{"id":3059,"date":"2015-05-09T14:00:00","date_gmt":"2015-05-09T13:00:00","guid":{"rendered":"http:\/\/twincestblog.cz\/?p=3049"},"modified":"2015-05-09T14:00:00","modified_gmt":"2015-05-09T13:00:00","slug":"enjoy-the-silence","status":"publish","type":"post","link":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/2015\/05\/09\/enjoy-the-silence\/","title":{"rendered":"Enjoy the silence"},"content":{"rendered":"
autor: Sisa<\/strong><\/div>\n
<\/div>\n
\"\"<\/div>\n
<\/div>\n
Sedel na pre\u010dnievaj\u00facom bet\u00f3ne okna a pozoroval mal\u00e9 blikaj\u00face svetielka na oblohe za n\u00edm. Dovo\u013eovali mu zabudn\u00fa\u0165 na tmav\u00e9 a depres\u00edvne steny v\u0161ade naokolo. Dok\u00e1zal zabudn\u00fa\u0165 na to desiv\u00e9 miesto, v ktorom sa nach\u00e1dzal. Kdesi za jedn\u00fdmi z mnoh\u00fdch dvier sa ozval takmer \u0161ialen\u00fd v\u00fdkrik, prenikaj\u00faci a\u017e do morku kosti. Jeho telo pokryla husia ko\u017ea, ch\u013apky sa zje\u017eili a on sk\u013e\u00fa\u010dene privrel vie\u010dka. Stisol v dlaniach mre\u017ee, ukr\u00fdvaj\u00face cestu na slobodu. Mal\u00e1 opusten\u00e1 slza si na\u0161la cestu po jeho tv\u00e1ri a stratila sa kdesi v k\u00fatiku jeho \u00fast.<\/div>\n
Stromy za oknom sa oh\u00fdbali pod silou vetra a on tak ve\u013emi zat\u00fa\u017eil c\u00edti\u0165 chladn\u00fd v\u00e1nok na svojej tv\u00e1ri. Chcel sa zhlboka nad\u00fdchnu\u0165. Chcel c\u00edti\u0165 ten chlad. Chcel vedie\u0165, \u017ee e\u0161te st\u00e1le skuto\u010dne \u017eije. Alebo sa len chcel kone\u010dne zobudi\u0165 z tejto no\u010dnej mory?<\/p>\n

Zdvihol poh\u013ead k oblohe, ke\u010f jeho tv\u00e1r o\u017eiarilo mesa\u010dne svetlo. Veril tomu, \u017ee sa d\u00e1vno zabudol usmieva\u0165, no zop\u00e1r strieborn\u00fdch l\u00fa\u010dov ho presved\u010dilo o opaku.<\/div>\n

