My Paper Heart 12.

autor: Licona
betaread: Janule

„Myslíš, že som bol dobrý?“ spýtal sa Bill opatrne.
„Podľa mňa si bol úžasný,“ s úsmevom odvetil Tom a hodil sa na pohovku vedľa brata. Posledné dni boli veľmi únavné. Každý deň boli doobeda v škole a hneď poobede vyrazili na natáčanie. Keďže Bill bol takmer v každej scéne a Tom bol jeho stála psychická podpora, ani jeden z nich teraz doma netrávil viac času, ako bolo potrebné na dobrý spánok. Našťastie ich trieda bola nateraz oslobodená od všetkých domácich úloh, takže väčšina išla z natáčania rovno do sprchy a do postele.
„Som hrozne vyčerpaný,“ povzdychol si Bill. Tom sa k nemu razom prisunul bližšie.
„Nechceš si oddýchnuť? Ľahni si tu, postrážim ťa,“ hlas sa mu trochu triasol, akoby tušil, že dnes sa niečo stane.

„Len sa na chvíľu vystriem. Nechce sa mi spať,“ súhlasil Bill a Tom sa hneď posunul tak, aby mu nezavadzal a zároveň aby mohol bratovi poslúžiť ako vankúš.
„Je to od teba milé, Tom,“ unavený úsmev prešiel do zívania. Konečne sa uložil a hlavu si položil na Tomove nohy. Po chvíli ticha Tom zodvihol ruku a preberal sa bratovými vlasmi. Pri tom si niečo pospevoval. Keď si bol istý, že Bill napokon zaspal, zavrel oči aj on.
„Spi, láska. Milujem ťa. Milujem ťa viac, ako si len vieš predstaviť…“
Bill zo spánku len niečo zamrmlal, ale keby Tom udržal oči otvorené ešte chvíľu, mohol by si všimnúť to, ako vo chvíli, keď vyslovil tie slová, Bill pootvoril oči a na jeho tvári sa zjavil šokovaný výraz.

OOO

Prvé slnečné lúče prenikli zatvorenými viečkami dvoch bratov. Keby ich teraz niekto videl, určite by sa rozosmial a s myšlienkou, že sú strašne roztomilí, by neslyšne opustil miestnosť, aby ich náhodou nezobudil z toho nevinného spánku. Slnko však zrejme nemalo svedomie, vtieravo sa snažilo votrieť sa do miestnosti a všetkých pobudiť.
Prvý podľahol Bill. Rozospato zažmúril do svetla nového dňa a chcel tomu nevítanému návštevníkovi poriadne nadať, keď si uvedomil, že hneď vedľa svojej hlavy sa váľajú známe blonďaté vlasy, zapletené do dredov.
Prvé, čo mu preletelo hlavou bolo to, čo ho včera zobudilo z polospánku. Ešte stále tomu odmietal uveriť. Je možné, že sa mu to len zdalo? Nie, nezmysel. Jasne to počul. A všetky tie náznaky pri natáčaní… musí to byť pravda. Ležal bez pohnutia a neveriacky výraz pomaly vystriedal úsmev. Tom zo spánku zafučal a svojím dychom pošteklil Bill na predlaktí. Až vtedy si všimol, že mal v noci ruku položenú cez bratov hrudník. Tom si zase prehodil jednu nohu cez jeho nohu a pokrčené koleno Billa príjemne dráždilo v rozkroku. Nemal ďaleko od poriadnej erekcie. Zhlboka sa nadýchol, aby trochu ukľudnil divoko bijúce srdce, v tej chvíli sa však Tom zavrtel a všetka jeho snaha vyšla navnivoč. Tom sa zavrtel ešte raz a kolenom sa opäť obtrel o Billov rozkrok (Bill už rozmýšľal, či to náhodou nerobí naschvál). Potom rozlepil oči.
Trochu ho trhlo, keď zazrel bratove oči tak blízko. Pohľad mu zaletel na ruku, ktorú mal položenú cez hruď a potom na svoju nohu, ktorá v spánku zamierila tak, kde zamierila.
„Do-dobré ráno,“ vykoktal Tom a snažil sa zodvihnúť z gauča.
„Dobré ráno.“ Páčili sa mu bratove rozpaky. Nevedel, kde nabral toľko odvahy (tušil však, že za to pravdepodobne mohlo to natáčanie, ktoré ho urobilo odvážnejším), ale keď sa Tom pokúsil postaviť, jemne ho potiahol za rukáv a Tom, zaránky neohrabaný, sa zvalil priamo na neho. Obaja zadržali dych, keď zbadali výraz na tvári toho druhého.
„Vieš, ja…“ začali naraz.
„Mal by si vedieť, že…“
„Musím ti niečo povedať, ja…“
Rozosmiali sa, Tom stále zvalený na Billovi. Ten už začínal ťažko dýchať a vtedy Tom, riskujúc všetko, prilepil svoje ústa na bratove. Boli mäkké. Zamatové.
Bill sa nebránil, s trochu pootvorenými ústami prechádzal po bratových perách. Ten sa napokon s vyplašeným výrazom zodvihol (Billovi aj trochu odľahlo, mal už žalostne málo kyslíku, i keď, niekedy kyslík nie je to najdôležitejšie…) a prechádzal si prstom po perách.
„Aj tak sa to dalo povedať,“ povedal Bill priškrteným hlasom, „vlastne, uviedol si tie slová do praxe… Ja som chcel len… chcel som ti povedať… Počul som ťa včera večer. Cítim to, čo ty.“
Na chvíľu nastalo ticho. Bill začal mať obavy. Bál sa, že Tom utečie a všetko bude po starom, že povie, že to bola chyba, že ľúbi Katie…
Tom stále len tak stál a prechádzal si prstom po perách.
„To so sebou pravdaže prináša pár problémov,“ Tom verne napodobnil Katie, ktorá mu pred niekoľkými týždňami tými slovami nahnala strach. Bál sa, že ho bude odsudzovať za to, čo cíti a ona mu pritom chcela pomôcť.
„Akých problémov?“ Billov hlas sa na konci vety zlomil, ale snažil sa zadržať slzy. Tie si nechá na neskôr.
Tomov výraz tváre sa zmenil a v sekunde už kľačal pri gauči a chystal sa opäť ochutnať Billove pery.
„Jeden z tých problémov napríklad je, že sa ma už nikdy nezbavíš.“

autor: Licona