u00edku. Ruky upa\u017een\u00e9, balancoval som na hrane. Bolo mi to v\u0161ak jedno. Urobil som \u010fal\u0161\u00ed krok a zv\u00fdskol som od radosti, ke\u010f sa mi podlomilo koleno a takmer som zletel do tr\u00e1vy. Nevyzerala nijak hrozivo – bola kr\u00e1sna, svie\u017ea zelen\u00e1 – ale nechcelo sa mi pada\u0165. Moje biele oble\u010denie na to nebolo vhodn\u00e9. Av\u0161ak, pre\u010do nie. Mohla by to by\u0165 z\u00e1bava. Z hrdla mi vyletel vesel\u00fd chichot. Keby ma teraz niekto videl, celkom ur\u010dite by si pomyslel, \u017ee som bl\u00e1zon. A mo\u017eno je to pravda.
Zastavil som a oto\u010dil som sa tak, aby predo mnou bola cesta a za mnou ten m\u00e4kk\u00fd zelen\u00fd koberec. Svet sa zastavil vo v\u00edre \u017eiariv\u00fdch farieb. Teda, klamem. Bol to sk\u00f4r v\u00edr odtie\u0148ov sivej, ve\u010f kde by sa vzali \u017eiariv\u00e9 farby, ke\u010f sa u\u017e pomaly stmievalo. A po tom v\u00edre nasledovala prenikav\u00e1 boles\u0165. Tak\u017ee nakoniec ten zelen\u00fd koberec nebol a\u017e tak m\u00e4kk\u00fd. Mo\u017eno to bola moja chyba – v\u017edy som veci videl kraj\u0161ie, ako v skuto\u010dnosti boli. Ale v tej tr\u00e1ve bolo predsa len pr\u00edjemne. Bola<\/em> m\u00e4kk\u00e1, ale asi sta\u010dilo si do nej \u013eahn\u00fa\u0165. Op\u00e4\u0165 som sa zasmial. S Trochou n\u00e1mahy som nadvihol ruky nad zem a dla\u0148ami som pre\u0161iel po vrcholkoch stebiel. \u0160teklili, ale bolo to pr\u00edjemn\u00e9 \u0161teklenie. Celkom som zabudol na v\u0161etku boles\u0165, ktor\u00e1 ma su\u017eovala. Mal som pr\u00edjemn\u00fd pocit, ve\u010f som sa po tak dlhom \u010dase dot\u00fdkal nie\u010doho tak \u010dist\u00e9ho, ako je pr\u00edroda.<\/div>\n
\n
Spomenul som si, \u010do povedal Tom, ke\u010f som ho kedysi d\u00e1vno n\u00fatil \u013eahn\u00fa\u0165 si do tr\u00e1vy pred na\u0161\u00edm domom. Povedal : „\u010co ti \u0161ibe? Minule, ke\u010f sme boli rozbit\u00ed, n\u00e1m pr\u00e1ve na tomto mieste druh\u00fdkr\u00e1t pre\u0161iel ten ch\u013east hrdlom.“ A ke\u010f som sa zasmial a odporoval mu, \u017ee to ur\u010dite nebolo tam, a keby aj, d\u00e1\u017e\u010f u\u017e to d\u00e1vno zmyl, po\u0165ukal si na \u010delo a urobil ten jeho typick\u00fd \u00fa\u0161k\u013eabok, ke\u010f som sa zvalil do tr\u00e1vy.
„Po\u010f sem, Tom. Je tu kr\u00e1sne.“
„Nie, ty bl\u00e1zonko,“ povedal a tv\u00e1r sa mu zaraz roz\u017eiarila ne\u017enos\u0165ou. K\u013eakol si ku mne obzeraj\u00fac si zem, akoby \u010dakal, \u017ee tam predsa len uvid\u00ed d\u00e1vny obsah na\u0161ich \u017eal\u00fadkov. Ke\u010f ni\u010d nezbadal, nahol sa ku mne a pohladkal ma po l\u00edci. Jeho o\u010di h\u013eadeli do mojich. Prsty na mojom l\u00edci sa na chv\u00ed\u013eu zastavili a po malej prest\u00e1vke pokra\u010dovali po svojej p\u00fati po mojej poko\u017eke. Ke\u010f mi pre\u0161li po per\u00e1ch, nev\u00e1hal som, otvoril som \u00fasta a jemne som ich uv\u00e4znil medzi zubami. Tom zh\u00fdkol a zasmial sa.