„Nez\u00e1le\u017e\u00ed na tom, ako \u010faleko od seba budeme. Mesiac bude v\u017edy rovnak\u00fd. V\u017edy ke\u010f ti bude najhor\u0161ie, pozri sa na\u0148 a ja, nech budem kdeko\u013evek, budem sledova\u0165 to ist\u00e9.“<\/em> \u0160epkal mu do ucha tesne pred t\u00fdm, ako ho nie\u010die ruky odrhli od jeho tela.<\/div>\n
Zdalo sa to ako v\u010dera. Nevedel. \u010cas tu plynul inak. Z min\u00fat sa st\u00e1vali hodiny a z dn\u00ed roky. Nevedel, ako dlho tu bol a nez\u00e1le\u017ealo mu na tom. \u010cas pre neho nebol d\u00f4le\u017eit\u00fd. Pre\u010do aj? Vedel, \u017ee \u017eiv\u00fd odtia\u013eto neod\u00edde. Pre\u010do by sa mal zapodieva\u0165 nie\u010d\u00edm tak ned\u00f4le\u017eit\u00fdm. Nepo\u010d\u00edtal z\u00e1pady slnka ani jeho v\u00fdchody. Nepo\u010d\u00edtal dni ani hodiny, ktor\u00e9 tu str\u00e1vil. Miestnos\u0165 o\u017eiarilo chladn\u00e9 svetlo blesku a desiv\u00e9 ticho pre\u0165al \u00fader hromu. Natiahol ruku no na okno nedosiahol. <\/p>\n<\/div>\n
\n
Chcel sa ho dotkn\u00fa\u0165! Tak ve\u013emi chcel! Chcel c\u00edti\u0165 jeho poko\u017eku. Chcel vidie\u0165 jeho \u010dokol\u00e1dov\u00e9 o\u010di. Chcel c\u00edti\u0165 jeho sladk\u00e9 pery. Chcel c\u00edti\u0165 teplo jeho tela. Chcel ho dr\u017ea\u0165 v n\u00e1ru\u010d\u00ed a ochra\u0148ova\u0165 ho tak, ako mu to kedysi s\u013e\u00fabil.<\/div>\n
Chcel toho tak ve\u013ea, ale s\u00e1m vedel, ako ve\u013emi nemo\u017en\u00e9 to je. Oblohu pre\u0165al \u010fal\u0161\u00ed blesk a on zakri\u010dal. Kri\u010dal tak hlasno a tak z\u00fafalo, \u017ee ani buchnutie hromu ho nedok\u00e1zalo prebi\u0165. Bolo mu jedno, ak\u00e9 n\u00e1sledky to bude ma\u0165. Nedok\u00e1zal presta\u0165. Volal ho. Kri\u010dal jeho meno tak z\u00fafalo, \u017ee samotn\u00e1 obloha ronila pr\u00fady da\u017e\u010fov\u00fdch s\u013az.<\/p>\n

Dvere izby sa rozleteli a dnu vtrhli dvaja mu\u017ei v uniform\u00e1ch. Ignoroval ich. Nezauj\u00edmali ho. Zauj\u00edmal ho len on. Videl ho. Sta\u010dilo zavrie\u0165 o\u010di a uvidel \u010dierne vlasy spl\u00fdvaj\u00face po bled\u00fdch \u00fatlych ramen\u00e1ch. Krehk\u00e9 tel\u00ed\u010dko a najkraj\u0161ie o\u010di na svete.<\/div>\n

„Zavri hubu, ty pes!“ Kr\u00edkol jeden zo str\u00e1\u017enikov.<\/div>\n
„Ser na neho. Aj tak ho to sk\u00f4r \u010di nesk\u00f4r \u010dak\u00e1, \u00fachyla \u0161pinav\u00e9ho. Zabi ho, nech sa m\u00f4\u017eeme vyspa\u0165!“ sykol otr\u00e1vene druh\u00fd z nich.<\/div>\n
Nevn\u00edmal rozhovor medzi str\u00e1\u017enikmi a v momente, ke\u010f gu\u013eka opustila zbra\u0148 prv\u00e9ho z nich, jeho ruka strhla z krku mal\u00fd zlat\u00fd medail\u00f3nik, ktor\u00fd sa po dopade na zem zakot\u00fa\u013eal pod jednu z postel\u00ed.<\/div>\n
**o 40 rokov nesk\u00f4r**<\/div>\n
\n

Skupinka \u0161tudentov pomaly prech\u00e1dzala opusten\u00fdmi a desivo vypadaj\u00facim chodbami starej psychiatrickej lie\u010debne.<\/p><\/div>\n

