{"id":17406,"date":"2008-06-29T14:30:00","date_gmt":"2008-06-29T13:30:00","guid":{"rendered":"http:\/\/twincestblog.cz\/?p=17368"},"modified":"2008-06-29T14:30:00","modified_gmt":"2008-06-29T13:30:00","slug":"pribeh","status":"publish","type":"post","link":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/2008\/06\/29\/pribeh\/","title":{"rendered":"Pr\u00edbeh"},"content":{"rendered":"
autor: Licona<\/strong>
betaread: Janule<\/strong><\/div>\n
Mysl\u00edm, \u017ee zvl\u00e1\u0161tnej\u0161iu poviedku som nikdy v \u017eivote nenap\u00edsala.
Venovan\u00e9 \u010dloveku, ktor\u00fd v\u017edy pod\u00e1val to najlep\u0161ie pivo a najlep\u0161iu kofolu, preto\u017ee ich<\/em> v\u017edy<\/em><\/strong> pod\u00e1val s \u00fasmevom.
P\u00edsan\u00e9 za neust\u00e1leho hrania<\/em> <\/a><\/a>tejto<\/em><\/span><\/a> pesni\u010dky. Koment\u00e1re pote\u0161ia.<\/em><\/div>\n
Sedel v autobuse, \u010delo opret\u00e9 o tepl\u00e9 sklo. Vonku boli u\u017e t\u00fd\u017ede\u0148 tridsa\u0165stup\u0148ov\u00e9 hor\u00fa\u010davy a hoci sa u\u017e de\u0148 ch\u00fdlil ku koncu, v autobuse st\u00e1le vl\u00e1dla neznesite\u013en\u00e1 hor\u00fa\u010dava.<\/div>\n
Kvapka potu mu stiekla po dokonale hladkej a bledej poko\u017eke, tentokr\u00e1t bez make-upu, preto\u017ee ten v tieto dni v\u00f4bec nedr\u017eal.<\/div>\n
Bill si vyd\u00fdchol a sklo sa jeho dychom nepatrne zarosilo. Za chv\u00ed\u013eu sa clona, ktor\u00e1 zakr\u00fdvala Billovi v\u00fdh\u013ead vonku, rozplynula a jemu sa zase naskytol poh\u013ead na oblaky, ktor\u00e9 celou cestou obdivoval a ktor\u00e9 mu aspo\u0148 na chv\u00ed\u013eu pomohli zabudn\u00fa\u0165 na v\u0161etko, aj na to, \u010do ho \u010dak\u00e1 na konci cesty, na ktor\u00fa sa vybral.<\/div>\n
\n
Boli dokonale pravideln\u00e9, pripom\u00ednaj\u00face p\u00fa\u0161\u0165 na nebi, akur\u00e1t t\u00e1to p\u00fa\u0161\u0165 nemala farbu piesku, ale farbu ohniv\u00fdch plame\u0148ov po\u017eiaru, ktor\u00fd akoby kdesi nad tou podivnou p\u00fa\u0161\u0165ou horel. Bill z oblakov nemohol spusti\u0165 o\u010di a tak si v\u00f4bec nev\u0161imol, \u017ee u\u017e hodn\u00fa chv\u00ed\u013eu stoja.<\/div>\n
„… je to smutn\u00e9, ale je pravidlom, \u017ee v\u00e4\u010d\u0161inou si to odnes\u00fa nevinn\u00ed,“ ozvalo sa na sedadle za Billom a tie slov\u00e1 ho trochu vr\u00e1tili do reality.<\/div>\n
„M\u00e1te pravdu,“ odpovedal nejak\u00fd mu\u017esk\u00fd hlas \u017eene, ktor\u00e1 predch\u00e1dzaj\u00face slov\u00e1 predniesla.<\/div>\n
„Ur\u010dite nejak\u00fd nezodpovedn\u00fd mlad\u00fd vodi\u010d. Neviem, pre\u010do d\u00e1vaj\u00fa povolenie riadi\u0165 vozidlo u\u017e tak<\/em> mlad\u00fdm \u013eu\u010fom. Hav\u00e1ria sp\u00f4soben\u00e1 \u013eahkomyse\u013enos\u0165ou, povedala by som.“<\/div>\n
