Diablov strážny anjel 12.

autor: Nena
betaread: Janule

„Takže ale prvoradé je to, aby sa Tom nezabil a aby ti uveril. Jasné?“ chcel som ju vrátiť na zem.

„Och… ja som mimo.“

Bolo zvláštne pozorovať jej tajomnú a tvrdú povahu v takom rozpore s citmi a neovládateľnou túžbou. Musel som sa smiať. Tešilo ma, že si Georg našiel práve takúto babu. Lepšie urobiť nemohol. A ona si tiež nemohla vybrať lepšie. Georg má niečo do seba. I keď sme sa často doberali, v kapele a v kamarátstve som na neho nedal dopustiť.

„Poďme vymyslieť plán. Neskôr dáme dokopy teba a Georga,“ sadol som si k nej.

„To vážne?“ prekvapene na mňa hľadela.

„No áno. Ja milujem Toma, ty miluješ Georga, a obidvaja sú momentálne nechápaví tupci.“

„A ako to chceš zrealizovať? Dnes večer sa chce zabiť.“

„Počúvaj…“

Večer:

Bolo jedenásť hodín v noci a moji rodičia sa s Tomom vracali do domu. Celý deň sme ich s Nenou na káre sledovali. V pozadí, aby Nenu nezbadali. Hlavne Tom.

Tušil som, že zabiť sa chce práve teraz večer. Bolo to staré známe vnútorné cítenie. Telepatia.

„Ako sa dostanem nenápadne do Tomovej izby?“ spýtala sa ma Nena, keď vošli dnu.

„Vylez po rebríku na balkón a zaklopeš na okno. Tom ti už otvorí.“

„A keď nie?“

„Ale áno,“ pozrel som na rebrík, „len tam choď. A potichu.“

Nadýchla sa a vzala rebrík. Potom ho oprela o Tomov balkón a vyšla po ňom hore. Ja som išiel za ňou. Na nič nečakala a zaklopala. O chvíľu sa roztiahli závesy a objavila sa Tomova tvár. Nechápavo hľadel na Nenu. Potom otvoril dvere balkónu.

„Čo tu robíš? Myslím že…“

„Nezabiješ sa,“ prekrížila si ruky. Doslova mu tým vyrazila dych.

„Čo?“

„Ja viem, čo chceš urobiť, viem aj prečo, dokonca ešte o veľa viac ako si myslíš,“ vyhodila mu na očí.

„Tebe muselo totálne preskočiť,“ stále to nechcel priznať.

Najviac ako mohla, prevrátila očami, odsunula ho a vošla do izby.

„Čo? Nepamätám sa, že som ťa pozval dnu,“ otočil sa na ňu.

Nena sa obzrela a usalašila sa na posteli. Bolo tam príjemné prítmie len z lampy na stole. Ja som stál vedľa Toma a on stále netušil, že som tam. Cítil som jeho vôňu a on stále nevedel ako po ňom túžim.

„Ako si to chcel urobiť?“

„Neviem čo to trepeš ale…“

„Nožom, čo máš na stole?“ hľadela mu do očí. On jej.

„Prečo by som to urobil? Nena… už mi začínaš liezť na nervy! Dnes som pochoval brata,“ naštvanosť a drsnosť v hlase sa mu zrazu zlomila a pozrel do zeme, „nemohla by si mi už dať pokoj?“

Nemohol som ani pozerať na to ako sa trápi. Nemohol som udržať slzy. Znova.

„Ja viem, že ma nemáš rád. Neznášaš ma,“ podišla k nemu a chytila ho za plecia, „ale ja som jediná, ktorá ti vie pomôcť. Bill je vážne so mnou. A všetko o vás dvoch viem.“

„Ale veď…“

„Tom, dobre vieš, prečo išiel Bill v mojom aute. Ty si mu všetko povedal. Žiarlil si na mňa. Ale to bola moja chyba. Chcela som upútať Georga. A nevyšlo. Lenže Bill s tým nemal nič. Chcel ti tiež povedať, čo si vtedy uvedomil. Aj on vždy žil pre teba. Aj on vždy bral ohľad len na teba. Aj on ťa vždy miloval. A nehovor, že nemám pravdu. A mám pravdu aj v tom, že si sa s Billom dnes nelúčil, len si mu hovoril: „Dovidenia.“ Aby ste sa stretli po tvojej smrti. A to už nezaprieš.“

Zrazu sa tváril presne ako ja. Zbledol, akoby videl ducha a ako keby mu povedali že: 2 a 2 je 3.

„Ale odkiaľ… ty… vážne si špiritistka?“

„Prisahám. A Bill stojí pri balkóne,“ usmiala sa.

„Nie… veď… preboha,“ rázne sa otočil k Billovi.

„Povedz mu, že kvôli mne si na môj pohreb nemusel obliecť užšie nohavice,“ cez slzy som sa na neho usmial. Nena to zopakovala.

„Oh môj bože.“ Tomova tvár nadobudla belšiu tvár ako bola stena za ním. Vtom sme začali obidvaja plakať. Cítil som ako sa mi pľúca scvrkujú. Ako nemôžem dýchať. Len sme s Tomom vzlykali.

„Prestaňte,“ počul som Nenu. Odtrhol som pohľad od Toma a pozrel na ňu. Bola rovnako mimo ako my.

„Ja… máte… neskutočné šťastie,“ koktala.

„Šťastie?“ neveril som čo povedala.

„Áno, Bill, šťastie. Nevidíte sa, nepočujete, no aj tak dokážete cítiť lásku, myšlienky, pocity toho druhého. Závidím vám.“

„To je jedno, ja som mŕtvy a chcem, aby on žil. Nesplní sa, že ak stojí jeden nad priepasťou, druhý skočí s ním,“ utrel som si slzy.

„Ale ja možno viem riešenie.“

Obidvaja sme na ňu hľadeli plní očakávaní.

autor: Nena