„Lie\u010dili sa tu najr\u00f4znej\u0161ie psychick\u00e9 choroby. Vo v\u00e4\u010d\u0161ine pr\u00edpadov v\u0161ak i\u0161lo o zdrav\u00fdch, prek\u00e1\u017eaj\u00facich \u013eud\u00ed, ako boli nevhodne sa spr\u00e1vaj\u00faci \u010dlenovia rodiny, politicky nepohodln\u00e9 osoby alebo v tom obdob\u00ed najviac odsudzovan\u00fd homosexu\u00e1li. V\u0161etci t\u00edto \u013eudia si pre\u0161li krut\u00fdm procesom takzvanej lie\u010dby od elektro\u0161okov cez stredovek\u00e9 mu\u010denie a\u017e po lobot\u00f3miu. Niektor\u00fd umierali na opera\u010dn\u00fdch stoloch, in\u00fdm bolo dovolen\u00e9 umrie\u0165 gu\u013ekou. Smr\u0165 pre nich nebola trestom, ale vyk\u00fapen\u00edm.“ Vysvet\u013eovala mlad\u00e1 u\u010dite\u013eka ved\u00faca skupinu. „Ni\u010doho sa pros\u00edm nedot\u00fdkajte!“ okr\u00edkla jedn\u00e9ho zo \u0161tudentov a zahla za roh, vysvet\u013euj\u00fac \u010fal\u0161ie historick\u00e9 fakty desivej budovy. Nie v\u0161etci ju v\u0161ak nasledovali.<\/p>\n

Zvedavos\u0165 mlad\u00e9ho \u010diernovlas\u00e9ho chlapca bola silnej\u0161ia ako strach. Nedok\u00e1zal pokra\u010dova\u0165 v ceste. Nie\u010do tu ho fascinovalo. Mal pocit, ako by tu u\u017e niekedy bol. Bol si takmer ist\u00fd, \u017ee pocit. ktor\u00fd c\u00edtil, nemohlo by\u0165 oby\u010dajn\u00e9 dejav\u00fa. Po\u010dkal, k\u00fdm hlasy ut\u00edchnu a kr\u00e1tko na to sa vydal na vlastn\u00fa exkurziu. Pomaly prech\u00e1dzal tmav\u00fdmi chodbami. Trvalo len p\u00e1r sek\u00fand, k\u00fdm jeho telo ovl\u00e1dol strach. Prudko sa oto\u010dil, ke\u010f na krku zac\u00edtil jemn\u00fd v\u00e1nok. Prisahal by, \u017ee za n\u00edm niekto st\u00e1l, no chodba bola pr\u00e1zdna. Krv v \u017eil\u00e1ch mu stuhla, ke\u010f sa dvere oproti prudko zabuchli. Vykr\u00edkol a rozbehol sa smerom, kde naposledy videl svoju skupinu, no aj napriek tomu, \u017ee be\u017eal sn\u00e1\u010f desa\u0165 min\u00fat, nikoho nena\u0161iel. Aj ke\u010f v\u017edy zmenil smer, mal pocit, \u017ee be\u017e\u00ed st\u00e1le dookola. \u00da\u013eavne vyd\u00fdchol, ke\u010f narazil na vstupn\u00e9 dvere, ktor\u00fdmi do \u00fastavu vo\u0161iel. Prudko ich rozrazil a jeho srdce zastalo, ke\u010f sa namiesto na \u010derstvom vzduchu, ocitol na za\u010diatku dlhej, tmavej chodby.<\/p>\n