Bill odvr\u00e1til zrak od mrakov a pozrel sa na opa\u010dn\u00fa stranu. St\u00e1li na frekventovanej kri\u017eovatke. Pred nimi st\u00e1l policajt, ktor\u00fd sa sna\u017eil urobi\u0165 poriadok v tom chaose, ktor\u00fd tam nastal. Napravo od policajta st\u00e1li dve nab\u00faran\u00e9 aut\u00e1, sanitka a hasi\u010dsk\u00e9 auto. Hav\u00e1ria vyzerala hrozivo, hasi\u010di sa pr\u00e1ve pomocou klie\u0161\u0165ov pok\u00fa\u0161ali vyprosti\u0165 vodi\u010da spoza volantu. Billovi sa stiahol \u017eal\u00fadok a mal pocit, \u017ee sa povracia. Sna\u017eil sa poh\u013eadom op\u00e4\u0165 vr\u00e1ti\u0165 na mraky, ale ke\u010f sa ta pozrel, ich farba mu u\u017e nepripom\u00ednala tajomn\u00fd po\u017eiar, ale krv, ktor\u00e1 dnes na tomto mieste pretiekla. Ktor\u00e1 tu pretekala \u010dasto. A najhor\u0161ie na tom bolo, \u017ee to bola pr\u00e1ve t\u00e1<\/em> kri\u017eovatka. Kri\u017eovatka, na ktorej ned\u00e1vno pri\u0161iel o \u010dloveka, ktor\u00e9ho mal moc r\u00e1d. Takmer sa rozplakal.<\/div>\n
Pred o\u010dami mu prebehla sc\u00e9na, ako to asi vyzeralo tam, na tom istom mieste, presne pred mesiacom. Dialo sa ur\u010dite nie\u010do podobn\u00e9 ako teraz. A ur\u010dite sa v autobuse, ktor\u00fd pr\u00e1ve vtedy prech\u00e1dzal okolo, viedli podobn\u00e9 re\u010di. Za\u0165al ruky v p\u00e4ste, ke\u010f si pomyslel, \u017ee niekto takto s\u00fadil jemu mil\u00e9ho \u010dloveka, \u017ee niekto bez ak\u00e9hoko\u013evek d\u00f4kazu vyriekol nie\u010do podobn\u00e9.<\/div>\n
„Ach, tak to u\u017e na svete chod\u00ed. Ur\u010dite to sp\u00f4sobil ten v \u010dervenom aute, aha, pozrite,“ povedal mu\u017e a Bill mal n\u00e1hle chu\u0165 sa oto\u010di\u0165 a tomu p\u00e1novi jednu vrazi\u0165. Alebo prinajmen\u0161om na neho nakri\u010da\u0165. Ve\u010f v\u00f4bec nevie, \u010do sa tam stalo, ako m\u00f4\u017ee s\u00fadi\u0165?!<\/div>\n
A zrazu mu pri\u0161lo zo v\u0161etk\u00fdch t\u00fdch \u013eud\u00ed, ktor\u00ed na to bez ostychu z\u00edzali, zle. Odvr\u00e1til zrak a op\u00e4\u0165 sa zah\u013eadel na nebo. Sna\u017eil sa nemyslie\u0165 na ni\u010d, len pozorova\u0165 tie pokojn\u00e9 oblaky, ktor\u00e9 nadob\u00fadali \u010doraz krvavej\u0161iu farbu, ako slnko zapadalo za obzor. Pok\u00fa\u0161al sa nemyslie\u0165 na \u010dloveka, kv\u00f4li ktor\u00e9mu preplakal to\u013eko noc\u00ed a nemyslie\u0165 ani na to, \u010do ho v najbli\u017e\u0161\u00edch chv\u00ed\u013each \u010dak\u00e1.<\/div>\n
Po chv\u00edli sa autobus pohol – policajt im m\u00e1val, nech prejd\u00fa na druh\u00fa stranu kri\u017eovatky. Bill sa teraz d\u00edval pred seba a k\u00fatikom oka videl \u013eud\u00ed, ako sa e\u0161te aj za kri\u017eovatkou obzeraj\u00fa za seba, aby stihli e\u0161te aspo\u0148 p\u00e1r okamihov z toho predstavenia, aspo\u0148 p\u00e1r, aby mali doma o \u010dom rozpr\u00e1va\u0165. Bill sa nakoniec obzrel tie\u017e, nie v\u0161ak, \u017ee by bol zvedav\u00fd, ale preto, aby k tomu miestu poslal svoju my\u0161lienku : „Zachr\u00e1nia \u0165a, neboj, len to vydr\u017e, preboha, len to vydr\u017e.“ Jeho kamar\u00e1t toti\u017e tak\u00e9 \u0161\u0165astie nemal…<\/div>\n
ooo<\/div>\n