„Ty m\u00f4j<\/em> bl\u00e1zonko,“ opravil sa. Oslobodil svoje prsty a potom si ku mne predsa len \u013eahol. Chytil ma za boky a oto\u010dil ma na bok. Chv\u00ed\u013eu sme si len tak h\u013eadeli do o\u010d\u00ed. V t\u00fdch jeho bola l\u00e1ska zmie\u0161an\u00e1 s t\u00fa\u017ebou. V mojich len \u010d\u00edre \u0161\u0165astie z toho, \u010do m\u00e1m. \u010co u\u017e nav\u017edy bude moje.
Keby i\u0161iel teraz niekto okolo, zrejme by bol prekvapen\u00fd. Prizn\u00e1vam, je to zvl\u00e1\u0161tne vidie\u0165 odrasten\u00e9ho ale nesmierne chud\u00e9ho chlapa cel\u00e9ho v bielom le\u017ea\u0165 v tr\u00e1ve s bla\u017een\u00fdm \u00fasmevom na tv\u00e1ri. Mo\u017eno by niekto dokonca zavolal do nemocnice, \u010di sa im z oddelenia psychiatrie nestratil nejak\u00fd pacient. A hoci to nebolo moje oddelenie, mohlo by sa to roz\u0161\u00edri\u0165 a oni by zistili, \u017ee kdesi naozaj jeden pacient ch\u00fdba. Dokonca celkom zn\u00e1my pacient. Povzdychol som si a na okamih sa na mojej tv\u00e1ri objavil zamra\u010den\u00fd v\u00fdraz. Hne\u010f v\u0161ak zmizol. Nie je \u010das na ni\u010d – najm\u00e4 na starosti.
Ovial ma pr\u00edjemn\u00fd vetr\u00edk, \u0161teklil ma po tv\u00e1ri, ako pred chv\u00ed\u013eou stebielka na dlaniach. Bolo to uk\u013eud\u0148uj\u00faco podobn\u00e9 – \u010dist\u00e9. Pr\u00edrodn\u00e9. Moje. Zad\u00edval som sa na oblohu. Odkedy som tam le\u017eal a spom\u00ednal, na oblohe sa objavilo p\u00e1r hviezd. Tie priniesli \u010fal\u0161ie spomienky. Po l\u00edcach sa mi skot\u00fa\u013eali slzy. \u010clovek je zvl\u00e1\u0161tny tvor – dok\u00e1\u017ee c\u00edti\u0165 dva protikladn\u00e9 city z\u00e1rove\u0148. Mnou v t\u00fa chv\u00ed\u013eu zmietal sm\u00fatok aj rados\u0165. Cez slzy som sa smial. Zachv\u00e1tila ma tria\u0161ka. A hoci sa ochladzovalo, nebola to tria\u0161ka od zimy.
Natiahol som ruku dohora, akoby som sa chcel t\u00fdch strieborn\u00fdch bodiek na oblohe dotkn\u00fa\u0165. Akoby som sa chcel dotkn\u00fa\u0165 Toma.
„Ty si tu? Pri\u0161iel si…“ ozval sa hlas ved\u013ea m\u0148a. Ruka mi op\u00e4\u0165 klesla ved\u013ea tela. Zbadal som, \u017ee nie som nikde inde, ako v na\u0161om starom dvore. Pomaly som oto\u010dil hlavu za t\u00fdm hlasom a uvidel som to najkraj\u0161ie stvorenie, ktor\u00e9 kedy chodilo po tomto svete.
„Tom…“ za\u0161epkal som a m\u00f4j ohromen\u00fd v\u00fdraz sa zmenil na \u00fasmev.
„Vedel som, \u017ee pr\u00edde\u0161. Ch\u00fdbal si mi,“ Tomova nesmierne trblietav\u00e1 slza dopadla na moju tv\u00e1r – slza anjela. Natiahol ruku, aby mi ju zotrel, ale ja som ho zadr\u017eal. Nechal som ju vo\u013ene stiec\u0165 a jeho ruku som uv\u00e4znil vo svojej.