„Nie, nie… nie!!!!!“ Jeho \u0161epot sa menil na krik. „Pom\u00f4\u017ete mi, pros\u00edm!“ Kri\u010dal a slzy strachu stekali po jeho jemnej tv\u00e1ri. Prudko oto\u010dil hlavu, ke\u010f sa za jeho chrbtom ozvalo v\u0155zganie koliesok a kdesi v dia\u013eke uvidel postavu oble\u010den\u00fa v dlhom bielom pl\u00e1\u0161ti. Tla\u010dila pred sebou star\u00fd v\u0155zgaj\u00faci invalidn\u00fd voz\u00edk prekryt\u00fd dlhou, deravou, za\u017eltnutou plachou, ktor\u00e1 ale nedok\u00e1zala ukry\u0165 ruku vo\u013ene visiacu z voz\u00edka. Mlad\u00fd \u010diernovl\u00e1sok popla\u0161ene c\u00favol a o p\u00e1r sek\u00fand sa rozbehol po dlhej chodbe. Be\u017eal najr\u00fdchlej\u0161ie, ako vedel, no kroky za jeho chrbtom sa pribli\u017eovali. Ke\u010f mal pocit, \u017ee mu je niekto v p\u00e4t\u00e1ch, zahol do jednej z izieb a dvere za sebou zabuchol. Osoba prebehla bez pov\u0161imnutia okolo. Sprudka d\u00fdchal, a a\u017e ke\u010f kroky ustali, dok\u00e1zal logicky uva\u017eova\u0165. Pomaly otvoril o\u010di a obzeral sa po miestnosti. Poh\u013eadom sa zasekol na okne a jeho srdce op\u00e4\u0165 zastalo. Za oknami bola noc a dnu prenikal len jemn\u00fd mesa\u010dn\u00fd svit. Zop\u00e1r kr\u00e1t prudko zamrkal, ale ni\u010d sa nestalo. Slnko nevy\u0161lo. Nemohol uveri\u0165 tomu, \u010do vid\u00ed. Do budovy vstupoval presne o dvan\u00e1stej hodine! Na prav\u00e9 poludnie. Nemohla by\u0165 predsa noc! Prudko vytiahol z vrecka mobil a zamrkal. Hodiny ukazovali pol jednej. Neisto ho oto\u010dil do miestnosti, aby aspo\u0148 trochu z nej videl. Star\u00e9 o\u0161\u00fachan\u00e9 steny boli pokryt\u00e9 \u0161krabancami a krvou. Po celom obvode miestnosti sa opakovalo jedno meno. Akoby niekto z\u00fafalo t\u00fa\u017eil po osobe toho mena. Po osobe s rovnak\u00fdm menom, ak\u00e9 vlastnil on s\u00e1m. Chvel sa. Mal strach. Obrovsk\u00fd strach. Cukol sa, ke\u010f mu nie\u010do bleslo do o\u010d\u00ed a jeho poh\u013ead sa zastavil na malej zlatej veci le\u017eiacej pod starou hrdzavou poste\u013eou. Nasucho prehltol a opatrne ju vzal do r\u00fak.<\/p>\n

Bol to mal\u00fd zlat\u00fd medajlon. Zdal sa mu povedom\u00fd, no nevedel si spomen\u00fa\u0165. Jemne ho stisol v dlani a pomaly otvoril. Neveriaco zamrkal, ke\u010f uvidel fotku osoby, ukr\u00fdvaj\u00facej sa vo vn\u00fatri. Bolo to, ako by sa pozeral do zrkadla.<\/div>\n

„Vedel som, \u017ee sa ku mne vr\u00e1ti\u0161.“ Ozvalo sa \u0161eptom k\u00fasok od neho. Prudko sa oto\u010dil a vystra\u0161ene h\u013eadel do o\u010d\u00ed mlad\u00edka sediaceho na okne. „Vedel som, \u017ee pr\u00edde\u0161. Neopustil by si ma. \u010cakal som na teba. \u010cakal som! Cel\u00e9 tie roky. Nikdy som neodi\u0161iel!“
„Kto ste? \u010co sa to deje? Chcem domov! Pros\u00edm.“<\/div>\n
„Ale ty si doma. Si so mnou. V bezpe\u010d\u00ed. U\u017e nav\u017edy.“ Mlad\u00edk vstal a pomaly pre\u0161iel bli\u017e\u0161ie.<\/div>\n
„Preboha!“ za\u0161epkal \u010diernovl\u00e1sok a pritisol si dla\u0148 na \u00fasta. P\u00e1r kr\u00e1t vypla\u0161ene zamrkal a ucukol poh\u013eadom od diery po gu\u013eke v strede mlad\u00edkovej hlavy. C\u00edtil sa ako v mr\u00e1kot\u00e1ch, ke\u010f sa mu pred o\u010dami za\u010dali objavova\u0165 tak vzdialen\u00e9 momenty z jeho \u017eivota. Kr\u00e1sny \u00fasmev onoho chlapca. Sladk\u00e9 bozky a hor\u00face dotyky. C\u00edtil pevn\u00e9 telo k\u013azaj\u00face po tom jeho krehkom. Po\u010dul slastn\u00e9 vzdychy a vyznania l\u00e1sky.<\/div>\n
„Vr\u00e1til si sa a ja u\u017e \u0165a nenech\u00e1m od\u00eds\u0165. Milujem \u0165a, Billi.“ Za\u0161epkal mlad\u00fd mu\u017e tesne pred t\u00fdm ako stisol koh\u00fatik<\/div>\n
\n