Zbadal ho hne\u010f, ako vyst\u00fapil z autobusu. Ovial ho \u010derstv\u00fd vetr\u00edk. Bolo pr\u00edjemn\u00e9 by\u0165 op\u00e4\u0165 na \u010derstvom vzduchu. Bill si pomyslel, \u017ee od zajtra, a\u017e dok\u00fdm neprestan\u00fa tie krut\u00e9 hor\u00fa\u010davy, bude vych\u00e1dza\u0165 z domu len po siedmej. A rozhodne nebude jazdi\u0165 autobusom.<\/div>\n
„Ahoj, Bill,“ Tom sa na brata nesmelo usmial, urobil krok dopredu, akoby sa ho chystal obja\u0165, ale zarazil sa a ten nezvy\u010dajn\u00fd pohyb sa sna\u017eil zamaskova\u0165 nejak\u00fdm podivn\u00fdm tancom akoby na priv\u00edtanie brata. A hoci Billovi bolo sk\u00f4r dopla\u010du, musel sa zasmia\u0165.<\/div>\n
Tom, o\u010dividne spokojn\u00fd s\u00e1m so sebou, sa usmial tie\u017e. Vidite\u013ene mu od\u013eahlo. V poslednej dobe sa s Billom trochu b\u00e1l stret\u00e1va\u0165. Chv\u00ed\u013eu bolo ticho a okolo nich pr\u00fadili vystupuj\u00faci \u013eudia a nad ich hlavami sa pomaly stmievalo.<\/div>\n
Bill sa dlho vyh\u00fdbal bratovmu poh\u013eadu, ale v hlave mu st\u00e1le pr\u00fadili dve my\u0161lienky. Jednu z nich sa rozhodol poveda\u0165 nahlas.<\/div>\n
„Ch\u00fdbal si mi, br\u00e1\u0161ko. St\u00e1le<\/em> mi moc ch\u00fdba\u0161.“<\/div>\n
Tom sa mu zah\u013eadel do o\u010d\u00ed a prist\u00fapil k nemu bli\u017e\u0161ie. Chcel nie\u010do poveda\u0165, pravdepodobne nie\u010do v tom zmysle, \u017ee takto je to pre oboch<\/em> ur\u010dite lep\u0161ie, i ke\u010f teraz je to e\u0161te \u0165a\u017e\u0161ie, kv\u00f4li tomu, \u010do sa stalo, ale nepovedal ni\u010d. Namiesto toho odhodil z\u00e1brany a brata objal tak, \u017ee z neho takmer vytla\u010dil du\u0161u.<\/div>\n
„Aj ty mi ch\u00fdba\u0161, preto som sa s tebou chcel stretn\u00fa\u0165. Chcem s tebou nie\u010do prebra\u0165.“<\/div>\n
Bill sa od brata odtiahol, z oka si pred t\u00fdm nen\u00e1padne utrel slzu a zvedavo povytiahol obo\u010die.<\/div>\n
„Potom,“ povedal Tom jednoducho a u\u017e Billa viedol po ulici smerom k ve\u013ekej \u017eltej budove.<\/div>\n
ooo<\/div>\n
Ke\u010f tu bol Bill s Tomom naposledy, v\u0161etko bolo in\u00e9. Bill si to uvedomil hne\u010f, ako prekro\u010dili prah baru.<\/div>\n
Bar za pultom s\u00edce st\u00e1le svietil namodro, steny mali st\u00e1le t\u00fa ist\u00fa \u017elt\u00fa farbu pr\u00e1ve vyliahnut\u00fdch kuriatok a pri v\u00e4\u010d\u0161ine stolov sedeli zn\u00e1mi \u013eudia a niektor\u00ed im na pozdrav dokonca k\u00fdvli, ale nikto z \u013eud\u00ed sa do\u0161iroka neusmial, ako by to spravil ka\u017ed\u00fd z nich e\u0161te pred mesiacom. D\u00f4vodom bolo to, \u017ee tu u\u017e mesiac neboli. Neboli s nimi vtedy, ke\u010f sa tu spolo\u010dne sm\u00fatilo. Mali s\u00edce vlastn\u00e9 probl\u00e9my, ale ospravedl\u0148ovalo ich to? Toma najviac zamrazil poh\u013ead na ich kamar\u00e1ta Roba, ktor\u00fd sa na nich pozeral rovnako kamenn\u00fdm poh\u013eadom ako ostatn\u00ed. Potom sa v\u0161etci vr\u00e1tili k svojim piv\u00e1m a dvoji\u010dky si nev\u0161\u00edmali, pokra\u010dovali v rozhovoroch, akoby ich nik nepreru\u0161il.<\/div>\n