„Aj ty si mi ch\u00fdbal,“ povedal som a od dojatia mi vyh\u0155kli \u010fal\u0161ie slzy. Privrel som o\u010di od slasti, ke\u010f sa Tomove pery dotkli mojich.
„Presne takto som si predstavoval nebo…“<\/div>\n
\u00daTR\u017dOK Z NOV\u00cdN<\/em><\/div>\n
… v skor\u00fdch rann\u00fdch hodin\u00e1ch pol\u00edcia na\u0161la telo pohre\u0161ovan\u00e9ho Billa Kaulitza, ktor\u00e9mu sa de\u0148 predt\u00fdm podarilo ujs\u0165 z nemocnice, kde sa doned\u00e1vna lie\u010dil aj s bratom na rovnak\u00fa chorobu – neoperovate\u013en\u00fd mozgov\u00fd n\u00e1dor. Tejto nemoci presne pred t\u00fd\u017ed\u0148om, ako sme v\u00e1s informovali, pod\u013eahol Billov brat Tom Kaulitz. Pod\u013ea prim\u00e1ra Bill po smrti brata d\u00fafal, \u017ee ho bude \u010doskoro nasledova\u0165.
„Za jeho presved\u010denie o vlastnej skorej smrti nemohol len odchod jeho brata,“ povedal doktor, ktor\u00fd oboch bratov vy\u0161etroval, „ich stav sa vlastne za\u010dal zhor\u0161ova\u0165 naraz. Bill by onedlho umrel aj keby nebol u\u0161iel. Len nechcel svoje posledn\u00e9 chv\u00edle pre\u017ei\u0165 medzi \u0161tyrmi stenami.“
„On aj jeho brat boli v\u00fdnimo\u010dn\u00ed. A mali medzi sebou ve\u013emi vrel\u00fd vz\u0165ah. Tom v\u0161ak zvl\u00e1dal ich nemoc ove\u013ea \u0165a\u017e\u0161ie. Len Bill mu v\u017edy vedel vy\u010dari\u0165 \u00fasmev na tv\u00e1ri,“ prezradila n\u00e1m sestra a dodala : „Teraz je im u\u017e dobre. S\u00fa spolu.“
Cel\u00e1 nemocnica a aj \u0161irok\u00e1 verejnos\u0165 je otrasen\u00e1 \u00famrt\u00edm oboch bratov. Mnoh\u00ed by sa chceli so zosnul\u00fdm Billom Kaulitzom rozl\u00fa\u010di\u0165, ale podobne ako u Toma Kaulitza, rodina si ne\u017eel\u00e1…<\/em><\/div>\n
autor: Licona
<\/strong> betaread: Janule<\/strong><\/div>\n<\/div>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":"

autor: Licona Bo\u017ee, daj mi silu umrie\u0165 v pokoji… Kr\u00e1\u010dal som po obrubn\u00edku. Ruky upa\u017een\u00e9, balancoval som na hrane. Bolo mi to v\u0161ak jedno. Urobil som \u010fal\u0161\u00ed krok a zv\u00fdskol som od radosti, ke\u010f sa mi podlomilo koleno a takmer som zletel<\/p>\n

Read More<\/a><\/p>\n","protected":false},"author":1,"featured_media":0,"comment_status":"open","ping_status":"open","sticky":false,"template":"","format":"standard","meta":{"_exactmetrics_skip_tracking":false,"_exactmetrics_sitenote_active":false,"_exactmetrics_sitenote_note":"","_exactmetrics_sitenote_category":0,"footnotes":""},"categories":[45],"tags":[],"class_list":["post-15857","post","type-post","status-publish","format-standard","hentry","category-ff-jednodilky"],"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/15857","targetHints":{"allow":["GET"]}}],"collection":[{"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/posts"}],"about":[{"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/types\/post"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/users\/1"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/comments?post=15857"}],"version-history":[{"count":0,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/15857\/revisions"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/media?parent=15857"}],"wp:term":[{"taxonomy":"category","embeddable":true,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/categories?post=15857"},{"taxonomy":"post_tag","embeddable":true,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/tags?post=15857"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}