***<\/p><\/div>\n

\n

„Neviem, ako sa to mohlo sta\u0165.“ Za\u0161epkala mlad\u00e1 \u017eena a utrela si slzy do vreckovky. „Cel\u00fd \u010das som ich mala na o\u010diach a zrazu sa ozval ten v\u00fdstrel a ja… na\u0161la som… na\u0161la som…“ nedok\u00e1zala dohovori\u0165 a naplno sa rozplakala. Policajt prik\u00fdvol a rozhodol sa ju viacej netr\u00e1pi\u0165. Namiesto toho sa oto\u010dil k m\u0155tvemu telu \u010diernovlas\u00e9ho chlapca na zemi. Pomaly sa zohol a vzal mu z ruky mal\u00fa \u010diernobielu fotografiu. <\/a>Videl na nej jeho usmiatu tv\u00e1r a ved\u013ea neho rovnako usmiateho dredat\u00e9ho mlad\u00edka. Na okamih si pomyslel, ak\u00fd boli zamilovan\u00fd p\u00e1r, no po oto\u010den\u00ed fotografie frustrovane vyd\u00fdchol a pr\u00edpad mlad\u00e9ho chlapca predom zalo\u017eil do zlo\u017eky nikdy neobjasnen\u00fdch Creedmoordsk\u00fdch samovr\u00e1\u017ed.<\/div>\n

Ani smr\u0165 n\u00e1s nerozdel\u00ed<\/em><\/div>\n
Bill a Tom Kaulitz 1972<\/em><\/div>\n
St\u00e1lo na zadnej strane fotografie.<\/p>\n

autor: Sisa<\/strong><\/div>\n

betaread: J. :o)<\/strong><\/div>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":"

autor: Sisa Sedel na pre\u010dnievaj\u00facom bet\u00f3ne okna a pozoroval mal\u00e9 blikaj\u00face svetielka na oblohe za n\u00edm. Dovo\u013eovali mu zabudn\u00fa\u0165 na tmav\u00e9 a depres\u00edvne steny v\u0161ade naokolo. Dok\u00e1zal zabudn\u00fa\u0165 na to desiv\u00e9 miesto, v ktorom sa nach\u00e1dzal. Kdesi za jedn\u00fdmi z mnoh\u00fdch dvier<\/p>\n

Read More<\/a><\/p>\n","protected":false},"author":1,"featured_media":0,"comment_status":"open","ping_status":"open","sticky":false,"template":"","format":"standard","meta":{"_exactmetrics_skip_tracking":false,"_exactmetrics_sitenote_active":false,"_exactmetrics_sitenote_note":"","_exactmetrics_sitenote_category":0,"footnotes":""},"categories":[45],"tags":[],"class_list":["post-3059","post","type-post","status-publish","format-standard","hentry","category-ff-jednodilky"],"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/3059","targetHints":{"allow":["GET"]}}],"collection":[{"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/posts"}],"about":[{"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/types\/post"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/users\/1"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/comments?post=3059"}],"version-history":[{"count":0,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/3059\/revisions"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/media?parent=3059"}],"wp:term":[{"taxonomy":"category","embeddable":true,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/categories?post=3059"},{"taxonomy":"post_tag","embeddable":true,"href":"https:\/\/twincestblog.cz\/domains\/twincestblog.cz\/wp-json\/wp\/v2\/tags?post=3059"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}