Bill si na stene v\u0161imol n\u00e1stenku, ktor\u00e1 tu pred mesiacom nebola. Bola jedn\u00fdm z d\u00f4kazov zmien, ktor\u00e9 sa za ten mesiac udiali. Pozrel na Toma a zbadal, \u017ee aj on sa na \u0148u pozer\u00e1. Obom do o\u010d\u00ed vyh\u0155kli slzy, ke\u010f sa k n\u00e1stenke pribl\u00ed\u017eili. Stiahlo sa im hrdlo od \u00fazkosti a srdce od \u013e\u00fatosti.<\/div>\n
Bol tam on – ich kamar\u00e1t, smej\u00faci sa, chytaj\u00faci ryby, mrkaj\u00faci do fotoapar\u00e1tu spoza pultu…<\/div>\n
„Vie\u0161, chcel som sa \u0165a sp\u00fdta\u0165, \u010di by si sa ku mne op\u00e4\u0165 nepris\u0165ahoval,“ za\u0161epkal Tom st\u00e1le sa d\u00edvaj\u00fac na tie fotky vysok\u00e9ho mlad\u00e9ho mu\u017ea, ktor\u00e9ho mali obaja tak radi, ale s ktor\u00fdm sa predsa nepri\u0161li rozl\u00fa\u010di\u0165, na pohrebe boli, ale neboli tu, nesm\u00fatili s ostatn\u00fdmi, „mysl\u00edm, \u017ee by sme spolu op\u00e4\u0165 b\u00fdvali, ako… ako bratia.“<\/div>\n
Obr\u00e1til poh\u013ead na Billa, ktor\u00fd prehltol hr\u010du, ktor\u00e1 sa mu vytvorila a prik\u00fdvol na s\u00fahlas.<\/div>\n
„Mysl\u00edm… mysl\u00edm, \u017ee by som to mohol zvl\u00e1dnu\u0165. V\u0161ak vie\u0161,“ povedal Bill a Tom prik\u00fdvol. Absol\u00fatne si rozumeli.<\/div>\n
„\u00c1no, zvl\u00e1dneme to, obaja, neboj sa, Bill. Op\u00e4\u0165 sa budeme rozpr\u00e1va\u0165 dlho do noci, budeme si hovori\u0165 \u00faplne v\u0161etko, budeme tu jeden pre druh\u00e9ho, budeme sa spolo\u010dne radova\u0165 a spolo\u010dne sm\u00fati\u0165,“ Tomovi po l\u00edci sk\u013azla slza.<\/div>\n
Bill prik\u00fdvol. „\u00c1no, to mi bude sta\u010di\u0165. Ur\u010dite. Bude to ako… predt\u00fdm ako sme…“ nedopovedal, preto\u017ee ho zastavil pr\u00edval s\u013az, ale Tom pochopil, \u010do chce poveda\u0165.<\/div>\n
„Ch\u00fdbaj\u00fa mi tie \u010dasy. Predt\u00fdm, ako sa to v\u0161etko pokazilo. Najprv Andreas, a potom…“<\/div>\n
„Aj mne, Tom. Aj mne.“<\/div>\n
„A mo\u017eno, po \u010dase, by sme mohli za\u010da\u0165…“<\/div>\n
„…odznova,“ dokon\u010dil za Toma neisto Bill, akoby neveril vlastn\u00fdm u\u0161iam, \u017ee skuto\u010dne po\u010duli spr\u00e1vne.<\/div>\n
Tom bol prekvapen\u00fd, \u017ee s t\u00fdm za\u010dal on s\u00e1m, ale k\u00fdm sa s Billom nestretol, naplno si neuvedomil, ako mu brat ch\u00fdbal. A ke\u010f hovoril o tom, \u017ee by mohli spolu b\u00fdva\u0165 ako predt\u00fdm, ako bratia, ako keby medzi nimi nikdy ni\u010d viac nebolo, poc\u00edtil v hrudi prudk\u00fa boles\u0165.<\/div>\n
„\u00c1no, mo\u017eno po \u010dase,“ prisved\u010dil Tom. Potom obaja s Billom vykro\u010dili k n\u00e1stenke. Hrozne ich mrzelo, \u017ee sa na nej nepodie\u013eali. Neurobili pre kamar\u00e1ta ni\u010d, v\u00f4bec ni\u010d…<\/div>\n
„Hej, chlapci,“ ozval sa hlas za nimi a ke\u010f sa oto\u010dili, zbadali Roba, s ktor\u00fdm \u010dasto vyv\u00e1dzali v \u0161kole. Bol tam vtedy aj Andy. Andy – ich najlep\u0161\u00ed kamar\u00e1t. Ten, ktor\u00fd sa tak r\u00e1d smial, ktor\u00fd ich podporoval, ke\u010f sa stali sl\u00e1vnymi a ktor\u00fd im bol oporou, aj ke\u010f ich sl\u00e1va pominula. Andy, mlad\u00fd barman, ktor\u00fd raz v piatok odi\u0161iel z pr\u00e1ce za priate\u013ekou, ale nikdy k nej nedorazil…<\/div>\n
„Mo\u017eno by ste mohli tie\u017e pripoji\u0165 nejak\u00fa jeho fotografiu,“ povedal Rob v\u00e1\u017ene a k\u00fdvol hlavou, akoby chcel s\u00e1m sebe prisved\u010di\u0165, „mysl\u00edm, \u017ee by to chcel,“ pokra\u010doval, kr\u00e1tko sa usmial a i\u0161iel si sadn\u00fa\u0165 op\u00e4\u0165 k stolu, od ktor\u00e9ho vstal.<\/div>\n

::Pred mesiacom::<\/strong><\/h2>\n
„\u010caau, Andy,“ zakri\u010dal k pultu Tom, ke\u010f s Billom vst\u00fapili do baru, do ktor\u00e9ho tak radi chodievali.<\/div>\n
„\u010caute chlapci,“ Andy ich pozdravil s nepredstieranou rados\u0165ou. Odv\u0161adia\u013e sa oz\u00fdvali pozdravy a poz\u00fdvanie k stolom, ale dvoji\u010dky zamierili k pr\u00e1zdnemu stolu v rohu, kde sa k nim onedlho pridal aj Andy, Rob a Niko.<\/div>\n
„U\u017e som si myslel, \u017ee nepr\u00eddete,“ zasmial sa Andy a zlo\u017eil na st\u00f4l svoju z\u00e1steru. Poh\u013eadom e\u0161te zaletel k baru, \u010di nem\u00e1 svojmu par\u0165\u00e1kovi s nie\u010d\u00edm pom\u00f4c\u0165, ale pri pulte nik nest\u00e1l, chv\u00ed\u013eu bude pokoj a on sa m\u00f4\u017ee venova\u0165 svojim najlep\u0161\u00edm kamar\u00e1tom.<\/div>\n
„\u010co nov\u00e9ho?“ sp\u00fdtal sa Bill a pod stolom nen\u00e1padne presunul ruku na bratovo stehno. Andymu to neu\u0161lo, \u0161ibalsky na nich \u017emurkol, a\u017e Bill s\u010dervenal a chystal sa da\u0165 ruku z Tomovho stehna pre\u010d, ale Tom ho zadr\u017eal a \u00fastami mu nazna\u010dil : „V\u0161ak to je len Andy, on si predsa v\u0161imne v\u0161etko. Nik in\u00fd ni\u010d nezbadal.“<\/div>\n
Bill sa za\u0161keril a rukou provoka\u010dne za\u0161iel trochu vy\u0161\u0161ie. Andy n\u00e1hle vybuchol do smiechu.<\/div>\n
„M\u00e1\u0161… m\u00e1\u0161 vidie\u0165, a-ako sa tv\u00e1ri\u0161,“ povedal pomedzi smiech Tomovi. Ten sa len za\u0161keril, ale pri poh\u013eade na \u0161\u00fa\u013eaj\u00faceho sa Andreasa a spokojne sa tv\u00e1riaceho Billa, sa neudr\u017eal a rozosmial sa aj on. Bolo im v\u0161etk\u00fdm tak dobre. Mali jeden druh\u00e9ho.<\/div>\n
„Andy, m\u00e1\u0161 niekoho na linke,“ ozvalo sa za nimi. Andy si utrel slzy smiechu a vstal zo stoli\u010dky. Ke\u010f sa vr\u00e1til, na tv\u00e1ri mal nahnevan\u00fd v\u00fdraz.<\/div>\n
„Jessica m\u00e1 zase probl\u00e9my,“ povedal na vysvetlenie. Jessica bola Andyho priate\u013eka, ktor\u00e1 pova\u017eovala de\u0148 za zbyto\u010dn\u00fd, ak sa do ni\u010doho nenamo\u010dila.<\/div>\n
„Za chv\u00ed\u013eu pr\u00eddem, tak tu nehnevajte,“ \u017emurkol na dvoji\u010dky a tie sa \u0161ibalsky pozreli na seba. Andyho v\u00fdraz na tv\u00e1ri trochu zm\u00e4kol. Naklonil sa k Billovi a za\u0161epkal : „Ste spolu stra\u0161ne zlat\u00ed. Vidno, \u017ee ste spolu \u0161\u0165astn\u00ed.“<\/div>\n
Tom to za\u010dul, naklonil sa bli\u017e\u0161ie k nim a povedal : „A budeme \u0161\u0165astn\u00ed a\u017e naveky.“ Pod stolom stisol Billovu ruku, akoby na spe\u010datenie dohody.<\/div>\n
„Nie, nie, iba do smrti,“ e\u0161te raz mrkol a potom sa obr\u00e1til na Roba : „Vezme\u0161 to tu na chv\u00ed\u013eu za m\u0148a? Pr\u00eddem za chv\u00ed\u013eu.“<\/div>\n
„Jasn\u00e9 Andy,“ prisved\u010dil Rob.<\/div>\n
Billa sa v tom momente zmocnil nejasn\u00fd zl\u00fd pocit.<\/div>\n
„D\u00e1vaj si pozor, Andy,“ zakri\u010dal za kamar\u00e1tom.<\/div>\n
Andy sa len rozosmial a odi\u0161iel v \u00fastrety svojmu osudu…<\/div>\n
Nikdy si nem\u00f4\u017eme by\u0165 ist\u00ed, \u010di toto nie je n\u00e1\u0161 posledn\u00fd \u0161\u0165astn\u00fd de\u0148… Jedno v\u0161ak ist\u00e9 je – spomienky na v\u0161etko dobr\u00e9 zostan\u00fa nav\u017edy …<\/p>\n

<\/em> autor: Licona<\/strong><\/div>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":"

autor: Liconabetaread: Janule Mysl\u00edm, \u017ee zvl\u00e1\u0161tnej\u0161iu poviedku som nikdy v \u017eivote nenap\u00edsala.Venovan\u00e9 \u010dloveku, ktor\u00fd v\u017edy pod\u00e1val to najlep\u0161ie pivo a najlep\u0161iu kofolu, preto\u017ee ich v\u017edy pod\u00e1val s \u00fasmevom.P\u00edsan\u00e9 za neust\u00e1leho hrania tejto pesni\u010dky. Koment\u00e1re pote\u0161ia. Sedel v autobuse, \u010delo opret\u00e9 o tepl\u00e9<\/p>\n

Read More<\/a><\/p>\n","protected":false},"author":1,"featured_media":0,"comment_status":"open","ping_status":"open","sticky":false,"template":"","format":"standard","meta":{"_exactmetrics_skip_tracking":false,"_exactmetrics_sitenote_active":false,"_exactmetrics_sitenote_note":"","_exactmetrics_sitenote_category":0,"footnotes":""},"categories":[45],"tags":[],"class_list":["post-17406","post","type-post","status-publish","format-standard","hentry","category-ff-jednodilky"],"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/17406","targetHints":{"allow":["GET"]}}],"collection":[{"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/posts"}],"about":[{"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/types\/post"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/users\/1"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/comments?post=17406"}],"version-history":[{"count":0,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/17406\/revisions"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/media?parent=17406"}],"wp:term":[{"taxonomy":"category","embeddable":true,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/categories?post=17406"},{"taxonomy":"post_tag","embeddable":true,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/tags?post=17406"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}